Správa o Troch sestrách v SND

Možno by stačilo napísať, že inscenácia Čechovových Troch sestier na javisku Štúdia novej budovy SND (premiéra 29. marca 2008) je herecky zaujímavá, štýlovo čistá a určite zaujme diváka aj kritiku. Tri sestry sa zvyčajne hrávajú na veľkej scéne, kde je dostatok priestoru a vzduchu, kde Prozorovove dcéry – tri sestry ďaleko od Moskvy vzdychajú za týmto mestom, jeho uličkami, Jelisejevským bazárom. Kde sa rozpráva o zmysle práce, nepriamo poukazuje na (ne)zmysel života, kde divák ľutuje múdre dievčatá – ženy zašité niekde na periférii. Režisér Roman Polák umiestnil príbeh o Oľge, Máši a Irine Prozorovových do štúdiových priestorov. Bližšie k divákovi. Anotácia Polákovho projektu Nadviazať na ideu zovšeobecnenia Čechovových hrdinov a ich odpútania od Ruska. Využiť stret kultúr tejto krajiny na posun vnímania deja a konania postáv. Po martinskom Ivanovovi v Slovenskom komornom divadle (2006), kde použil multikulturálne prostriedky divadla (japonské divadlo, masky a i.) na zobrazenie bezútešnosti hlavného hrdinu odtrhnutého od sveta, presadiť aj Tri sestry z ruskej gubernie začiatku 20. storočia do 21. storočia do inej „gubernie“ Ruska, Čečenska. Odokryť pocity človeka, túžbu žiť naplno, otvorene cez intímne vzťahy. Ciele a prostriedky Nešokovať, ale zaujať, využiť herecký potenciál súboru, najmä jeho ženskej časti. Sústrediť sa na význam slova, jeho zmyslu. Pohrať sa s niektorými mizanscénami, ktoré vypovedia viac ako text. Logicky v bulletine zdôvodniť „prenesenie“ hry do súčasného Čečenska. S cieľom „zostrenia dramatického nervu zdanlivo pokojnej Čechovovej hry na pozadí okupačnej reality“. Mierna úprava textu, využitie významového posunu už v staršom preklade Vladimíra Strniska, očistenie replík od lokalizácie 20. storočia a ruského prostredia, resp. doplnenie prívlastkov ako napr. „ruské“ gymnázium, a podobne. Navodiť atmosféru vojnového prostredia (zvuky bombardovania, zhasínanie svetla – aj núdzové na schodoch), hračka – tank na diaľkové ovládanie (pre starých i batoľa). Popri tom rozprávanie o osobnom i všeobecnom (ne)šťastí, túžbe po práci, láske, živote. Spoločenské konverzácie odokrývajúce tragiku každej z postáv tejto Čechovovej hry. Tam za múrmi zúri vojna. Tu v dome okrem zvukov a vypadávania svetla nič necítiť. Postavy sa čudujú, že vyhorela jedna celá ulica a jednému z ich vojenských hostí celý byt ešte aj s fotografiami. Akoby nevnímali svet vonku. A to je problém „prenesenia“ hry do Čečne. Ten, kto prežil pár dní v Afganistane, Čečni či v Kosove počas partizánskych akcií, kto sa v Moskve rozprával s ruskými „utečencami“, presídlencami z Čečenska, ktorí denno-denne prežívali „vojnový stav“, kto tam stratil niekoho z blízkych, známych, ktorí len tak kráčali po ulici, ktorí boli so svojimi deťmi v beslanskej škole, musí to nechať na jeho konaní dôsledky. Veď aj pár dní po výbuchu v moskovskom divadle na Dubrovke či tragickej udalosti v Beslane nastal strach aj v moskovských divadlách, v metre aj hoteloch. So strachom sa dá žiť. Ale inak. Ľudia nesnívajú o práci, v Čečni sa len veľmi ťažko v kožuchoch premávajú v aute s vyšším ruským úradníkom (Andrejova žena Nataša s Protopovovom) – boli by ľahkou korisťou pre domácich „partizánov“. Len tak sa dnes nedá vystúpiť z vojska ako Irinin nápadník Tuzenbach, vládnu tu iné pravidlá. A v tom je problém „presadenia“ generála, nadporučíka, poručíka do čečenského prostredia. Problém vytvorenia atmosféry korešpondujúcej s novou témou. Sestry Prozorovové môžu žiť v tomto prostredí. Žiť. A o to sa pokúša Oľga i Máša v bratislavskej inscenácii. Irina sníva svoj život. Realizačný tím Najbližšie k vnútornému rozpoloženiu, ako prežiť, je Máša. Prostredná sestra v interpretácii Zuzany Fialovej je spočiatku veselá, neskôr viac teatrálna, démonická, a pritom plná života. Jej láska k nevýraznému Veršininovi, ktorý ju vlastne nemá čím obohatiť, je živočíšna. Pochopiteľná. Sympatický mladistvý Ján Kroner je v prvom rade sexuálny partner, môže jej dať vášeň, život. Máša chápe, že nie istotu, budúcnosť, ale aj stratenie vášne, fyzickej výbojnosti je začiatok konca (života). Máša žije plnými dúškami, ale nežiari šťastím. Jej čierny mondénny kostým s doplnkami predstavuje štýl hlavného mesta. Spolu s roztiahnutými nohami vyjadrujúcimi vôľu žiť. Za každých okolností. Preto sa nehanbí pokúsiť sa zadusiť svojho muža vankúšom, keď unavený spí. Moskva ani Čečňa slzám neveria. Preto neplače ani Oľga. Diana Mórová. Aká to premena zo Shakespearovej Kataríny na poddajnú Oľgu. Elegantná, chápavá, hrdá. Vyrovnaná. Uvedomujúca si všetky skutočnosti domu, v ktorom žije a z ktorého ako jediná odíde. S logickou dôslednosťou, bez vzbury, bez ideálov. Riaditeľka školy. Irina Táne Pauhofovej je rozžiarené naivné dieťa, ktoré vyvoláva svojou prehnanou nemotornosťou úsmev. Prináša radosť zo života. Jej repliky o práci nemožno brať vážne, akoby žila v skleníku, prišla z iného sveta. Jej ligotajúce sa oči sú nádejou pre budúcnosť, dynamickosť zárukou skorého nevyhorenia. Biela farba kostýmu je v kontrapunkte s Mášinou čiernou. Oľgina hnedá vyrovnáva, upokojuje. Z vojakov v (ne)identifikovateľných ruských uniformách prečnieva Rothov Soľonyj. Akoby jediný chápal situáciu, preto ten sarkazmus, odstup od textu a situácie. Rezignácia Čebutykina, vojenského lekára v interpretácii Mariána Labudu, čítajúceho ruskú verziu novín Fakty a dokumenty, málokomu pripomenie Labudovho Andreja v inscenácii Miloša Pietora na bratislavskej Novej scéne z roku 1972. Akokoľvek tragicky vtedy prišiel na scénu s husľami, zožal potlesk. Obľúbený herec nemohol (hoci vedel) hrať tragéda. Dnes hrá Andreja Tomáš Maštalír. Navonok nevýrazne, s dávkou ľahostajnosti, až apatickosti, neútočí veľmi na sestry v prípade obhajoby svojej ženy Nataše. Podľahol vnútornému i vonkajšiemu svetu pomocou alkoholu. Naopak, Ján Galovič z postavy Kulygina, Mášinho manžela, urobil priam komickú figúrku. Sám sa zosmiešňuje, aby trochu odľahčil situáciu, aby zakryl (mužskú) slabosť. Napriek textu Nataša Ingrid Timkovej nevládne v tomto svete troch sestier. Naopak, jej kostým nie je strašný, ani keď si zelený opasok dá na šaty, evokujúce farby ľudového odevu z Kaukazu. Je to elegantná dáma, ktorá od začiatku vie, s kým a čo hrá. Najlepšie na Andrejovi. Ako príklad uveďme úvodnú scénu (fyzického) zblíženia sa Nataše s Andrejom, keď sa na záver postaví obkročmo nad neho, vyjadrujúc tak presilu. V bratislavskej inscenácii cítiť vo vzduchu sexualitu, premiešanú s pokusom nahliadnutia do pánskeho klubu, do ktorého púšťajú dieťa, Irinu. Scénograf Pavel Borák bielymi panelovými stenami vytvoril jednoduchý, variabilný priestor, v ktorom dominujú stoličky (čierne, v poslednom obraze záhradné v prírodnej farbe) a skriňa. V pamäti sa nám vynára dávna spolupráca Romana Poláka so scénografom Jozefom Cillerom v Martine, kde obidva prvky – stolička i skriňa, mali osobitnú výpovednú hodnotu. Skriňa je tu od tretieho dejstva len súčasťou nábytku sériovej výroby pripomínajúci Ikeu, podobne ako váľandy. Neporiadok so šatstvom pred skriňou a v nej akoby mal evokovať neporiadok v spoločnosti. Ale akokoľvek je elegantná Oľga rozrušená, neveríme, že jej roztržitosť pochádza z následkov jedného požiaru až tak, že nevie, čo robí. Veď ona jediná dokáže o krátky čas z tohto domu odísť a začať žiť svoj život. Kostýmy Petra Čaneckého sú presnou charakterizačnou črtou postáv, výstupov a významov. Všetko do seba zapadá ako kvalitné lego. Na konci nás však nečaká žiadne prekvapenie. Takým malým a príjemným je obsadenie Márie Kráľovičovej do postavy slúžky – pomocnice Anfisy. Leopold Haverl ako slúžny Ferapont moslimskej viery je tým styčným prvkom, cez ktorý prichádza k stretu kultúr (pri modlení, obetovaní zvieraťa). Inak hrá sympatického starca – zábudlivca. Going to Moscow... spieva sa na záver. Pýtame sa: Do akej Moskvy nás pozývajú inscenátori? Dnešná Moskva je krutá, je lákavá, je bohatá, drahá... až príliš pre dôchodcov a mnohých iných, ktorí sú v prevahe. Záverečná zomknutosť troch sestier proti vonkajšiemu svetu je veľmi silnou výpoveďou. Vypovedá nielen o tom, že Oľga, Máša a Irina – každá iná – si vnútorne veria. Hovorí aj to, že aj v samote sa dá prežiť. Láska, vzťahy... Sex... Obraz, ktorý z pamäti nevymizne. Zaujímavo ho Roman Polák namaľoval. Autorka je teatrologička a pracuje v Kabinete divadla a filmu SAV P.S. Pri výbuchu bomby zahynuli v Čečensku dvaja ruskí policajti, oznámila v utorok ruská agentúra Interfax. SITA 25. 3. 2008