Juraj Jordán Dovala

Náš svet nemá ďaleko od sveta nekonečných možností, ale nezdá sa, že by bol v čomsi šťastnejšínež pred tisícročiami. Akoby mu stále čosi chýbalo a on hľadá, čo by to malo byť. Verte mi, nepríde na to, že mu chýba obyčajný súlad. Nič iné. Vznáša sa v neuskutočniteľných snivých ideáloch a prehliada podstatu. Nevidí veľkosť v skromnosti, láske a jednoduchom žití, potrebuje absolvovať tisícoraké cesty a pády, aby sa nakoniec zmorený vrátil späť na začiatok a našiel najväčšiu múdrosť v prostote. Ktosi ju povedal jednou vetou: „Miluj blížneho svojho ako seba samého.“ Múdrosť je v zajatí stĺpov jednoduchosti... My ju však nechceme za takú uznať a aj keď ju máme možnosť všade vidieť, nevidíme ju. Naše fyzické srdce je v súlade s ostatnými orgánmi v tele, inak by skolabovalo; more je v súlade s pieskom i s rybami, inak by sa premenilo v mŕtvu bažinu; a naše zmýšľanie a konanie musí byť v súlade s posvätnou podstatou sveta, inak sa uberá k rozkladu. * * * Akási žena podarovala kláštoru obrovský kôš plný čerešní. Mnísi sa mu nesmierne potešili a doslova sa na ne vrhli. Starý opát im miernym hlasom dohováral, aby jedli pomaly a vychutnávali si sústa prírody. „Nejedzte ich toľko naraz. Takýmto tempom o chvíľu vyprázdnite kôš a budú vás bolieť bruchá.“ „Nebudú, to nás ešte nepoznáte.“ Bratia sa smiali, pretože si boli istí, že to bez problémov zvládnu. Opát sa smial tiež, pretože vedel, že počet záchodov v kláštore je obmedzený. * * * Predstavte si, že by sme žili v krajine neobmedzených možností. Všetko by bolo možné, každýsen by sa dal splniť. Chodili by sme na rýchlych autách, vietor by si závisťou ruval vlasy. Lieky by nám predlžovali život, dokonca by sme vedeli ovplyvňovať počasie. Je to krásna vízia. Nejeden človek na tejto planéte o nej sníva. Ale čo by sa stalo s naším životom? O čo by sme smeli bojovať? Náš život s bolesťou a s nedostatkami má väčšiu cenu, pretože nás núti napredovať. Krajina neobmedzených možností je snom malomocných. Pozrite sa na krajiny, ktoré pretekajú blahobytom. Ľudia v nich sú unudení a vyprahnutí. Majú všetko, nevedia, na čo skôr siahnuť, a preto trpia pocitom, že nemajú nič. Dietrich Bonhoeffer raz vo svojich exegézach napísal: Lacná milosť znamená milosť ako tovar ponúkaný pod cenu, premrhané odpustenie, premrhanú útechu, premrhanú svätosť. * * * Už nie je čas hovoriť: Dám jej ľaliu inokedy. Už nie je čas povedať: Od zajtra žijem. Už sa nedá veriť slovám: Niekedy spolu vyplávame na oceán. Už nie je veľké vidieť v násilí pokrok. Už nie je čas ubezpečovať žobráka: Keď budem mať viac, dám ti zo svojej plnosti. Už nemôžeme neveste vnucovať svadobný šat a tlačiť ju pred oltár k ženíchovi so slovami: Raz sa ti zapáči, budeš ho milovať, je bohatý. Už nie je čas jesť a nemyslieť na ostatných. Už nie je rozumné veriť, že svoju pohodlnosť raz zmeníme. Už nie je čas myslieť si: Raz láske otvorím svoje dvere. Kto hľadá rieku Potom, doplaví sa do rieky Nikdy. Teraz! Jedine teraz. Každým okamihom sme v rieke Kairos. * * * Raz prišiel mladý, dobre vyzerajúci muž za mníchom do kláštora, aby sa s ním poradil. Rozpovedal mu o svojich starostiach, o podrazoch vo firme, v ktorej šéfoval, o nenaplnenej kariére, o dvoch stroskotaných manželstvách a čakal, že mních mu bude dlhé hodiny načrtávať cesty, ktoré ho vyvedú z problémov. Keď však muž stíchol, mních len mávol rukou a povedal jedinú vetu: „Chlapče, pokora je liek na všetko.“ * * * Dvaja muži sa stretli a dohadovali sa. Jeden vravel: „Ja mám doma rebrík, opriem ho o chalupu a môžem pomocou neho vyliezť na strechu. Alebo keď potrebujem ísť na strom oberať krvavo červené višne, takisto vyleziem po rebríku.“ „Ste klamár, to predsa nie je pravda! Ja rebrík poznám už dlhé roky. Zásadne pomocou neho zliezam do vyschnutej studne.“ „Ale nie, pane, ja po ňom leziem hore a oberám ovocie!...“ hádka sa točila stále dookola. Muži nevedeli pochopiť, ako by mohla jedna vec slúžiť naraz dvom rôznym činnostiam. Ale ako sa dá rebrík využiť na obidva účely, stúpanie aj zliezanie, tak aj ľudské slovo môže slúžiť nato, aby sa pomocou neho okolie povznášalo alebo deštruovalo. Slovo je rebrík a človek si vyberá, či po ňom ide hore, alebo dolu. Pustovník sv. Sisoj Veliký raz posmešne prehodil: Ako môžeme ochrániť svoje srdcia, keď sa náš jazyk podobá otvoreným vrátam? * * * Duch a hmota sú vo večnom strete. Je medzi nimi boj o územie, na ktorom túžia vládnuť. Jediným miestom, kde sa objímajú, je človek. V človeku sa duch a hmota zjednocujú. V človeku jeden druhého nachádzajú ako priatelia. Hmota ducha zhutňuje, tvaruje a duch ju pozdvihuje, presvetľuje, transformuje. Duch a hmota nie sú nepriatelia, iba sa nám tak javia; potrebujú sa viac než ktokoľvek iný. Gregor Naziansky povedal: Som zem, a preto spojený s pozemským životom, ale som aj božská čiastočka, a preto v srdci nesiem túžbu po živote budúcom. * * * Jeden mních sa veľmi usiloval o dokonalosť. Všetko, čo robil, sa snažil robiť bezchybne. Pochopiteľne, veci sa mu častokrát vymkli z rúk a on svoju prehru ťažko niesol. Nie preto, že by bol sebecký, ale preto, že sa všetko snažil robiť dokonale. Jednoducho chcel napĺňať svoje povinnosti do detailov. Starý opát sa na to nemohol pozerať, tak mu raz po spovedi povedal: „Synu, dokonalosť je prijať nedokonalé veci.“ * * * Starý opát išiel zadumaný mestom a zrazu zbadal na malej búdke nápis Zmenáreň. Potešil sa, máličko podskočil a podišiel k nej. Panej v okienku sa prihovoril: „Dobrý deň prajem, vy tu čosi meníte?“ „Samozrejme, meníme.“ „Áno, a čo?“ „No predsa peniaze. S tým ste sa ešte nestretli? Tu si, milý pane, môžete zmeniť svoje peniaze, za aké len chcete.“ „Nijaké nemám.“ Opát zosmutnel a odchádzajúc dodal: „Takže tu meníte nejaké papieriky namiesto toho, aby ste menili svoje srdcia.“ * * * Dvaja mnísi sa pohádali na život a na smrť. Bolo to pre kolieskové korčule, ktoré boli v kláštornej miestnosti športových potrieb. Obaja ich chceli, ako na potvoru, používať naraz, ale pretože korčule boli iba jedny, bolo len otázkou času, kedy to medzi nimi poriadne zaiskrí. To sa aj stalo. Jeden z nich povedal pri hádke druhému: „Do pekla s tebou!“ V tom sa zjavil Lucifer a hrôzostrašným chrapľavým hlasom naňho zvolal: „Myslíš to vážne?!“ „Ach, nie, samozrejme, že nie,“ jachtal prekvapený mních. „Beriem späť, nič som nepovedal! Ja som netušil, že fakt si.“ Úryvky sú z knihy Ticho, ktorá vyšla vo Vydavateľstve Michala Vaška v Prešove