Reklama
Reklama

Víťaz berie všetko?

Počet zobrazení: 1247

Zo zahraničnej politiky v našich médiách v týchto dňoch hrá prím inaugurácia nového amerického prezidenta, útok na Kapitol a hodnotenie už bývalého prezidenta USA Donalda Trumpa.  Hoci v nijakom prípade  som nepatril k jeho obdivovateľom (vadilo mi jeho hulvátstvo, narcisizmus i viaceré politické rozhodnutia a podpora extrémnej pravice), predsa sa mi zdá,  že hodnotenie jeho „pobytu“ v Bielom dome našimi novinármi a politológmi sa príliš riadi heslom, ktorým som nadpísal svoj článok. Potvrdila mi to naposledy aj rozhlasová relácia Z prvej ruky, v ktorej zaznelo niekoľko priveľmi subjektívnych až zavádzajúcich informácií.

j._biden_facebook.jpg
Foto: Facebook.com/WhiteHouse

Jednou z tém relácie boli mierne kontroverzné vzťahy medzi USA a Európskou úniou počas jeho vlády. Diskutujúcim (na rozdiel odo mňa) síce nevadilo, že americký prezident tlačil na Európu, aby zvyšovala náklady na zbrojenie, a dokonca si pochvaľovali, ako nová slovenská vláda vychádza Američanom v ústrety, zato konštatovali isté ochladenie vzťahov v porovnaní s obdobím vládnutia prezidenta Obamu. Toho Obamu, za ktorého prezidentovania špionážne centrály USA odpočúvali nemeckú kancelárku a vyšlo najavo, že na území nášho kontinentu mali niekoľko centrál mučenia zajatých „teroristov“. Kým prvý čierny americký prezident si za to vyslúžil Nobelovu cenu mieru (azda za to, že bol o čosi miernejším jastrabom než predchádzajúci majster vojen George Bush ml.) fakt, že za Trumpovej vlády sa USA tak vehementne neangažovali vojensky v celom svete (s výnimkou vraždy iránskeho generála) naše médiá príliš neocenili. Falošné je aj tvrdenie, že Trump rozdelil Ameriku na dva nepriateľské tábory. Isteže si pred voľbami svojimi prejavmi mohol znepriateliť feministky či prisťahovalcov (mám na mysli Hispáncov), ktorí ho, paradoxne, prednostne v posledných voľbách skôr podporovali, no hlavnou príčinou rozdelenia obyvateľstva USA na dve znepriatelené entity bola neochota demokratov akceptovať (pre nich i svetovú verejnosť) prekvapujúce víťazstvo Trumpa, voči ktorému (pravda v konečnom dôsledku neúspešne) vyrukovali s teóriou ruského zasahovania do volieb. Túto lož živili takmer počas jeho celého prezidentského obdobia a vďaka podpore médií (s viac ako na 90 % podporujúcich demokratov) ho div nepasovali za Putinovho agenta. Pokiaľ ide o posledné voľby, len medzi riadkami u ozaj nezávislých novinárov sme sa mohli dozvedieť, že volebné pravidlá v USA sú jednoducho v porovnaní s európskymi obrovským bordelom, v ktorom sa napríklad nepríde na to, že jeden volič mohol voliť dvakrát. Mnohí tiež zabudli, že v minulosti volebné podvody v štáte Florida umožnili víťazstvo vojnového štváča Georgea Busha juniora na úkor demokratického kandidáta Al Gora, ktorému zabránili v prepočítavaní hlasov. Nemám dostatok informácií, či naozaj novembrové voľby boli zmanipulované, ale vo svete je už takmer pravidlom (Uhorsko, Ukrajina, Bielorusko, Venezuela, ale u nás napr. aj prezidentský kandidát Harabin), že porazená strana automaticky spochybňuje regulárnosť volieb bez ohľadu na to, či prehrala o pár percent alebo poriadne veľkým rozdielom.

Mohlo by nás tešiť, že pod vedením Bidena sa USA vrátia ku klimatickej dohode, hádam zlepšia aj vzťahy s Iránom, ale (ako tomu vždy býva) môžeme sa dočkať aj nemilých prekvapení. V spomínanej rozhlasovej relácii sa venovala pozornosť aj ľudskému profilu nového amerického prezidenta zdôrazňujúc jeho lásku k rodine. O nej vieme aj čosi iné, keď nepoprel, že hrozil ukrajinskej vláde sankciami, ak neprestane vyšetrovať podvody jeho synáčika-podnikateľa. V televíznom programe, ktorý sa mi zdal o byľku objektívnejší, zasa konštatovali, že Biden vo svojich predvolebných prejavoch občas zveličoval a ako príklad uvádzali jeho tvrdenia, že sa osobne stretol s Leonidom Brežnevom. Ozaj objektívny komentátor by jednoducho povedal, že prezidentský kandidát klamal.

Hoci sila Ameriky nie je dnes taká ako v minulosti, naše médiá inauguračnému aktu prezidenta venovali mimoriadnu pozornosť. Trochu mi to pripomenulo, ako sme v roku 1982 na obrazovkách sledovali pohreb spomínaného Leonida za zvukov Pochodu padlých revolucionárov. Nuž časy sa menia. Len USA napriek kozmetickým zmenám zostávajú také isté. Stále veria, že majú právo rozhodovať, aká vláda má byť v tej-ktorej krajine, a preto sú ochotné priamo či nepriamo meniť vlády krajín aj za cenu množstva zbytočných ľudských obetí Neameričanov. A tvária sa, že v tom im pomáha Boh. Budú aj slovenskú zem čoraz častejšie brázdiť pásy cudzích vojenských vozidiel smerujúcich na východ, alebo sa dočkáme ešte čohosi oveľa horšieho?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama