Reklama
Reklama

... hoď kameňom!

Počet zobrazení: 1826

Najvyšší predstavitelia štátu počas osláv 75. výročia SNP a Duklianskej operácie zvýrazňovali odkaz padlých za našu slobodu. V tejto súvislosti nezabudli podotknúť, že extrémisti už bodujú aj na miestach najväčších fašistických zverstiev. Odborníci na extrémizmus Daniel Milo alebo Ján Benčík ich zrejme neupozornili, že kotlebovcom ktosi roky pripravoval cestu. História sa totiž nemrzačí len rúbaním a sekaním „do krve“, ale aj salámovým spôsobom. Kolieskom po koliesku, až z nej ostane iba mastný motúzik. Rúbať a sekať treba v pracovnom zelenom tričku, ukrajovať sa dá aj s bielym golierom.

Keď sa bratislavský Nový most koncom marca 2012 po devätnástich rokoch stával opäť Mostom SNP, mnohí boli proti. Medzi nimi aj historik, bývalý člen názvoslovnej komisie a mestský poslanec Štefan Holčík. „Myslím si, že SNP sa glorifikuje viac, ako si zaslúži. Dostalo nás predsa do područia Sovietskeho zväzu, z ktorého sme sa polstoročie nedokázali vymaniť.“ Jedným dychom uviedol, že „Most hrdinov Dukly sme zmenili na Prístavný. Názov Most Červenej armády nepočítam, veď po vojne ho v skutočnosti znovu nestavali sovietski vojaci, ale nemeckí zajatci pod ich bičmi.“ (https://spravy.pravda.sk/regiony/clanok/209099) Ďalší mestský poslanec Oliver Kríž svoje nie návratu k pôvodnému názvu zdôvodnil aj tým, že „pre zahraničných turistov je názov New Bridge oveľa zrozumiteľnejší ako The Bridge of the Slovak National Uprising.“ (https://oliverkriz.blog.sk/c/295720) Ak nám naozaj ide o zachovanie pamiatky na tých, ktorí bojovali proti fašizmu, tak to rozhodne nie je otázka na kotlebovcov, kam sa v Bratislave podeli Malinovského ulica, Námestie 4. apríla, Nálepkova ulica, Šmidkeho ulica či Ulica Mirka Nešpora. Podľa historika Dušana Kováča „Malinovského ulica sa mohla presunúť do Petržalky.“ „Nebolo kde,“ odpovedal historik Štefan Holčík.  (https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/350769) Raritou je GAMČA, bratislavské Gymnázium Alexandra Markuša na Ulici Červenej armády, ktoré sa od roku 1990 volá Gymnázium, Grösslingová 18. Pre absolventov a verejnosť je dodnes GAMČOU, hoci v názve už nefiguruje ani Červená armáda, ani meno slovenského stredoškolského profesora, protifašistického bojovníka a politického komisára partizánskych skupín. (https://www.google.com)

Keď Daniel Milo tvrdí, že „najúčinnejšie v boji proti extrémizmu je kritické myslenie“ (https://www.priestor.sk, 5. 6. 2014), tak by mal mládeži vysvetliť, ako treba vnímať každoročnú súťaž našich štátnych predstaviteľov o najlepšiu výhovorku, prečo sa nezúčastnia na moskovských oslavách definitívnej porážky nemeckého fašizmu v máji 1945. Pravdaže, súťaž prebieha pred mediálnou porotou a najnepatrnejšie zakoktanie sa exemplárne trestá. Tá istá porota  sleduje a okamžite vykričí, ak naši predstavitelia čínskym hosťom nepripomenuli porušovanie ľudských práv. Prísnej porote však neprekáža, keď naši predstavitelia pri rokovaniach s ukrajinskými, estónskymi, litovskými či lotyšskými partnermi nespomenú pochody banderovcov v Kyjeve ani pochody nacionalistov v Talline, Rige a Vilniuse. Našťastie si ich všimol izraelský historik Efraim Zuroff, riaditeľ kancelárie Strediska Simona Wiesenthala, ktorý v nich vidí „pokusy prepísať históriu 2. svetovej vojny, aby boli skryté zločiny spáchané nacistami.“ (www.kroky.eu/2015/03/31)

Nie div, že posivenému Slovákovi po domácich skúsenostiach takmer vypadli oči v Marseille, keď zabočil do – Stalingradskej ulice! Až sa musel uštipnúť, či sa mu nezamarilo. A akoby toho na našinca nebolo dosť, na budove pošty zbadal tabuľku pripomínajúcu jednu z kľúčových bitiek, ktorá zvrátila priebeh 2. svetovej vojny. Táto omračujúca zrážka s vernosťou Francúzov k historickým faktom sa odohrala v roku 2019. My už totiž nemáme ani Volgogradskú ulicu, lebo sme v každej dobe pápežskejší od pápeža. A ak je dakto nešťastný, že nás pred 75 rokmi neoslobodil niekto iný, tak nech nevešia hlavu, a dôveruje nastupujúcim historikom. Nezaťaženým minulosťou. Inakšie je pod Tatrami všetko v poriadku. Obete fašizmu sa nemusia strhávať a obracať v hroboch, pretože médiá, mimovládky, odborníci na extrémizmus, demokratická opozícia i generálny prokurátor nespustia oči z kotlebovcov ani na sekundu. Kotlebovci by si netrúfli uverejniť na stránke Zomri, že názorových protivníkov „máme označených a budete prví, ktorých budeme strieľať! Nech žije EÚ! Nech žije Zuzana! Nech skape slovenská štátnosť a samostatnosť!“ (https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/506338) Zdá sa, že v našich končinách je nebezpečná, ostro sledovaná a postihovaná iba nenávisť voči rase, náboženstvu či sexuálnej orientácii, no kotlebovcov by médiá bičovali aj za takúto všeobecnú vyhrážku. Do volieb a dvadsaťštyri hodín denne! A nás s nimi, aby sme nepoľavili v bdelosti. Isteže, nie v tej, ku ktorej nás vyzýval akýsi český komunistický novinárik Július Fučík, kým ho fašisti pripravili o život a my po niekoľkých desaťročiach o ulicu...

Preferencie kotlebovcov naznačujú, že pred voľbami hroby slovenského novinára a jeho snúbenice dostanú ťažkú konkurenciu v pomníkoch bojovníkom proti fašizmu. Že by v boji o „férové a hrdé Slovensko“ (PS/Spolu), ale aj o Slovensko „bez extrémistov a Smeru“ (SaS) poslúžil aj Slavín? Slavín, ktorý bol „porevolučným rajom skejtbordistov“ a o ktorom bývalý bratislavský primátor Ivo Nesrovnal povedal: „Hlavnému mestu samostatnej Slovenskej republiky kraľuje osvetlená zástava Sovietskeho zväzu. Aj s červenoarmejcom. Slavín ukazuje svetu, kto je tu pánom.“ Podľa toho istého zdroja označil súsošie SNP na rovnomennom bratislavskom námestí za „pamätník komunistickej lži“. (https://spravy.pravda.sk/domáce/clanok/350769)

Takže summa summarum: kto si s Kotlebom padol do oka?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama