Odhalenie repliky pomníka na pamiatku bojov za slobodu Slovenska v roku 1919 v Badíne

Počet zobrazení: 2714

Dňa 22. júna 2021 v Badíne (okr. Banská Bystrica) slávnostne odhalili vernú repliku pomníka na pamiatku bojov za oslobodenie Slovenska a udržanie územnej celistvosti mladého Česko-slovenského štátu.

Pred 102 rokmi aj v okolí Badína prebiehali tvrdé boje medzi rodiacou sa česko-slovenskou armádou a červenými vojskami Maďarskej republiky rád, ktorá sa pod falošnými heslami proletárskej revolúcie v skutočnosti usilovala o udržanie územnej integrity už zaniknutého Uhorska. Naše vojská – II. prápor pešieho pluku 132 z Benešova, I. prápor streleckého pluku 14 Brno, I. prápor pešieho pluku 74 Jičín I. prápor pešieho pluku 75 Jindřichův Hradec, I. a II prápor pešieho pluku 11 Písek, kanonierska batéria 1 Praha a húfnicová batéria 1 Plzeň – vedené podplukovníkom Josefom Šnejdárkom, ktorý bol začiatkom roku 1919 úspešný v bojoch proti Poliakom na Těšínsku, sa tu v ťažkých zrážkach v okolí Banskej Štiavnice, Hronskej Breznice, Zvolena a Badína vyznamenali a zastavili postup maďarských vojsk. Na pamiatku týchto udalostí tu bol dňa 27. októbra 1935 odhalený monumentálny pomník aj s uvedením názvov jednotiek, ktoré tam bojovali. Boli to útvary domáceho vojska doplnené francúzskymi a talianskymi legionármi, čo symbolizovali aj tri hlavy vojakov na pomníku. V spodnej časti pomníka bol nápis „Pamiatke bojovníkov za oslobodenie Slovenska“. Návrh pôvodného pomníka vypracoval prof. Antonín Hrdlička a zhotovila firma Horn – umelecké sochárstvo v Banskej Bystrici. Tento pomník bol postupne zničený v rokoch vojnovej Slovenskej republiky a po februári 1948,  takže z neho zostalo len oplotenie a dva smreky.

badin1.jpg
Foto: obecbadin.sk

Na odhalení repliky pomníka sa zúčastnili minister obrany SR Jaroslav Naď, minister vnútra SR Roman Mikulec, veľvyslanec ČR na Slovensku Tomáš Tuhý, náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl SR generálporučík Daniel Zmeko, zástupcovia Československej obce legionárskej v dobových uniformách, predstavitelia samospráv okolitých obcí a početní ďalší hostia. Postavenie repliky pomníka spolufinancovali Ministerstvo obrany ČR, Ministerstvo vnútra SR, obec Badín a Nadácia Milana Rastislava Štefánika v Bratislave.

Napriek tomu, že Dohoda uznala Čechov a  Slovákov, v  dobovej terminológii československý národ, za spojenecký národ a sami Česi a Slováci sa prostredníctvom svojich najvýznamnejších predstaviteľov rozhodli spojiť do Československej republiky, Maďari tento stav nechceli uznať a Slovenska sa dobrovoľne nemienili vzdať. Slovenské územie bolo preto potrebné obsadiť silou – vojenskými oddielmi, ktoré tvorili legionári, Sokoli, dobrovoľníci a četníci z Čiech. Postupne sa k nim pridávali aj dobrovoľníci na západnom, strednom a východnom Slovensku. Obsadzovanie slovenského územia sa začalo už v prvých dňoch novembra 1918, pričom bolo potrebné s maďarskými jednotkami zviesť aj mnohé tvrdé bitky – napríklad v oblasti Senice, Trnavy, Komárna atď. Bratislavu obsadili čs. vojská v dňoch 31. 12. 1918 – 2. 1. 1919, pričom sa Petržalky zmocnili ako poslednej 14. augusta 1919.

Medzitým však na Slovensku prebiehali celé mesiace tvrdé boje s maďarskými jednotkami. Minister s plnou mocou pre Slovensko Vavro Šrobár preto 25. marca 1919 vyhlásil na celom území Slovenska stanné právo a vyhláškami varoval tých, ktorí by sa chceli pridať k boľševickým vojskám, že s nimi bude naložené ako s vlastizradcami. Šrobár dal tiež v Ilave internovať známych slovenských vodcov komunistických hnutí a iné „nebezpečné elementy“. Najťažšie skúšky očakávali mladú čs. armádu po vzniku boľševickej diktatúry Bélu Kuna v  Maďarsku a  po jej ofenzíve na sever. Vtedy sa armáda Maďarskej republiky rád pokúsila pod heslami internacionalizmu a proletárskej revolúcie obnoviť integritu Uhorska. Práve vtedy sa najviac presadili Šnejdárkove osobné vlastnosti, vďaka ktorým začiatkom júna 1919 zvrátil v oblasti Zvolena a Banskej Štiavnice v priebehu niekoľkých dní situáciu, ktorá bola pre čs. jednotky kritická. Situácia bola vtedy ťažká a na južnom Slovensku československé jednotky ustupovali na celej čiare. Šnejdárek sa vypravil z Těšína na Slovensko len s polovicou guľometnej roty a druhú československú divíziu tam prevzal 5. júna 1919. Bol nedostatok zbraní, munície aj jedla. Ako postupoval Šnejdárek v tejto zlomovej chvíli, opísal sám nasledovne: „Sebral jsem narychlo všechno vojenské, co se kde dalo a ukázalo v polích i lesích, údolích a horách a dal jsem ihned rozkaz k útoku. demoralizované šarže jsem degradoval. Říká se, že jsem do zbabělců střílel. Tím jsem poněkud zastavil ústup. Dne 9. června jsem zahájil všeobecný útok, který počal dobytím Báňské Štiavnice v týle nepřítele dne 10. června...“ Rozpráva sa však aj to, že keď bola situácia na jeho úseku vážkach a potreboval povzbudiť svojich vojakov, vypýtal si od jedného z nich zapálenú cigaretu (sám nepil alkohol ani nefajčil) a postavil sa na zákopy, kde ju na dostrel od nepriateľa vyfajčil. Je to od veliteľa pravdepodobne až príliš odvážne riskovanie, ale vtedy to pomohlo. Z uvedeného obdobia je aj tento Šnejdárkov psychologický ťah: „Zavolal jsem si tedy jednoho důstojníka svého štábu a řekl jsem mu toto: ,Pojedeš do Žiliny a ze Žiliny směrem ke Košicím. Vezmeš si sebou asi sto vojáků v plátěných uniformách. Tito vojáci si načerní tváře a ruce a na hlavě si uváží bílé šátky po způsobu turbanu. Šátky nemusí být zrovna moc bílé. Vojáci na každém nádraží vystoupí a budou chodit po peroně a mluvit budou hlasitě senegalsky. Důstojník hlásil, že nemá vojáků, kteří umějí senegalsky. Řekl jsem mu: To nevadí. Budou něco brebentit a v každé větě bude srozumitelné jen slovo ´Senegal,. Počítal jsem s tím, že maďarští špioni se toho slůvka chytí. Věděl jsem, že každý špion přehání, aby dostal větší odměnu. Když uvidí sto ´Senegalců´, bude hlásit, že jich bylo tisíc, a když bolševici mají jen na třech nádražích vyzvědače, dovědí se v Pešti už o třech tisících.´“ Táto vojenská lesť Šnejdárkovi vyšla a už o 48 hodín v Pešti vedeli, že na Slovensko údajne prišli cez Rumunsko dva pluky Senegalcov. Povesť o Senegalcoch sa šírila ďalej a ked´ Šnejdárkovci obkľúčili pri Hrone oddiel boľševikov, vrhali sa do vody aj neplavci. Šnejdárek to zase opísal slovami: "Vytahali jsme je ven a já jsem jim řekl: ´Proč to děláte? Můžete být přece rádi, že se dostanete do zajetí pořádné armády.´ Nato mi řekli: ´Bojíme se, protože velitelem Čechů je Negr, lidožrout.´"

badin.jpgV bojoch na Slovensku zohrali zásadnú úlohu 6. a 7. divízia zostavené z talianskych legionárov, ďalej francúzski legionári a Sokoli. Boli tu však aj Pluk Slovenskej slobodySlovácká brigáda zostavená na Morave. Dňa 1. júna 1919 prevzala velenie na Slovensku francúzska misia, ktorá front rozdelila na dva armádne úseky (západnú a východnú); veliteľstvo východnej premiestnili z Užhorodu do Košíc. Hranica medzi nimi sa ustálila na línii Martinová, Jelšava, Dobšiná, Poprad. Východný úsek (gen. Hennocque) sa delil na Košický (6. divízia – gen. Chabord) a Karpatský (3. divízia – gen. Destremeau). Západný úsek (gen. Mittelhauser) sa delil na Dunajský – bratislavský (7. divízia – najprv. plk. Kiefer, potom gen. Shuhler) a Ipeľský – lučenecký (gen. Letovský, potom plk. Šnejdárek).

Pplk. Šnejdárek prevzal velenie 2. divízie od gen. Letovského 4. júna 1919. Skupina pplk. Kendíka (dva prápory) obišla 5. júna maďarské oddiely, ktoré sa držali na Budinskej skale (pri obci Budiná nad Divínom) a obsadila výšinu Bradlo (818 m n. m.) a obec Ábelová. Naši zajali časť trénu maďarského pluku a potom ustúpili do svojho pôvodného postavenia na výšine Rektorov (676 m n. m.). Šnejdárek vydal skupine plk. Hanáka 6. júna rozkaz útočiť na Budinskú skalu v oblasti obcí Divín a Budiná tromi prúdmi: jedným pozdĺž cesty z  Detvy, druhým cez Piešť a tretím cez Vlčiu jamu. Útok sa však neuskutočnil, pretože Maďari sa neočakávane otočili smerom na Krupinu a zatlačili skupinu kpt. Lukavského na výšiny južne od Dobrej Nivy. V dôsledku toho musel aj pplk. Marschan ustúpiť z čiary Bzovík – Litava – Lešť do Dobrej Nivy, kde sa obe skupiny spojili. Pplk. Marschan nariadil útok na výšinu Hlina (498 m n. m.) ovládajúcu cestu vedúcu z Krupiny do Zvolena; útok sa nepodaril, lebo Maďari mali na tejto kóte guľomety a útok odrazili. V dôsledku toho musela ustúpiť aj skupina pplk. Kendíka, ktorá bola východne od skupiny pplk. Marschana. Naši sa chceli brániť na línii Dobrá Niva – Vlčia jama – Piešť, ale Maďari ich obišli; preto boli nútení ustúpiť až do Zvolena. V dôsledku toho Šnejdárek Hanákov útok na Budinskú skalu odvolal a stiahol svoje sily do údolia rieky Hron a od Sv. Kríža n. H. až do Zvolenskej Slatiny východne od Zvolena. Aj skupina v  Banskej Štiavnici, ktorej velenie prevzal mjr. Silvester Bláha, bola 6. júna napadnutá smerom od Sv. Antola a musela ustúpiť. Po strate Zvolena sa naše jednotky stiahli až na výšiny v okolí južne od Kremnice.

Šnejdárek po maďarskom útoku na Zvolen stiahol divíziu na čiaru Kremnica – Banská Bystrica. Jadro 2. divízie (2. brigáda) zaujalo postavenie v priestore Badín – Vlkanová – Horná Mičiná. Maďari 8. júna zaútočili na Badín, ale boli odrazení a v ďalších útokoch nepokračovali. Tým poskytli našim vyčerpaným oddielom nevyhnutný čas na odpočinok, prísun síl a prípravu na protiútok. Tak bola pri Badíne prekonaná vážna kríza.

Po dobytí Banskej Štiavnice bolo dôležité, aby Šnejdárek zastavil a potom odrazil postup Maďarov medzi Zvolenom a Banskou Bystricou. Vybral si na to úsek v oblasti Badína, kde sa údolie Hrona zužuje na šírku približne z piatich kilometrov na dva kilometre a po oboch stranách sú husto zalesnené svahy Kremnických hôr a Slovenského Rudohoria. Obranné pozície prikázal Šnejdárek vybudovať práve v oblasti Badína, kde sa podarilo postup Maďarov zadržať. V rokoch prvej republiky to aj pripomínal mohutný pomník podľa návrhu profesora Antonína Hrdličku. Pomník bol neskôr zničený.

Zvolen oslobodil Šnejdárek po sedemhodinovom boji 13. júna, potom vyslal výzvednú skupinu smerom na Krupinu. Tá bez boja prenikla 15. júna až do Krupiny, kde zajala 15 mužov. Nasledujúci deň však bola napadnutá a musela ustúpiť k Babinej. Mjr. Šidlík jej vyslal z Banskej Štiavnice cez Hontianske Nemce posily v sile jednej roty, tá však bola napadnutá a musela ustúpiť na výšiny južne od Dobrej Nivy. 16. júna bol vyslali mjr. Cypra s brigádnou zálohou (3 prápory a 1 batéria) na Krupinu, aby mesto obsadil a postúpil až do Nemiec, kde sa mal spojiť s jednotkami 7. divízie útočiacimi na Levice. Mjr. Cypra obsadil Krupinu a potom aj Nemce. Pri delovej streľbe bol zasiahnutý maďarský muničný sklad pri kostole a následkom toho vypukol požiar, ktorému padla za obeť aj časť domov v obci.

Po novej maďarskej ofenzíve od Levíc 17. júna a ústupe našich až k Zlatým Moravciam bola skupina mjr. Cypra stiahnutá z Nemiec do Zvolena a potom až do Žarnovice, kam dorazila 21. júna. Medzitým sa bojovalo pri Leviciach a Krupine, ale boje s Maďarmi boli zvlášť intenzívne na východe: pred Popradom, pri Sabinove aj Plešivci. Napriek tomu, že Dohoda 15. júna 1919 stanovila definitívne československo-maďarské hranice, Maďari sa pokúšali bojovať ďalej a udržať čo najviac slovenského územia vo svojej moci. Kapitulovali až 24. júna, keď sú ráno o piatej hodine boje zastavené. O podmienkach prímeria sa rokovalo v Bratislave od 1. júla 1919, pričom Maďari stále odmietali opustiť dôležité predmostie – Petržalku. Tú obsadili naši po prekvapujúcej akcii až v noci na 14. august 1919 bez jediného výstrelu pričom zajali 12 maďarských dôstojníkov a 120 vojakov, ktorí spokojne spali v kasárňach.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984