Reklama
Reklama

O dejinách Čiernej Hory

Malé slovanské územie medzi záujmami Osmanov a Západu
Počet zobrazení: 1239

Malé územie obývané Slovanmi je už niekoľko storočí predmetom zvýšeného záujmu Osmanov (Turkov) a Západu, ale pôsobí tu aj ruský vplyv. Jeho dejiny boli pestré, plné zvratov i krutých udalostí. Od 15. storočia, keď sa na území vytvoril benátsky protektorát, sa používa na jeho označenie talianske Montenegro (Čierna Hora). Najmä od tých čias tu dochádzalo ku koncentrovaným zrážkam národov a náboženstiev, kultúr a civilizácií, ktoré sa špecificky prejavujú až do súčasnosti.

Ukazuje sa, že aj o malé štáty je stále záujem a je len na ich elitách, ako sa k výzvam doby a možnostiam priniesť im nejaký úžitok, postavia. Cestou nie je len to, čo predvádzajú naši atlantisti, ktorí začnú byť pre vývoj v USA nervóznejší.
 

O starších dejinách Čiernej Hory

Do príchodu Slovanov zhruba v 6. storočí žil na tomto území – súčasti západného Balkánu, o ktorý javili záujem Gréci a najmä Rimania – kmeňový zväz Ilýrov. Od 9. storočia sa v tomto priestore nachádzalo kniežatstvo Duklja (v historických prameňoch grécky Diokleia a latinsky Dioclea), ktoré zohralo významnú úlohu vo vytváraní srbskej štátnosti. Zhruba od konca 11. storočia sa územie pomenovávalo Zeta (podľa malej rieky, pri ktorej sa rozprestieralo). V roku 1439 sa Zeta, kde vládla dynastia Crnojevićovcov, stala benátskym protektorátom a získala už spomenutý nový názov – Montenegro. Hlavné mesto Čiernej Hory sa presunulo do Cetinje, ktoré sa stalo aj strediskom pravoslávnej cirkvi.

V rokoch 1496 – 1499 Čierna Hora stratila nezávislosť a bola súčasťou Skadarského sandžaku. V roku 1513 vznikol na území Čiernej Hory samostatný sandžak na čele s begom Stanišom Crnojevićom (bol známy aj ako Skenderbeg Stanko Bušatlija). Po jeho smrti v roku 1530 sandžak už nedostal miestneho vládcu, ale zostal pod priamou sultánskou správou.

Aj pod tureckou krutovládou si Čierna Hora zachovala značnú autonómiu a ako prvá sa dokázala z južných Slovanov vymaniť spod osmanského područia, hoci bola zaostalá a veľmi biedna. Išlo pritom o najmenšie územie južných Slovanov, ktoré bolo vtedy ešte menšie ako súčasná Čierna Hora,. Ešte začiatkom druhej polovice 19. storočia neboli v Čiernej Hore mestá. Zdrojom obživy bol najmä chov oviec a kôz a poľnohospodárstvo. V dôsledku islamizácie tam žilo mnoho poturčencov.

Turci po nastolení vlády nad územím zvyšovali požiadavky na dodávky od obyvateľstva, ktoré sa tomu bránilo a tak proti nemu uskutočňovali trestné výpravy. Čiernohorci sa v týchto podmienkach zapájali do protitureckých povstaní, ktoré prebiehali na územiach obývaných južnými Slovanmi.
 

Nadväzovanie kontaktov s Ruskom

Od 17. storočia Čiernohorci, na čele ktorých stál vladyka – pravoslávny metropolita –, nadväzovali v záujme boja proti Turkom aj zahraničné kontakty (okrem stykov s ďalšími južnoslovanskými národmi). Spočiatku to boli vzťahy s Benátkami, potom kontakty s Ruskom a neskôr s Rakúskom. Čiernohorci pokračovali v účasti na protitureckých povstaniach. Turci v roku 1692 zničili Cetinjský kláštor (monastir), po čom na čas oslobodzovací boj Čiernohorcov zoslabol.

V 18. storočí úsilie o vytvorenie vlastného štátu zosilnelo. Významnú úlohu pritom zohral vladyka Danilo Šlepčevič (*okolo 1670 – †1735), ktorý bol zakladateľom dynastie Petrovićov-Njegošovcova a ustanovil následníctvo cirkevnej i politickej moci od strýka k synovcovi. Pri moci bol od júla 1696 do januára 1735 (dynastia vládla Čiernej Hore do roku 1918). Obnovil Cetinjský kláštor a snažil sa zastaviť proces islamizácie obyvateľstva. Usiloval sa aj o zastavenie bojov medzi jednotlivými kmeňmi (kmene predstavovali akési teritoriálne-administratívne jednotky, ktoré sa skladali z bratstiev) a vytvoril „Zbor (zhromaždenie) vladyku Danilu“, ktorý tvorilo 12 kmeňových náčelníkov (starešinov). Zaslúžil sa aj o nadviazanie politických a kultúrnych vzťahov s Ruskom.

V roku 1711 Čiernohorci znovu začali aj s inými južnoslovanskými národmi bojovať s Turkami. V bitke u Careva Laza v júli 1712 porazili Turkov, ktorí boli v početnej prevahe. V roku 1714 vtrhlo do Čiernej Hory asi 130 tisíc Turkov a takmer úplne ju spustošili. V roku 1715 vladyka Danilo navštívil Rusko, kde dostal veľkú peňažnú pomoc a ruský cár Peter I. vytvoril pre Cetijnský kláštor veľkú stálu dotáciu. V roku 1717 pomohli Čiernohorci Benátkam pri bojoch v Dalmácii.

Od januára 1735 do marca 1782 bol vladykom Sava II. (*1702) v značne zložitých mocenských podmienkach. V rokoch 1750 – 1766 vládol spolu s Vasilijom III. (*1709 – †1766), ktorý bol jeho bratrancom, stúpencom tesných vzťahov s Ruskom (zahynul počas cesty do Ruska) a v roku 1757 vydal prvú knihu o dejinách Čiernej Hory. Považuje sa aj významnú osobnosť srbských dejín.

Šćepan Mali, samozvanec neznámeho pôvodu, ktorý sa vydával za ruského cára Petra III. v exile, od februára 1768 do septembra 1773 odstavil Savu II. na vedľajšiu koľaj. Bránil však Čiernu Horu pred tureckou i benátskou expanziou, uskutočnil súdnu reformu a oddelil cirkev od štátu. Zabili ho tureckí sprisahanci.

Na návrh Benátok si Čiernohorci vytvorili funkciu guvernadura, ktorý riadil svetské záležitosti.  Prvým guvernadorom sa stal Stanislav Popov Radonjić v roku 1756, ktorého do tejto funkcie zvolili na zbore v Cetinje pri príležitosti víťazstva čiernohorskej armády pod jeho velením nad tureckým vojskom pri Ćeve. Zároveň získal právo rodinného dedičného správcovstva – guvernadura. Zomrel počas cesty v Rusku v marci 1758. V roku 1831 bola funkcia zrušená.
 

Na ceste k samostatnosti

V marci 1782 sa stal vladykom Petar I. (*1748), ktorý vládol do októbra 1830. V bitke pri Krusach v septembri 1796 dokázalo asi 6,5 tisíc čiernohorských vojakov pod jeho vedením poraziť takmer 30 tisíc Turkov. Hlavu tureckého vojvodcu Mahmud pašu Bušatliju, ktorého v bitke zabili, vystavili v obnovenom Cetijnskom kláštore.

Čierna Hora sa stala fakticky nezávislým územím. Pridali sa k nej brdské kmene (zo severovýchodu súčasnej Čiernej Hory – išlo o 7 kmeňov, ktoré žili vo vrchoch). Stále však išlo o malé územie – na začiatku 19. storočia mala Čierna Hora asi 1200 km2 a 60 tisíc obyvateľov.

Vladyka Petar I. chcel využiť v roku 1797 pád Benátskej republiky (pri talianskom ťažení Napoleona Bonaparta) na ovládnutie Kotorskej boky a vydal sa na výpravu do Župy a Budvy, ale jeho plány prekazilo Rakúsko. V roku 1798 sa vytvoril štátny orgán – vláda čiernohorského a brdského zboru. Ruský cár Pavol I. v roku 1798 vyčlenil každoročnú dotácia pre „potreby celého ľudu a zriadenie užitočných inštitúcií“ vo výške tisíc zecchinov (zlatých mincí razených v Benátkach).

Petar I. sa začal zbližovať s Francúzskom, na čo Rusko vyslalo do Čiernej Hory emisára, ktorý požadoval, aby vladyka prišiel pred súd ruskej synody. Čiernohorci však odpovedali, že ich metropolita nepodlieha ruskej synode. V roku 1806 Petar I. v liste ruskému cárovi vyzdvihol myšlienku vytvorenia Slovansko-srbského cárstva so sídlom v Dubrovníku. Čiernohorcom sa za pomoci Angličanov podarilo v roku 1813 obsadiť Kotorskú boku, ale na Viedenskom kongrese v roku 1815 bola prisúdená Rakúsku. Potom, ako v roku 1820 Čiernohorci s Hercegovincami spolu bojovali proti bosnianskemu vezírovi, sa k nim pridali ďalšie kmene.

V októbri 1830 sa vladykom stal Petar II. (*1813), ktorý funkciu vykonával do októbra 1851. V roku 1831 vytvoril senát so 16 členmi, ktorý de facto vykonával funkcie vlády. Zriadil gardu, ktorá mala policajné právomoci a chránila aj hranice. Potom, ako sa v rokoch 1831 a 1832 Čiernohorci pokúsili obsadiť Podogoricu, ich napadli Turci, ktorí však boli 22. apríla 1832 v bitke pri Martinići porazení.

Petar II. (bol aj významným srbským básnikom) v rokoch 1833 a 1837 navštívil Sankt-Peterburg. V roku 1834 dostal titul archijereja (veľkňaza – hodnostára, ktorý má v pravoslávnej cirkvi biskupské svätenie). Rusko naďalej vyplácalo dotácie Čiernej Hore, ktoré boli po návšteve v roku 1837 až deväťnásobne zvýšené.

Po smrti Petara II. vyhlásil senát za vladyku Pera Petrovića-Njegoša (*asi 1800). Došlo k boju o moc, v ktorom ho porazil Danilo Petrović-Njegoš (*1826), podporovaný ľudom a v januári 1852 sa stal novým vladykom – Danilom II. Hneď po nástupe musel potláčať separatistické akcie najmä v oblasti Crmnice.

Ešte pred zvolením Danilo navštívil Rusko a uvažoval o zmene Čiernej Hory na kniežatstvo, v čom ho ruský cár Mikuláš I. podporil. V marci 1852 sa vzdal sa cirkevného titulu a oženil sa. Čiernu Horu vyhlásil 13. marca 1852 za svetský štát – kniežatstvo a postavil sa na jeho čelo ako Danilo I.

Čiernohorskí vladykovia sa po zmenách uskutočnených v prvej polovici 19. storočia postupne stali absolutistickými vládcami. Tento charakter moci sa udržal aj neskôr v kniežatstve i kráľovstve.
 

Vývoj samostatného čiernohorského štátu

Zakrátko po vzniku bolo kniežatstvo uznané Ruskou ríšou. Osmanská ríša prijala novú formu vlády Čiernej Hory s nevôľou a napádala ho, najmä keď podporila boj Hercegovincov proti Turkom. Od 29. apríla do 1. mája 1858 došlo pri Grahovaci k bitke, v ktorej menej početní Čiernohorci pod vedením Danilovho staršieho brata Mirka zvíťazili nad osmanským vojskom.

Víťazstvo posilnilo medzinárodnú politickú, diplomatickú i vojenskú povesť štátu. Za účasti veľmocí sa stanovili pevné hranice medzi Čiernou Horou a Osmanskou ríšou, pričom získala aj menšie časti vtedajšieho albánskeho a hercegovinského územia (stále však bola na menšom území ako súčasná Čierna Hora).  

Danilo I. ďalej centralizoval moc, ale využil ju aj na vytváranie modernej podoby štátu. V roku 1855 vytvoril Danilov kódex, ktorý je prvou ústavou Čiernej Hory, prijal zákony na úpravu kmeňových vzťahov a ochranu súkromia a uskutočnil pozemkovú reformu. Jeho politika však bola autoritárska a niekedy aj brutálna a vyvolala viaceré nepokoje. 13. augusta 1860 na neho v Kotore spáchal atentát príslušník organizácie Bjelopavlići, ktorá údajne spolupracovala s Rakúšanmi, ale rozšírený je názor, že príčinou mohla byť aj Danilova hrubosť.

Novým kniežaťom sa stal jeho synovec Nikola I. (*1841). Pokračovali vpády tureckého vojska a v roku 1862 utrpela Čierna Hora porážku. Nikola I. mal víziu, že jeho dynastia by mala zjednotiť srbské územia. V septembri 1866 v záujme zjednotenia Čiernej Hory a Srbska súhlasil s tým, že sa vzdá moci v prospech srbskej dynastie Obrenovićov. Avšak po bližšie neobjasnenom zabití srbského kniežaťa Mihajla v júni 1868 sa zväzok rozpadol. V roku 1871 sa v Cetinje vytvorila „Družina“, členovia ktorej pripravovali povstanie na územiach južných Slovanov (vrátane Hercegoviny a Bosny) za oslobodenie a zjednotenie Srbov.

Čierna Hora podporovala v rokoch 1875 – 1878 hercegovinsko-bosnianske povstanie. V júni 1876 vyhlásila Čierna Hora spolu so Srbskom vojnu Turecku. V júli 1876 pri najdôležitejšej bitke v čiernohorsko-tureckej vojne pri Vučji Do spojené čiernohorsko-hercegovinské sily porazili Turkov. V auguste 1876 na albánskom fronte porazili Čiernohorci znovu početne silnejšie turecké vojsko pri Fundine. Bitka zastavila postup Turkov a viedla k víťazstvu Čiernej Hory v čiernohorsko-tureckej vojne.

V marci 1878 sa uzavrel Sanstefanský mier – predbežná mierová dohoda po rusko-tureckej vojne v rokoch 1877 – 1878. Z hľadiska súdobej medzinárodnej politiky mier vyvolal nevôľu najmä Veľkej Británie a Rakúska-Uhorska, lebo v prípade naplnenia všetkých bodov by bol znamenal významné posilnenie ruského vplyvu na Balkáne. Mier bol revidovaný na Berlínskom kongrese (jún – júl 1878) za účasti Anglicka, Nemecka, Rakúsko-Uhorska, Ruska, Talianska a Osmanskej ríše. Výsledkom bola Berlínska zmluva podpísaná 13. júla 1878. Okrem toho, že oslabila vplyv Ruska na Balkáne, ponecháme bokom jej ďalšie zložité súvislosti a dôsledky. Poukážeme len na to, že sa v nej potvrdila nezávislosť Čiernej Hory a priznali sa jej niektoré turecké územia – Kolašin, Nikšić, Podgorica, Ulcinj, Žabljak a Bar (v roku 1878 bolo zničené po výbuchu skladov pušného prachu a postavené nanovo) s morským pobrežím v dĺžke asi 70 km – čím sa jej rozloha výrazne zväčšila.

V roku 1879 bol Senát nahradený Štátnou radou, vytvoril sa Najvyšší súd a uskutočnila sa aj reorganizácia administratívneho usporiadania štátu. V roku 1902 knieža slávnostne vyhlásil začiatok hospodárskych reforiem a nanovo urobil reorganizáciu administratívneho usporiadania. V roku 1905 bola prijatá ústava, ktorá kopírovala srbskú ústavu z roku 1869.

Postupne dochádzalo k hospodárskemu rozvoju kniežatstva (hlavné mesto Cetinje sa však až na začiatku 20. storočia stalo mestom podľa európskych štandardov). V roku 1906 sa vytvorila aj vlastná mena – perper, ktorá bola naviazaná na rakúsko-uhorskú korunu. Čierna Hora bola ekonomicky závislá na Taliansku a Rakúsko-Uhorsku a dôležitý príjem štátneho rozpočtu predstavovala aj každoročná ruská dotácia.
 

Krátky život čiernohorského kráľovstva

Od 28. augusta 1910 bola Čierna Hora kráľovstvom. Kráľom sa stal knieža Nikola I., ktorý si toto meno ponechal (vládol najdlhšie v dejinách Čiernej Hory – viac ako 58 rokov). Kráľovstvo sa zapojilo do oboch balkánskych vojen v rokoch 1912 – 1913.

Prvá balkánska vojna, ktorá mala osloboditeľský protiturecký charakterm, sa začala tým, že 26. septembra 1912 čiernohorské vojská prekročili hranicu s Tureckom. Balkánsky zväz (Bulharsko, Čierna Hora, Grécko a Srbsko) chcel úplne očistiť Európu od Turkov, čo sa mu takmer podarilo – Turkom zostal len Konstantinopolis a územie pri ňom. Vypukli však rôzne spory, ktoré priviedli k druhej balkánskej vojne medzi Bulharskom na jednej  strane a Čiernou Horou, Gréckom, Rumunskom, Srbsko a Tureckom. Bulharsko bolo porazené a stratilo časť území, ktoré získalo v prvej balkánskej vojne.

V balkánskych vojnách Čierna Hora získala niektoré územia, najmä v Sandžaku, ktorý obsadila spolu so Srbmi. Obyvateľstvo tohto územia sa však k novej moci stavalo odmietavo, čo jej prinášalo ťažkosti. Čiernohorsko-srbské sily po bojoch s Osmanmi za cenu veľkých obetí (10 000 osôb) získali v roku 1913 aj mesto Skadar (Shkodër), kde žilo v tom čase veľa Srbov. Ešte v tom roku ho však museli na tlak Západu odovzdať Albánsku.

Počas prvej svetovej vojna bola Čierna Hora na strane Dohody. Vo vojne v júni 1915 znovu obsadila Skadar. Od januára 1916 Čiernu Horu až do jej zániku okupovalo Rakúsko-Uhorsko. 20. júla 1917 sa na základe Korfskej deklarácie Čierna Hora zjednotila so Srbskom. 26. novembra 1918 sa stala súčasťou Srbského kráľovstva a zanikla ako samostatný štát. Stúpenci kráľa Nikolu I. ešte niekoľko rokov potom viedli partizánske boje.
 

Čierna Hora po prvej svetovej vojne

Po vytvorení Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov 1. decembra 1918 sa Čierna Hora stala provinciou (pokrajine), ale jej samostatnú správu zrušili už v apríli 1919. Od roku 1922 po reorganizácii 7 provincií na 33 oblastí bola súčasťou Zetskej oblasti s centrom v Cetinje. V Kráľovstve Juhoslávia sa 6. októbra 1928 vytvorilo 9 bánovín. Čierna Hora bola súčasťou Zetskej bánoviny s hlavným mestom v Cetinje. V unitárnej Juhoslávii Čierna Hora nemala samostatné postavenie.
 

Čierna Hora počas druhej svetovej vojny

Po kapitulácii vojsk Juhoslávie v apríli 1941 bola od Čiernej Hory odtrhnutá časť východných území a Kotorská boka. Územie okupovalo fašistické Taliansko a po jeho páde v júli 1943 nacistické Nemecko. Od mája 1941 formálne až do decembra 1944 (keď ho obsadili juhoslovanskí partizáni) existovalo Kráľovstvo Čierna Hora. Návrh na obnovenie kráľovstva pochádzal od talianskeho kráľa Viktora Emanuela III. (vládol od roku 1900 a mal za manželku dcéru Nikolu I. Elenu Čiernohorskú), ktorý poveril týmto krokom diktátora B. Mussoliniho (napriek odporu chorvátskeho vodcu A. Pavelića, ktorý mal o Čiernu Horu tiež záujem). Ten však videl Čiernu Horu ako súčasť Veľkého Talianska, pričom jej obyvatelia sa mali asimilovať.

Princ Michajlo Petrović-Njegoš, ktorý v roku 1929 prehlásil vernosť juhoslovanskému kráľovstvu, post odmietol (vzdal sa ho v prospech juhoslovanského kráľa Petara II. Karađorđevića). Bábkový štát – kráľovstvo tak zostalo pod priamou talianskou (neskôr nemeckou) správou na čele s guvernérom, pričom existovala čiernohorská vláda.

Už v júli 1941 vzniklo proti novému režimu partizánske hnutie, v ktorom do roku 1943 predstavovali najväčšiu silu četnici (srbskí ozbrojení dobrovoľníci, domobranci nacionalistického a monarchistického zamerania) a neskôr, najmä po príchode Nemcov, komunisti. V bojoch padlo niekoľko desiatok tisíc partizánov. V novembri 1943 komunisti vytvorili Antifašistickú radu národného oslobodenia Čiernej Hory a Boky. Od júla 1944 pôsobila Antifašistická skupština, ktorá nastolila na území fakticky vládu partizánov. V apríli 1945 vznikla na jej základe Ľudová skupština Čiernej Hory.
 

Čierna Hora v Juhoslávii po druhej svetovej vojne

Ešte počas bojov v druhej svetovej vojny bola 4. decembra 1943 vyhlásená Demokratická federatívna Juhoslávia. 29. novembra 1945 bola vytvorená Federatívna ľudová republika Juhoslávie, Čierna Hora sa v nej stala jednou zo šiestich ľudových republík, medzi ktorými bola najmenšia. Jej hlavné mesto sa prenieslo do Podgorice (v rokoch 1946 – 1992 sa nazývala Titograd), ktorá bola veľkolepo prestavaná v socialistickom štýle. Už na začiatku titovskej vlády dostali Čiernohorci aj štatút samostatného národa v Juhoslávii. Od roku 1963 po prijatí novej ústavy, keď sa vytvorila Socialistická federatívna republika Juhoslávie, sa nazývala Socialistickou republikou Čierna Hora.

Čierna Hora bola jednou z najchudobnejších častí Juhoslávie. Oficiálne sa považovala za nedostatočne rozvinuté územie a dostávala dotácie a pôžičky z Fondu federácie pre úverovanie ekonomicky nedostatočne rozvinutých republík a oblastí, z ktorého podľa niektorých údajov čerpala najviac po Kosove. Investície do republiky umožňovali rozvoj priemyslu a zvyšovanie životnej úrovne. Prílev investícií sa skončil na konci 80. rokov.

Jednu z najväčších investičných akcií predstavovala výstavba železnice Belehrad – Bar, dlhej vyše 450 km, ktorá predstavuje najkratšiu trasu zo srbského vnútrozemia k moru. Výstavba trate, na ktorej je 254 tunelov (niekedy sa preto označovala aj za juhoslovanské alebo srbské či aj čiernohorské metro) a 435 mostov, sa začala v roku 1958 a bola dokončená v roku 1975. Čiernu Horu spája nielen so Srbskom, ale aj s Európu. Plány na takúto trať existovali už v 19. storočí, ale až v roku 1955 bol vypracovaný investičný plán akcie, ktorá sa uskutočňovala v zložitom teréne a realizovala sa s veľkými ťažkosťami. Na budovaní trate sa podieľala aj mládež v rámci tzv. pracovných akcií mládeže (Omladinske radne akcije). Trať bola na viacerých miestach silne poškodená bombardovaním NATO v roku 1999.

Po rozpade „veľkej“ Juhoslávie v roku 1992 Čierna Hora zostala súčasťou Zväzovej republiky Juhoslávie. V referende 1. marca 1992 sa odovzdalo takmer 96 % hlasov za vstup do nej (za 66% účasti pričom hlasovanie bojkotovali Albánci, Bosniaci a Chorváti žijúci v republike). Bližšie o vývoji Čiernej Hory od roku 1992 pozri https://www.noveslovo.sk/c/Zmeny_v_Ciernej_Hore
 

Na novej ceste k samostatnosti Čiernej Hory

Zväzová republika Juhoslávia zanikla v roku 2003, keď sa vytvorilo Štátne spoločenstvo Srbsko a Čierna Hora. 21. mája 2006 sa uskutočnilo referendum o nezávislosti Čiernej Hory. Za nezávislosť sa odovzdalo 55,5 % hlasov a 44,5 % bolo proti zrušeniu zväzku so Srbskom, pri účasti 86,5 % voličov. Výsledky hlasovania akceptovali všetci stáli členovia Bezpečnostnej rady OSN, čo vytváralo predpoklady uznania nezávislosti nového štátu. Skupština (parlament) Čiernej Hory vyhlásila nezávislosť 3. júna.

Ako väčšina novovzniknutých štátov na území bývalej veľkej Juhoslávie po rozpade bipolarity aj Čierna Hora ani po osamostatnení neprestala zápasiť s problémami. V popredí sú ťažkosti sociálno-ekonomického charakteru, lebo k rozvoju v tejto oblasti nedošlo (a hospodársky potenciál štátu je malý). Sú však medzi nimi aj politické i kultúrne otázky, spojené najmä s jej národnostným a náboženským zložením, ako i historické záležitosti.
 

Záverom – nielen o zahraničnej a bezpečnostnej politike Čiernej Hory

Po voľbách v auguste 2020 došlo k prerušeniu vyše 30 rokov nepretržitej vlády Demokratickej strany socialistov Čiernej Hory, čo samo o sebe nemusí viesť k zmenám, lebo súčasné politické strany a hnutia na Západe nie sú schopné problémy, ktorých pribúda, riešiť systémovo. A v kapitalizme o to možno ani nemajú záujem, lebo by to vyžadovalo zamerať sa v prvom rade na otázku, ako zastaviť narastanie asymetrie bohatstva.

Poukážeme len na to, že Čierna Hora je od júna 2017 členom NATO. Strany, ktoré vytvárali novú vládnu koalíciu, rýchlo zdôraznili, že k zmenám v zahraničnej a bezpečnostnej politike nedôjde, aj keď sa bude usilovať o zlepšenie vzťahov so Srbskom a RF. Ktovie, čo sa skrýva za tým, že nové členské štáty NATO majú k nemu taký „silne pozitívny“ vzťah a pri každej príležitosti považujú za potrebné zdôrazniť, že ho budú (vo všetkom) podporovať. Naznačuje to, že centrála paktu pod dohľadom USA nemusí byť taká silná, ako sa to oficiálne prezentuje v médiách hlavného prúdu. S ďalšími politickými a sociálno-ekonomickými procesmi vo svete 21. storočia je táto línia akosi málo kompatibilná. Ide však o protirečenie, ktoré sa objavuje nielen na Balkáne, ale aj vo väčšine Európy.
 

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama