Pohnú, či nepohnú svetom?

Čo ako vlani na prvý sviatok vianočný vlhko zo snehu zaliezalo pod nechty, vydržala som vonku, až kým zlatovlasý anjel-Veronika neodniesol jasličky s ježiškovskou bábikou do kostola na večernú bohoslužbu a Mária-Mária s Jozefom-Matejom a mudrcmi-kamarátmi nezačali baliť. A na leopoldovskom detskom ihrisku vo farskej záhrade, ktoré mladí skarabeovia premenili na betlehemskú maštaľku so živou kravičkou, poníkom, ovcami a zajacmi zostali až do likvidácie živého betlehemu viacerí. Niektorí sa možno tento týždeň stretnú znova. Tentoraz na krížovej ceste. Tých mladých ľudí poznám celý ich ľudský vek, teda dačo vyše dvadsať rokov, už aj preto, že podaktorých som občas popestovala. Že robievajú rôzne podujatia s deťmi a že sa do toho zapájajú aj ich príbuzní a kamaráti, viem už pár rokov tiež. Ibaže som si dlho myslela, že sa to týka iba detí z ich početnej rodiny. Až keď pred dvoma rokmi svojpomocne zrekonštruovali schátrané leopoldovské kino, vybudovali v ňom čajovňu, kde si diváci mohli posedieť pred predstavením aj po ňom a pripravili v ňom filmový festival Kinema 2006, uvedomila som si, že skupina Skarabeus, ktorú pri opisovaní zážitkov z rekonštrukcie kina zavše spomenuli, sú oni. Tí, čo cez prázdniny pripravujú leopoldovským školákom takzvané pokladovky, teda hľadanie pokladu podobné známej televíznej súťaži Pevnosť Boyard. Tí, čo na prahu jesene organizujú šarkanovky, aby sa deti pobavili s papierovými drakmi. Tí, čo rodičov leopoldovských detí aspoň na pár prázdninových dní vedia zbaviť starostí, čo s nimi, pretože pre nich robia letné tábory s indiánskymi hrami, výletmi či člnkovaním. Tí, čo pripravujú festivaly strašidiel, zábavné rozlúčky s prázdninami, vianočné trhy so stavaním obrovského snehuliaka. Tí, čo usporadúvajú medzinárodné tenisové a futbalové turnaje a triatlony. Tí, čo vyzývajú aj ostatných mladých, ale aj starých, aby spolu s nimi išli pohnúť svetom. Lebo skarabeus v ich logu pred sebou kotúľa zemeguľu; život – potravu tvorivosti. Tí, čo presviedčajú každého, že môže dokázať také veľké veci, na aké si trúfa. Chceme rozhýbať život v meste Keď pred dvoma rokmi žiadali o podporu pri rekonštrukcii kina prostredníctvom projektov Európskej únie, predstavili sa takto: Sme neformálna skupina mladých ľudí z Leopoldova Skarabeus a chceme pripraviť hudobno-filmové leto, aby sme k aktivite pritiahli aj iných mladých ľudí, prebudiť a zaktivizovať ich a vytvoriť „aktívne jadro“ dobrovoľníkov. V našom meste nefunguje centrum voľného času a nemáme sa kde stretávať. Jedinou možnosťou je cestovanie do okolitých väčších miest. To však zaberá veľa času, preto sa už niekoľko rokov snažíme vytvoriť priestor na trávenie voľného času prostredníctvom táborov, tvorivých dielní, výletov... Naša skupina združuje široký okruh mladých ľudí. Jej jadro tvoria Ing. Kristína Vachanová, sociálna pracovníčka MsÚ Leopoldov, Mária Moravčíková, študentka žurnalistiky UKF v Nitre (teraz doktorandka na TU v Trnave), Juraj Hladký, vysokoškolský učiteľ, Peter Kudláček a Ľubomír Kusý, študenti, Dominika Vachanová, študentka enviromentalistiky na UKF v Nitre, Veronika Moravčíková, študentka kulturológie na UKF v Nitre, Matej Moravčík, gymnazista (teraz študent Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK v Bratislave). My všetci chceme aktívne pracovať na sebe i na vytváraní niečoho pre iných. Spolupracujeme s Mestským úradom v Leopoldove, miestnou základnou školou, s cirkevným spoločenstvom a s miestnou knižnicou. Chceme rozhýbať život v meste. Pre koho sa snažiť? Kino za dva mesiace prázdnin, ktoré skarabeovia prežili vynášaním smetia, čistením, sceľovaním a natieraním zničeného premietacieho plátna (nové by stálo okolo tristotisíc, oni to zvládli za osem), vybudovaním pódia, aby sa v kine dalo aj hrať divadlo, rekonštruovaním nábytku, obnovovaním podlahy, natieraním dverí, čistením záchodov, budovaním čajovne, svojpomocne zrekonštruovali. A pripravili v ňom filmovo-hudobný festival Kinema 2006, ktorého súčasťou bola výučba počítačových zručností a prezentácií školákov, ale aj starších záujemcov. Skromnejší návštevníci festivalu boli so zmenami spokojní. Tými druhými sa mladí odmietali dať znechutiť. Horšie sa pregĺgalo a do dočasnej rezignácie ich dostalo popretie všetkých ich aktivít v predvolebnej kampani. Nepovzbudilo ich ani označenie za pochybnú skupinu, keď sa pri podávaní ďalšieho projektu do EÚ uchádzali aj o podporu z miestnych zdrojov, ktorá je pri udeľovaní finančnej pomoci z EÚ podmienkou. A povedali si, že stačilo. Načo ponúkať energiu, čas a prostriedky, keď o to nielen nik nestojí, ale aj spochybňuje dobrý úmysel? Načo sa pokúšať pohnúť svetom, keď sa nedá pohnúť ani myslením ľudí? Kde sú skutočné poklady Spomienka na celodenné vianočné vystávanie v mraze, keď sa nadšené deti nevedeli vynadívať na klaňanie mudrcov pred jasličkami, na zvieratká v improvizovanej ohrade či na usmievajúceho sa anjela, keď rodičia kládli deti do vyhrievaných jasličiek, aby neboli len pasívnymi divákmi, však rezignáciu trochu nalomí. Povzbudzovanie zástupcu vedúceho katedry slovenského jazyka a literatúry Trnavskej univerzity Dr. Juraja Hladkého, ktorý sa na Vianoce ako čierny mudrc neváhal natrieť krémom na topánky a na letných táboroch sa neváha pomaľovať ako Indián a ktorý výdatne pomáha pri každej skarabeovskej akcii, zrejme tiež nebude bez odozvy. A úryvok z táborového sľubu, ktorý si možno všimnúť na vyše hodinovej prezentácii, akejsi modernej kronike aktivít skupiny Skarabeus, pripomenie ich krédo: Chceme skúšať každý deň prekročiť aj vlastný tieň. /Poklad ako zrnko v chlebe – ten skutočný máš len v sebe./ V tvojom srdci tíško drieme – objaviť ho sľubujeme. Inšpiratívne bolo aj stretnutie s herečkou a spisovateľkou Milkou Zimkovou, ktorá prisľúbila prísť zahrať v ich obnovenom svoje monodrámy. To všetko možno členom skupiny Skarabeus po vianočnom betlehemovaní pomôže pokračovať veľkonočnou krížovou cestou. A ísť po tej vlastnej napriek všetkému ďalej. Bližšie k mladým aj starým, bez rozdielu vyznania, vzdelania, sociálneho či spoločenského postavenia, bližšie k sebe samým. Pokladovka 2004 Ešte stále sa hľadá! Tak znela cez prázdniny v roku 2004 výzva na plagátoch, ktoré upozorňovali na prázdninové hľadanie pokladu. Mesto Leopoldov, ako sponzor akcie lákalo deti rozhlasom. A my sme vymýšľali stále čosi nové. Okrem toho sme nakupovali sladkosti, ceruzky, nálepky a iné drobnosti do pokladu, pečenia koláčov pre deti sa ochotne ujali naše babičky a mamy. Keď sa nám dva dni pred hrou chcelo spať, predstavili sme si, koľko času nám zostáva a koľko práce ešte máme urobiť a na prebratie sme zrazu nepotrebovali ani kávu. Poslednú noc sme nespali vôbec. Po studenej sprche sme o pol piatej ráno vyrazili poroznášať indície a pripraviť stanovištia. Veľké hľadanie pokladu sa mohlo začať. Už na začiatku sa k nám prirojili niektorí príbuzní a priatelia na čele s leo poldovským duchovným, ktorí na bicykloch sprevádzali skupinky detí. Nadšení vedúci sa povzbudzovali bojovým pokrikom. Deti boli férové, veľmi sa snažili, a čo je najdôležitejšie, hra ich nesmierne bavila. Nič pre ne nebolo nezvládnuteľné, nudné, nezaujímavé. Azda najviac pozornosti si získalo lovenie indícií zo zaváracích fliaš plných rôzneho odpadu, piesku a blata. Heslo znelo: Zaťať zuby, zavrieť oči a nepýtať sa, čo je dnu. Obrovská radosť, ktorá sa dala deťom čítať z tvárí, keď vylúštili poslednú hádanku a objavili poklad, bola pre tých, ktorí a pomohli celú akciu zrealizovať, najkrajšou odmenou. Rozdeľovanie pokladu trvalo takmer hodinu. Na záverečný „finiš“ sa prišiel pozrieť aj vtedajší primátor Ladislav Piovarči. Z cukríkov a čokolády, ktoré deťom priniesol on, sa za odmenu ušlo aj vedúcim. Poklad sme našli a starostlivo rozdelili. Otázkou zostáva, či už naozaj niet čo hľadať... Poklad totiž nemusí byť len cukrík, čokoláda alebo peniaze. Tým najväčším pokladom by mali byť ľudia. Ľudia, ktorí sa dokážu tešiť ako deti, ktorí ten poklad vo svojej duši vedia rozdávať iným. Neprestávajme teda hľadať. Hľadať to, čo z nás robí dobrých a citlivých ľudí. -morma- Vyšlo v mesačníku Leopoldov v roku 2004