Reklama
Reklama

Čína
a Nová hodvábna cesta

(Úvodná časť pripravovanej knihy)
Počet zobrazení: 1951

Prinášame úvodnú časť knihy o projekte Novej hodvábnej cesty, ktorej autorom je čínsky expert Wang Yiwei. Knihu, ktorá vyjde vo vydavateľstve Perfekt preložili Alžbeta Moravčíková a Leopold Moravčík.

kniha_hodvabna_cesta.jpgPred vyše dvoma tisícročiami naši predkovia s veľkými ťažkosťami zdolávali po súši, cez trávnatú step a púšte, trasu Hodvábnej cesty, aby spojili Áziu s Európou a Afrikou. Potom túto exploatáciu rozšírili na veľké moria v úsilí spojiť Východ so Západom prostredníctvom námornej trasy. Obidve línie Hodvábnej cesty otvorili národom príležitosti na priateľské výmeny a boli tak začiatkom novej kapitoly v rozvoji ľudskej civilizácie.

Cengot zvoncov ťavích karaván a šplechot vĺn okolo lodí tej dávnej Hodvábnej cesty sa teraz v našich časoch symfonicky odrážajú v Iniciatíve pásma a cesty. V roku 2013 navštívil čínsky prezident Si Ťin-pching Kazachstan s cieľom navrhnúť „Ekonomické pásmo hodvábnej cesty“ a Indonéziu, aby predstavil „Námornú hodvábnu cestu 21. storočia“. V nasledujúcich niekoľkých rokoch sa návrh pretavil do konsenzu, ten sa zmenil na čin a vízia na skutočnosť. Doterajšie úspechy dosiahnuté v procese vytvárania Iniciatívy pásma a cesty ako mierového, prosperujúceho, otvoreného, inovatívneho a civilizovaného prostriedku spojenia, sú mimoriadne.

Iniciatíva pásma a cesty (Belt and Road Initiative = BRI) bola začlenená do stanov Komunistickej strany Číny, čo poukazuje na jednotu tejto strany a obyvateľov krajiny. Bola tiež zapísaná do rezolúcií Valného zhromaždenia OSN a Bezpečnostnej rady OSN, čo naznačuje, že je komoditou, ktorú medzinárodné spoločenstvo víta. V súlade s dnešnými trendmi mieru, rozvoja, spolupráce a výhod pre všetky zúčastnené strany si iniciatíva drží svoje poslanie ako strojcu novej štruktúry medzinárodných vzťahov a spoločenstva zdieľanej budúcnosti pre ľudstvo doplnené o sen priniesť prosperitu všetkým zúčastneným krajinám. Iniciatíva sa snaží oživiť tisícročia starú Hodvábnu cestu, znovu objaviť spomienky na minulosť jej národov a aktivovať ich súčasnú identitu. Akademicky je to organická zložka myšlienky Si Ťin-pchinga o socializme s čínskymi špecifikami pre novú éru, ktorá ide ďaleko za tradičný západný koncept dôkladného a nikdy nekončiaceho členenia disciplín. Je to skôr interdisciplinárna veda, ktorá obsahuje aspekty starodávne i súčasné, čínske i zahraničné, aspekty Východu i Západu, doplnené o teóriu i prax. Z praktického hľadiska je to cesta prosperity, otvorenosti, inovácií a civilizácie zameraná na riešenie nedostatkov v oblasti mieru, rozvoja a správy vecí verejných, ktorým čelí dnešný svet. Je teda veľmi dôležitá pre pragmatické záujmy a budúcnosť.
 

Čo nám hovorí história

Pozrime sa najskôr do minulosti. Francúzsko v období po Napoleonovi nikdy neporazilo Nemecko, zatiaľ čo ono samotné utrpelo porážku tak v prusko-francúzskej vojne, ako aj v druhej svetovej vojne. Prečo sa tak stalo? Tieto dve krajiny mali odlišné železničné siete. Akonáhle sa Nemecko v roku 1871 zjednotilo, vybudovalo hustú vzájomne prepojenú železničnú sieť, zatiaľ čo vo Francúzsku viedli železnice jednoducho do Paríža, kde boli všetky ústredné orgány. Napríklad neexistovalo žiadne železničné  prepojenie medzi mestami v južnom Francúzsku. Ak niekto chcel cestovať do susedného mesta, musel ísť vlakom najskôr do Paríža a tam prestúpiť do iného vlaku. Takáto železničná sieť bola celkom užitočná pre vládu nad národom, ale v prípade vojny predstavovala prekážku, lebo železnica bola nevyhnutná na prepravu zásob a vojakov.

Čo to má spoločné s našou témou? Globalizácia je v súčasnosti porovnateľná s minulosťou Francúzska, čo sa týka prepojenia krajín, ktoré sa nachádzajú na okraji globálnej scény s krajinami v jej centre. Obchodná bilancia medzi Čínou a Európou sa nepočíta v eurách, ale v dolároch. To znamená, že dnešnú globalizáciu riadia USA alebo Západ, najmä pokiaľ ide o informačný a finančný sektor. Lenže akonáhle Spojené štáty skĺznu do recesie, prípadne majú dlhovú krízu alebo nie sú ochotné poskytovať verejné komodity, s takouto formou globalizácie nastane množstvo problémov. Najdôležitejšie je, že táto kapitalisticky orientovaná globalizácia, v ktorej kapitál ide tam, kde má šancu dosiahnuť zisk, bola príčinou vzniku mnohých ekonomických bublín a finančných kríz. USA a Európa ešte stále úplne nevyšli z tieňa finančnej cunami v roku 2008. Preto Čína potrebovala vytvoriť nový model globalizácie, čo je práve dôvod, prečo Iniciatíva pásma a cesty vyvolala takú obrovskú odozvu. (V marci 2021 prezident USA Joe Biden navrhol britskému premiérovi Borisovi Johnsonovi, že západné krajiny by mali vytvoriť podobný plán, ako je čínska BRI – pozn. prekladateľa.) Pôvodná forma globalizácie je neudržateľná, a preto je životne nevyhnutná nová forma spolupráce a nová globalizácia.

Kľúčové slovo pre túto iniciatívu je „konektivita“, teda vzájomná prepojenosť. Na prvom Fóre pre medzinárodnú spoluprácu pásma a cesty v máji 2017 hovoril prezident Si Ťin-pching o sieti prepojenia, ktorá sa rozprestiera na zemi, vo vzduchu, na mori a v kybernetických sférach. Mnoho ľudí verí, že táto iniciatíva je len oživením starej Hodvábnej cesty, ale je to nepresný názor. Stará Hodvábna cesta bola obmedzená na kultúru a obchod, zatiaľ čo tá súčasná zahŕňa oveľa viac.

Je pozoruhodné, že koncept Novej hodvábnej cesty nenavrhla Čína ako prvá. Bol to nemecký geograf Ferdinand von Richthofen v roku 1877. Nemecko sa zjednotilo v roku 1871. Pozrime sa na problémy, pred ktorými stálo novo zjednotené Nemecko. Pokiaľ ide o sféry vplyvu, väčšina sveta už bola rozdelená medzi Portugalcov, Španielov, Holanďanov a Britov, takže Nemci sa obmedzovali na hľadanie väčšieho územia po súši.

Do Číny poslali mnohých geografov, odborníkov na kultúrne artefakty a archeológov, aby hľadali most medzi Východom a Západom. Richthofen, ktorý mnohokrát osobne preskúmal Čínu, vo svojich spisoch sa dotkol Hodvábnej cesty (hlavne trasy medzi súčasným mestom Si-an a Centrálnou Áziou). Jeden z jeho študentov, Švéd Sven Hedin, napísal v roku 1924 knihu s názvom Hodvábna cesta, ktorá popularizovala koncepciu trasy na Západe.

Sven Hedin označil Hodvábnu cestu ako „najdôležitejšiu komunikáciu spájajúcu všetky existujúce národy a kontinenty sveta“, a pokračoval: „Deň, keď Číňania znovu otvoria Hodvábnu cestu, bude dňom, keď tento starodávny národ uvidí svoje obrodenie.“

Takéto vyhlásenie bolo v tom čase skôr víziou. V roku 2012 prezident Si Ťin-pching navrhol myšlienku „čínskeho sna o veľkom národnom obrodení“. Stalo sa tak iba rok pred navrhnutím Iniciatívy pásma a cesty. Môže to byť jednoducho náhoda histórie? Po prvé, veľké národné obrodenie sa nedá dosiahnuť obnovením historických  hraníc s niekdajšími štátmi – to by bolo chaotické. Po druhé, nedá sa to dosiahnuť expanziou prostredníctvom vojny. Metódy, ktoré sa majú použiť, sú mier, spolupráca a vzájomná výhodnosť pre všetky zúčastnené strany. Po tretie, úspechy Číny vo veľkom národnom obrodení neprekročia iba úspechy jej vlastnej minulosti, ale nakoniec aj úspechy, ktoré ktokoľvek vo svetových dejinách dosiahol v prispievaní k ľudskému rozvoju. Preto použitie slova „veľké“.

Osud Číny bol pevne spätý s osudom Hodvábnej cesty. Akonáhle začala upadať, Čína nasledovala jej príklad. A teraz sa Čína znovu snaží inovatívnym spôsobom prepojiť pevninu a more.

Televízny dokumentárny seriál Vzostup veľmocí vyrobený v Číne, sa začína Portugalskom. V Ére objavov urobilo Portugalsko zo svojho relatívne malého kráľovstva svetovú veľmoc, a to isté neskôr urobili aj Španieli. Krištof Kolumbus požiadal najskôr Španielsko, aby sponzorovalo jeho úsilie pri hľadaní morskej cesty do Ázie smerom na západ, ale Španieli si mysleli, že je blázon, keď verí, že zem je guľatá. Portugalci nemali dostatok zdrojov a mali iba jedného suseda (Španielsko). Chudoba plodí túžbu po zmene. Dohodli sa na finančnej podpore Kolumbovej plavby. Portugalsko zbohatlo a 15. storočie sa stalo portugalským storočím. Keď Španieli videli, čo sa deje, chceli aj oni kúsok koláča a zápasili oň s Portugalcami. Výsledkom bolo, že veľká väčšina krajín Latinskej Ameriky (s výnimkou portugalsky hovoriacej Brazílie) používa teraz ako svoj jazyk španielčinu. Šestnáste storočie bolo španielskym storočím. (O niečo podobné sa pokúsilo Portugalsko a Španielsko aj v Afrike, ale tam čoskoro prevzali kontrolu Briti a Francúzi.)

7. júna 1494 bola za prítomnosti pápeža podpísaná Tordesillaská zmluva, ktorá nastolila demarkačnú líniu. Zmluvou pripadla Španielsku pologuľa na západ od Kapverdských ostrovov a Portugalsku východná časť.

Holanďania sa dostali na výslnie buržoáznou revolúciou, z ktorej sa zrodil slávny mysliteľ, humanista, právnik a diplomat Hugo Grotius. Ten tvrdil, že Španielsko a Portugalsko síce obsadili pevninu, ale moria sú otvorené. Tento koncept nazval „mare liberum“ (voľné more). Vďaka tomu vzniklo medzinárodné právo a Holanďania sa stali „morskými prepravcami“, preto 17. storočie bolo storočím Holanďanov.

Neskôr Briti využili voľný obchod, aby celý svet ovládli pomocou svojho koloniálneho systému, ktorý zahŕňal aj snahu otvoriť si dvere na čínsky trh. V období pred Ópiovými vojnami totiž veľká väčšina japonského striebra a polovica striebra z Ameriky prúdila do Číny. Vzhľadom na rastúci britský deficit v obchode poslal britský kráľ do Číny ako vyslanca Georga Macartneyho, aby cisárovi Čchien-lungovi navrhol vyrovnanie obchodnej bilancie za nákup čínskeho porcelánu, hodvábu a čaju. Cisár Čhien Lung vtedy použil známy výrok: „Ríša Čching je veľká a bohatá na tovar. Nechýba nám nič, nevyžadujeme nič zo zahraničia a nemusíme kupovať britský tovar.“ Neskôr sa obchodný prebytok vyrovnával dovozom ópia. To podnietilo čínskeho štátnika Lin Ce-süa, aby sa pokúsil obchod s ópiom eliminovať. Na základe zámienky porušenia voľného obchodu vyhlásil britský parlament Číne vojnu, čo malo za následok stratu Hongkongu.

V súčasnosti je čínsky obchodný prebytok opäť obrovský, tak prečo nedošlo k ďalšej ópiovej vojne? Prvým dôvodom je, že Čína je silná a prosperujúca, a dôležitejším dôvodom je jej integrovanie do globálneho diskurzného systému, zatiaľ čo predtým bola Čína pre svet uzavretá.

USA v 20. storočí premenili voľný obchod na slobodu v demokracii, k čomu prispeli traja významní politológovia Seymour Lipset, Robert Dahl a Samuel Huntington. Demokracia prvýkrát vznikla v Európe a pôvodne bola úzko spojená s rovnosťou. Demokracia v USA bola spojená skôr so slobodou a odcudzila sa od rovnosti. V Spojených štátoch demokracia znamená slobodné voľby, náboženskú slobodu a slobodu prejavu. USA monopolizovali diskurz na tému slobody, dekonštruovali tento koncept z Európy a stali sa tak predstaviteľom Západu.

Komunita zdieľanej budúcnosti pre ľudstvo urobila tak ďalší krok od pôvodnej koncepcie založenej na Západe. Rovnako ako Holanďan Grotius nespochybnil Španielsko a Portugalsko, ale do definície územného vplyvu jednoducho pridal oceán. Čína sa teraz pokúša vybudovať rozsiahlejší systém s väčšou mierou začlenenia.

Z pohľadu na 15. storočie Portugalska, 16. storočie Španielska, 17. storočie Holanďanov, 18. a 19. storočie Francúzov a Britov a 20. storočie USA, je zrejmé, že vzostup národa prináša iniciatívy spolupráce a hodnotových koncepcií, ktoré budú viesť svet budúcnosti. Súčasný vzostup Číny prekonáva tradičný vzrast svetových mocností, pretože BRI je zameraná na vytvorenie spoločenstva zdieľanej budúcnosti ľudstva, ktoré v 21. storočí vytvorí pre ľudstvo novú formu civilizácie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama