...iba raz čapil, sedem ich zabil!

Bývalý športovec sa v prvej fáze aktuálneho konfliktu na videu chválil zabitím... síce „iba” šiestich, ale tých zlých z druhej strany, votrelcov... Agresorov, ktorých život predsa nemôže mať ani náhodou rovnakú cenu. Vôbec nezáleží, či tam išli bojovať z presvedčenia alebo jednoducho nemali na výber, museli. Konečne, sú, resp. boli to „iba” Rusi, a teda automaticky menejcenní, presnejšie v kategórii bezcenná národnosť, „pod-ľudia”. Nerozumiem, moja šedá kôra to jednoducho odmieta vstrebať a spracovať, ako si niekto osobuje právo na takéto delenie. Podľa čoho? Geografickej polohy, materinského jazyka, hodnotovej škály, svetonázoru? A keď sa táto etapa ukončí, čím bude pokračovať, čo bude vhodným dôvodom potom na ďalšiu fázu delenia? Alebo je rovno potrebné pristúpiť k odobratiu občianstva našej planéty ďalším nevyvoleným? Ktorá skupina si to odskáče najbližšie?

Uvedomuje si ten atlét ako mediálne známa osobnosť vôbec váhu a dôsledok svojho postoja? Z toho sa môže odmotať lavína lacných hrdinov so životnosťou motýľov. Kde je z jeho postu zodpovednosť za iných? On predsa predstavuje istý symbol, úrad a mal by zakaždým dobre zvážiť rétoriku aj skutky. To nie sú taľafatky podnapitých štamgastov zo štvrtej cenovej, ktoré zostanú anonymné a nasledujúci deň si ich nikto nebude pamätať. Úplne nezmyselné, nezodpovedné a už vôbec nie hrdinské. Príliš veľa testosterónu pokope... Strata životov na oboch stranách je bolestná a predstavuje pre mnohých doživotnú traumu. Touto cestou prichádza svet nielen o dedov, synov a vnukov. Množstvu ľudí sa zmení život od základu v zlomku sekundy, nielen pozostalým. Smrť, svojou smutnou podstatou, má schopnosť dotknúť sa aj ostatných. Súcit nie je príznakom slabosti, ale jedným zo základných prejavov humánnosti.  

Spomínam si na šok z vyhlásenia jednej političky z roku 2011. Strohý komentár „Prišli sme, zvíťazili sme a on zomrel”, okorenila na konci nemiestnym hurónskym smiechom, nehodným človeka. Víťazoslávne sa pochválila zabitím „triedneho nepriateľa”, ktorý bol roky rokúce,  čuduj sa svete, tolerovaným spojencom z rozumu. Nie, on sa veľmi nezmenil, no zmenili sa okolnosti a on akosi nezdieľal všeobecné nadšenie zo zmeny a mal vlastnú hlavu... Zdá sa mi patologické oslavovať smrť. V starom prísloví „O mŕtvych len v dobrom” je nie náhodou schovaná jedna z múdrostí našich predkov. Ak to bol „nešťastník”, tak radšej o ňom pomlčať, no využiť niečiu smrť ako karneval radosti je znevažujúce pre ľudstvo ako také.

Tyranov odchod na večnosť môže priniesť pocit úľavy, no nemal by byť dôvodom na bujaré oslavy, smrdiace primitívnosťou. Čo ak príde nástupca s rovnakou DNA?

Ak niekto zabije v sebaobrane, dá sa to pochopiť a podľa okolností do istej miery, pokiaľ nebolo inej cesty, aj akceptovať. Ale... považujem za úplne zvrátené pýšiť sa tým. Normálny človek predsa nemôže pociťovať ani za necht hrdosti, keď niekomu ublížil alebo ho nebodaj zniesol zo sveta. Skôr sa mu ten traumatický zážitok bude vracať a spôsobí nočné mory. Kde sa v ľuďoch berie tá zvrátenosť a pýcha, keď sa žiada skôr ľútosť a hanba? Takto spadnúť... A nikto sa nad tým vôbec ani na chvíľku nepozastaví – hrdina a basta. Je to ozajstná tragédia, ktorej rozmer si naviac ani neuvedomujeme. Odobrujeme niečo, čo sa len ťažko dá zlúčiť konaním súdneho človeka. Schvaľujeme, lebo sa to stalo „v správnom garde”, sentimentalita s humanizmom by sa ako bumerang veľmi rýchlo vrátili späť, ak by to však bolo presne opačne. Dookola omieľané pohoršenie, projekcia videa (pre istotu s podtextom “Pozor, veľmi znepokojujúce!” kvôli navýšeniu sledovanosti) by spustili domino efekt opovrhnutia, diplomatických nót, hromadných protestov, pravdepodobné odobratie medailí i všetkých titulov a len pre istotu od čias materskej škôlky, totálneho vydedenia a aby sme mladšej generácii ukázali najvýstižnejšie správny názor, aj vymazaním z elektronických hier. Táááák, a je to!

Nie je potrebné si robiť žiadne ilúzie, vo vojne neplatia pravidlá a obzvlášť hendikepovaná strana si z nich podľa hesla „Účel svätí prostriedky” nerobí, len aby držala krok, ťažkú hlavu.  

Na rozdiel od rozprávky bratov Grimmovcov neviem, či sa tento príbeh skončí holywoodským happy-endom a či „dobro” skutočne porazí „zlo”, ale istý stupeň taktu, zodpovednosti a najmä ľudskosti by sa mal zachovať. Na niektoré udalosti je nemožné byť hrdý a hoci sa im nedá  často vyhnúť, nepatrí sa o nich veľa rozprávať. A už dozaista nie s pýchou v hlase.

(Autor je futbalový tréner a mentor, žije na Sunshine coast, Queensland, Austrália.)