Reklama
Reklama

Stokrát radšej by som toto nenapísala...

(Nad predčasným odchodom Milana Ftáčnika)
Počet zobrazení: 2846

Milan Ftáčnik bol počas môjho 8,5-ročného politického života v SDĽ a krátko v SDA popri Petrovi Weissovi mojím najbližším spolubojovníkom. Po mojom návrate zo zahraničia a ukončení jeho kariéry komunálneho a regionálneho politika sa mi ho podarilo bez veľkého presviedčania získať do predstavenstva občianskeho združenia Progresívne fórum (v skratke Proforum). Nie je to tak dávno, keď sme spoločne moderovali on-line diskusiu „100 dní vlády: je ohrozený sociálny a demokratický charakter Slovenska?“ a „Slovenské „reformné leto: Ako nevyhodiť 7,5 mld do koša?“

Milan Ftáčnik napriek zdravotným komplikáciám nielenže neprestával on-line vyučovať na Univerzite Komenského, ale podieľal sa aj na zostavení dvoch publikácií, ktoré vlani pripravilo Proforum spolu s FES Bratislava: Program vlády 2020 – 2024: pohľad zľava a sociálno-demokratického návrhu k Plánu obnovy a odolnosti SR s názvom Solidárne, ekologické a moderné Slovensko. To, že vláda sa z neho nepoučila, nepadá na hlavu autorov...

Milan Ftáčnik bol jedným z najcenenejších prednášateľov Akadémie sociálnej demokracie, spoločného čsl. projektu, ktorý bežal osem rokov od roku 2010 striedavo v SR a ČR a pomohol vychovávať sociálno-demokratických politikov. Mnohí z nich v Česku ako i u nás sú absolventmi ASD. Dodnes je ministerkou práce a sociálnych vecí ČR za českú sociálno-demokratickú stranu absolventka ASD Jana Maláčová a bývalý predseda vlády SR Peter Pellegrini ASD tiež absolvoval.

O Milanovi Ftáčnikovi spred roka 1994 môžem hovoriť iba na základe informácií z druhej ruky, resp. z médií. Tak som sa dozvedela, že bol jedným z najmladších úspešných politikov Strany demokratickej ľavice a začal sa v nej angažovať takmer od jej začiatku. Bol poslancom SNR za SDĽ už v čase, keď sa rozhodovalo o slovenskej štátnosti. Pripomeňme si, že Slovenská národná rada 1. septembra 1992 väčšinou hlasov vo verejnom hlasovaní schválila Ústavu SR a že Ústavu SR slávnostne podpísali predseda SNR Ivan Gašparovič a predseda vlády SR Vladimír Mečiar 3. septembra 1992 v Rytierskej sieni na Bratislavskom hrade za účasti mnohých významných hostí. Milan Ftáčnik bol jedným z trojice poslancov SNR popri Jozefovi Prokešovi a Vladimírovi Bajanovi, ktorí symboly štátnosti pri tomto historickom akte do Rytierskej siene prinášali.

V januári 1993 v 1. kole volieb prezidenta SR Milan Ftáčnik kandidoval za SDĽ a bol s 21 % druhým za Romanom Kováčom. Ako vieme, až v 2. kole bol za prvého prezidenta SR zvolený kandidát HZDS Michal Kováč. Škoda pre tento štát, že ani v žiadnych nasledujúcich prezidentských voľbách nebol do tejto funkcie zvolený človek s jeho odbornými, politickými a ľudskými schopnosťami...

Milan Ftáčnik bol poslancom NR SR, ktorý nehlivel. Bol o. i. iniciátorom zákona o rokovacom poriadku. Inšpiráciu čerpal v zahraničí a podarilo sa mu presadiť zákon, ktorým sa s malými zmenami riadi rokovanie NR SR podnes.

zjazd_sdl.jpg

Na zjazde SDĽ, zľava Milan Ftáčnik, Brigita Schmögnerová, Ľubomír Andrássy.

Výraz „spolubojovník“ v prvom odstavci som nepoužila náhodne. Aj keď Milan bol v politickom živote dobre známy svojím racionálnym prístupom, tým, že rozhodoval bez  emócií a hľadal vždy kompromis, keď sa už inak nedalo, urobil rázne rozhodnutie. Nebolo to jedenkrát. Jedným z historických rozhodnutí, ktoré SDĽ urobila, aby sa podarilo prelomiť rastúcu zahranično-politickú izoláciu Slovenska, ktorá sa odrazila napríklad v tom, že Slovensko nebolo prizvané do prvej skupiny štátov usilujúcich o vstup do Európskej únie, bolo rozhodnutie nejsť po voľbách 1998 do koalície s Hnutím za demokratické Slovensko.

Dovoľte, aby som uviedla citát z mojej Knihy o vládnutí: „V rozsiahlom interview v dvoch častiach pre Pravdu podpredseda HZDS Arpád Matejka v auguste 1997 na otázku redaktora Vladimíra Jancuru: ,Rozmýšľate už aj o možnej povolebnej koalícii?!‘ A. Matejka odpovedal: ,Ja si myslím, že v budúcom volebnom období bude partnerom HZDS pri tvorbe vlády stabilizovaná SDĽ. Tak mi to vychádza, keď analyzujem jej súčasnú politiku.‘ V. Jancura na odpoveď reagoval poznámkou: ,Migaš však vylučuje spoluprácu s Mečiarom...‘ Odpoveď: ,Pozrite, v HZDS sú tiež takéto tendencie. Vraj s SDĽ by sa dalo spolupracovať, keby v jej vedení nebol Weiss, Schmögnerová alebo Ftáčnik. Ale to sú reči, ktoré nemajú veľa spoločného s politickým pragmatizmom. Len si predstavte situáciu, že HZDS opäť vyhrá voľby a SDĽ sa znovu odmietne podieľať na moci! Pre stranu to môže znamenať aj záhubu. Nedá sa večne rozprávať, ako by sme to robili, keby sme boli pri moci.‘“

Milan Ftáčnik sa zaslúžil o to, že napriek tomu, že HZDS voľby vyhrala, SDĽ nevstúpila do vlády s HZDS. Otvorili sa tým dvere pre integráciu SR do EÚ, náš neskorší vstup do OECD a pod. Rozhodol sa napokon prevziať na seba zodpovednosť za Ministerstvo školstva a športu SR na nasledujúcich tri a pol roka v zložitej vláde širokej koalície.

Pravica v prvej Dzurindovej vláde chcela o sebe vytvoriť dojem, že je nositeľom reforiem. Vznikol mýtus o antireformnosti SDĽ. Mýtus o antireformnosti SDĽ mohol pravici kedykoľvek poslúžiť ako ospravedlnenie alebo výhovorka, prečo sa niektoré reformy v ich rezortoch nerealizujú dostatočne rýchlo. Hlavný rozdiel bol však v tom, ako chápala reformy vládna pravica a aký bol prístup SDĽ k obsahu reforiem a k spôsobu ich realizácie.

Od svojho vzniku SDĽ programovo presadzovala transformáciu na sociálne a ekologicky orientované trhové hospodárstvo. Reformy mali byť prostriedkom takejto transformácie, a nie transformácie na trh bez prívlastkov. V rozpore s obrazom, ktorý pravica a jej naklonené médiá v spoločnosti vytvárali, k hlavným nositeľom reforiem kľúčových pre integračné a modernizačné ambície SR patrili rezorty, ktoré boli v rukách SDĽ. Boli to MF SR, MO SR, MPSVR a MŠ SR. Minister Milan Ftáčnik pripravil prvý vysokoškolský zákon, ktorý bol reformným zákonom aj v tom smere, že transformoval vysoké školy na demokratické inštitúcie a majetok štátu vo vysokých školách previedol do ich správy. Minister mal ambíciu vytvoriť vo vysokom školstve také predpoklady, aby tretina populácie v budúcnosti dosiahla kvalitné vysokoškolské vzdelanie.

Ministerstvo financií a jeho ministerka zo svojej funkcie často komunikovala s ostatnými členmi vlády. Najdôležitejšie boli rokovania o príprave štátneho rozpočtu a o rozpočtových opatreniach, pokiaľ ich bolo nutné urobiť v priebehu roka. Okrem toho sme na MF SR pripravili reformu manažmentu verejných financií, ktorej časť sa realizovala na jednotlivých ministerstvách.

Minister školstva bol schopný počúvať argumenty ministerky financií pri príprave rozpočtu. To neznamená, že nemal protiargumenty, ale vždy sa napokon podarilo dospieť ku zhode. Bol ochotný realizovať vo svojom rezorte niektoré reformné opatrenia v riadení štátnych financií. Takým bolo napríklad rozpočtové programovanie, ktoré si dala vláda E. Hegera dokonca do svojho nového programového vyhlásenia!

Jednou z reforiem bolo aj konsolidovať fragmentované štátne financie do väčšieho počtu nedostatočne kontrolovaných štátnych fondov. Štátne fondy obhospodarovali ministri rôznych politických strán vlády širokej koalície. Dva štátne fondy – Štátny fond rozvoja bývania a Štátny fond životného prostredia boli pod ministrami z SMK (I. Harna a L. Miklós), päť štátnych fondov patrilo do rezortu ministra P. Koncoša (SDĽ), štátny fond ProSlovakia a Štátny fond cestného hospodárstva spravovali ministerstvá v rukách SDKÚ (M. Kňažko, J. Macejko) a Štátny fond telesnej kultúry obhospodarovalo Ministerstvo školstva SR (M. Ftáčnik za SDĽ). Ministri „svoje“ fondy bránili zubami nechtami. Milan Ftáčnik chápal vtedajšiu požiadavku konsolidovať financie štátu a urobiť poriadok v štátnych fondoch. Vedel, kedy ustúpiť.

schmognerovci_ftacnikx.jpg
Prezentácia publikácie Klubu Nového slova Nezopakovateľné rozhovory. Vľavo manžel Jozef Schmögner.

Pri výnimočnej schopnosti nachádzať kompromisy nebol však ochotný tolerovať korupciu. Podozrenia z korupcie v SDĽ počas jej vládneho obdobia, resp. korupcia vo všeobecnosti bola jednou z deliacich čiar, ktorú by nikdy neprekročil. V manifeste iniciatívy „SDĽ – moderná európska socialistická strana“, ku ktorej sme sa viacerí prihlásili a chceli sme ju v SDĽ presadiť, sa v bode 4 „Očistiť stranu od podozrení z klientelizmu“ uvádzalo: „Ľavicová strana ... si nemôže dovoliť žiadne podozrenia z klientelizmu a využívania mocenského postavenia jej predstaviteľov na získanie osobných výhod ... Je v záujme SDĽ, aby sa odstránilo neprípustné prepojenie hospodárskej, politickej (straníckej) a vládnej sféry, čo produkuje klientelizmus a protekcionizmus.“

Nekorumpovateľným bol nielen politik Milan Ftáčnik, ale aj petržalský starosta Milan Ftáčnik, aj primátor Bratislavy Milan Ftáčnik. Preto nebol v láske tých podnikateľov, ktorí sa chceli cez korupciu dostať k verejným zákazkám. Podozrenia z korupcie vo vládnej strane Smer-SD boli jedným z dôvodov, prečo s ňou prestal sympatizovať. Nikdy nebol jej členom, ako  nesprávne uvádza internetová stránka https://www.google.com/search?q=Milan+Ft%C3%A1%C4%8Dnik&oq=Milan+Ft%C3%A1%C4%8Dnik&aqs=chrome..69i57j35i39j46i39j0i324l2j0i3l5.4485j0j15&sourceid=chrome&ie=UTF-8.

Keď sa nám, tzv. iniciátorom platformy usilujúcim presadiť očistu a ďalšie progresívne zmeny v SDĽ, nepodarilo dosiahnuť to, o čo sme usilovali, rozkol bol, žiaľ, nevyhnutný. Môj nútený odchod z vlády SR koncom januára 2002 bol katalyzátorom toho, čo nasledovalo. Milan Ftáčnik abdikoval na funkciu ministra školstva krátko po mojej rezignácii. Zo spoločnej  iniciatívy Petra Weissa, Milana Ftáčnika, mojej a  neskôr Eriky Kvapilovej vznikla nová strana Sociálno-demokratická alternatíva, ktorej sa Milan Ftáčnik stal predsedom. Bohužiaľ, SDA mala krátky a neveľmi úspešný život.

Nech bol Milan Ftáčnik v akejkoľvek funkcii, bol svojím zmýšľaním autentický sociálny demokrat. Vedel, čo je to sociálno-demokratická školská politika, aký je rozdiel medzi sociálno-demokratickou a kresťansko-demokratickou politikou na lokálnej úrovni. Mnohí z ľavicového spektra dodnes tvrdia, že na lokálnej úrovni medzi ľavicovou a pravicovou politikou rozdiely nie sú. Sú ako Ivan Mikloš, ktorý sa nechal počuť, že  neexistuje ľavicová a pravicová ekonomická politika, že je len dobrá a zlá ekonomická politika...

Zazlievam Milanovi Ftáčnikovi, svojmu spolubojovníkovi z politiky, kolegovi z Profora a ASD a dlhoročnému priateľovi, na ktorého sa dalo vždy spoľahnúť, okrem toho, že odišiel priskoro, iba jedno. Publikoval svoje odborné názory ako vysokoškolský učiteľ aj ako lokálny politik, písal odborné texty a publikoval vedecké články, ale nenašiel si čas, aby napísal svoj politický odkaz. Pridlho to odkladal. A jeho odkaz by zvlášť dnes bol taký potrebný...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama