Reklama
Reklama

Kontrast všednosti a katastrofických vízií v činohre SND

Počet zobrazení: 1526

V mojej mladosti stálo divadlo na slove a myšlienkach. V posledných desaťročiach však badať medzi divadelníkmi snahu odvodzovať zmysel svojej umeleckej produkcie od slova dívať sa, čo znamená že namiesto dôrazu na text sa snažia posunúť do popredia vizuálny dojem (prostredníctvom predovšetkým pohybovej zložky). No v činohre SND pozorujeme aj opačný trend a akýsi návrat k zvýšenej váhe na slovo, ktoré je predsa len komunikatívnejšie a ľahšie dešifrovateľné než pohybové etudy. Po Vyrypajevových Ilúziách prichádza na scénu SND opäť divadelná hra, v ktorej jej účastníci sedia na javisku a prednášajú svoje monológy či repliky.

Tentoraz ide o hru úspešnej britskej autorky Caryl Churchillovej Čaj a apokalypsa (svetová premiéra v roku 2016). Hra je konfrontáciou všedných až banálnych úryvkov konverzácie prednášaných troma staršími ženami pri čaji so vstupmi štvrtej, ich rovesníčky, ktorá akoby na chvíľu vypadajúc z príbehu (ktorý vlastne ani neexistuje) prednáša značne hyperbolizované úryvky z apokalyptických správ, ktorými dnešného človeka kŕmia médiá či futurológovia predpovedajúci koniec civilizácie. Tieto otrasné svedectvá sú určené len divákovi, aby si uvedomil, že jeho zdanlivo pokojný či všedný súkromný život je neustále ohrozovaný spoločenskými zmenami a nehumánnosťou. Pravda, autorka musela ozvláštniť aj onú základnú konverzačnú líniu hry, takže hoci témy sú triviálne, no v osobnej skúsenosti najmä staršieho ženského diváka aj často pertraktované (nakupovanie, vnúčatá, televízne seriály, zdravotné problémy) dve z troch účastníčok posedenia majú vo svojich osudoch čosi výnimočné. Sally trpí chorobnou mániou a Vi má za sebou zavraždenie manžela a väzenie. Práve týmto dvom postavám autorka ponechala po dlhšom monológu v inak skratkovitej konverzácii tvoriacej základ javiskovej podoby diela. Jej zmysel je však jedine ako kontrast k (cez reprodukovaný zvuk) prenášaným apokalyptickým víziám nezúčastnene deklamovaných postavou Pani Jarretovej, štvrtej účastníčky stretnutia pri čaji. Konverzačná línia by však aj tak stratila na pútavosti, keby inscenátori (režisér Eduard Kudláč) do postáv starších žien neobsadili štyri herecké hviezdy bratislavskej činohry Milku Vášáryovú, Božidaru Turzonovovú, Kamilu Magálovú a Anna Javorkovú, ktorých mená pritiahnu do divadla aj tých divákov, ktorých text hry neosloví.

Nie je celkom jasné, čo konfrontáciou spomínaných dvoch línií hry autorka (a inscenátori) chcela dosiahnuť. Pre tých, čo zostávajú v zajatí svojho mikrosveta, môžu vízie o blížiacej sa deštrukcii života na zemeguli pôsobiť skôr ako strašenie. Pre kategóriu ľudí, ktorých vývoj civilizácie trápi, však skôr než impulz k aktivite a snahe zasahovať do vecí verejných môže vyvolať aj pocity rezignácie a uvedomenie si vlastnej bezmocnosti. Časy, v ktorých umenie (a nie umelci) prispievalo (pozitívne) k spoločenskému životu a vyháňalo ľudí na námestia, sú totiž už dávno za nami. Alebo som priveľký skeptik?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama