Reklama
Reklama

... je ako veľhad kráľovský

Počet zobrazení: 1190

Komu by zišlo na um, že po desaťročiach od roku 1989, keď sme sa ocitli v šťastnej rodinke kapitalistických štátov, sa bude aj počas slávnostných, štátnych a pamätných dní viac hovoriť a písať nie iba o ich význame, ale aj o tom, ako  nepriaznivé ekonomické dopady ohrozujú naše šťastné dni a našu životnú úroveň. Ani v myšlienkach sme si nechceli pripustiť, že tu budeme mať nezamestnaných, také obrovské množstvo bezdomovcov a státisíce ľudí v chudobe alebo na pokraji chudoby. Myslím si, že na jeden pamätný deň by sme nemali zabúdať, naopak, mali by sme si ho pripomínať. Je to 24. október 1929. Spomínam ho v predstihu preto, lebo to, čo sa vtedy udialo, akoby znova začínalo klíčiť zo zabudnutia a predierať sa na denné svetlo. Tento deň viac ako hociktorý iný zasiahol do života našich predkov a na dlhé roky zmrzačil ich životy. Bol to deň, keď prišlo ku krachu na newyorskej burze Wall Street a Československo patrilo medzi najviac zasiahnuté krajiny. Napriek tomu, že sme mali vynikajúceho prezidenta, akým bol T. G. Masaryk, alebo prezieravých podnikateľov, akým bol Tomáš Baťa. Ešte i dnes sa mnohým idú pri spomienke na týchto velikánov prsia roztrhať napriek tomu, že sa im nepodarilo ochrániť našich dedov pred krízou. Tak, ako neuchránili svet pred krízou také veľké osobnosti, akými boli Rockefeller, Rothschild, Ford a ďalší. O tomto období sme sa učili už na základnej škole, poúčali nás o tom v priebehu života historici, ekonómovia a teoretici všetkých možných farieb a vôní. V pamäti ľudí však ostávajú viac ako ich teórie obyčajné príbehy obyčajných ľudí. Aby sme aj na ich základe mali lepšiu predstavu, ako sa v tých krízových časoch žilo.

den_kdy_dosli_prachy.jpgKeď sa Američania dozvedeli, že Ford bude v tom čase do svojej automobilky prijímať ľudí, okamžite sa to roznieslo a za pár chvíľ sa pred jeho podnikom zišlo 32 tisíc ľudí bez práce. Ľudia po sebe šliapali, bili sa medzi sebou, ubližovali si, až musela zasiahnuť polícia. Bolo to v januári, mocenské zložky vytiahli hadice s ľadovou vodou a rozháňali  zúfalých ľudí, túžiacich po práci. Veľa ich skolabovalo, mnohí skončili v nemocnici. Boli to zúfalci, ktorí nemali prácu a nedokázali uživiť svoje rodiny. Podobne to bolo aj v Československu, aj tu boli zúfalci, ochotní prijať akúkoľvek prácu za akúkoľvek mzdu. Milan Vodička vo svojej knihe Den, kdy došli prachy (Práh, 2009) napr. píše, že keď ministerstvo spravodlivosti suspendovalo kata, okamžite prišlo 600 žiadostí o toto zamestnanie. Šesťsto ľudí bolo ochotných okamžite vešať iným ľuďom povraz na krk, len aby mali nejakú prácu. Dnes, keď si nás veľká kríza zatiaľ iba „oňucháva“ zo všetkých strán, začínam rozumieť zúfalstvu predkov, ktorých bolo viac ako milión bez práce. Situácia sa nezlepšovala dlhé roky, nadarmo sa ľudia búrili, nepomáhali hladové pochody a nepomáhalo ani to, že vláčili po uliciach miest figuríny s nápisom  Kríza, aby ich potom pálili, alebo topili v potokoch a riekach. Trvalo dlho, než sa situácia ako-tak utriasla, no potom prišla vojna. Nech nás pánboh chráni pred takýmto riešením súčasných ekonomických problémov vo svete.

Ešte jednu zaujímavú udalosť som vylovil z knihy Milana Vodičku. Aj v časoch krízy sa vraj najviac darilo exekútorom, V rokoch 1931 – 1935 súdy povolili 7 miliónov 200 tisíc exekúcií. Na továrne, pôdu, byty, domy a iný majetok. Keď exekútor nemal čo zhabať, tak sa zatváralo. Z mnohých súdnych rozhodnutí autor spomenul príbeh nezamestnaného robotníka. Mal šesť detí a tento muž ešte predtým, než prišiel exekútor, zarezal svoju hydinu, aby sa deti konečne dosýta najedli. Hydina však mala isť do dražby, a preto otec šiestich nezaopatrených detí putoval do väzenia. V uznesení sa uviedlo – Deti síce boli hladné, no nikto z dediny od hladu ešte nezomrel... Niektoré exekučné príbehy z dnešných čias akoby boli pokračovaním čias minulých. Nepíše sa síce o nich, ale aj v súčasnosti sú na Slovensku tisíce exekúcií a každá jedna z nich má svoj príbeh.

S krízou je to ako s obrovským veľhadom. Dokiaľ je skrútený do klbka, je dobre, nič sa nedeje Keď sa však rozmotá do celej svojej dĺžky, nerobí to preto, aby sme obdivovali farbu jeho kože. Je iba otázkou času, kedy zaútočí na svoju obeť. Každé jedno zdražovanie potravín, teraz už aj elektriny, vlastne všetkého, je predzvesťou toho, kto bude ako vždy obeťou tohto veľhada, vlastne krízy, ktorá už dopadla na tých najzraniteľnejších. Ona tu už je a vťahuje na dno ďalšie a ďalšie obede, ktoré sa už nikdy z toho dna nevyhrabú. Napriek tomu, alebo hlavne preto, že žijeme v šťastnej rodinke kapitalistických štátov. Musíme sa naučiť žiť s tým, že v tejto rodinke sa krízy pravidelne opakujú, aj krach na burze v 29. tom roku bol toho dôkazom. Tento deň by mal byť pamätný pre celý svet, zmietajúci sa v čoraz horších ekonomických problémoch a vojenských konfliktoch, ktoré sú následkom kríz.

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama