Zväz dodatočných bojovníkov proti Povstaniu alebo Prečo sa nevieme vyrovnať sami so sebou?

Dejinná udalosť, ktorá nesie názov Slovenské národné povstanie, je vraj predmetom názorového sporu. Tvrdia to však len tí, ktorí mu nepriznávajú ani právo na názov povstanie, tobôž slovenské národné. Je to snaha porazených prepísať dejiny. Aby ich prehra a zároveň fiasko štátoprávnej ideovej koncepcie postavenej na spolupráci s fašizmom vyzerala ako dôsledok voľnomyšlienkárskeho až socialistického zasahovania (predovšetkým spoza slovenských hraníc).

Matej Ivančík píše: „Na Slovensku sa vytvorila predstava, že panujú dva odlišné názory na existenciu Slovenského štátu a Slovenského národného povstania. Je však veľký rozdiel medzi odlišnosťou názorov a absenciou metodológie, ktorá je nutnou podmienkou vedy. (...) Seriózna historiografia si nekladie za úlohu poprieť význam SNP spochybnením jeho zmyslu počtom padlých. Zmysel francúzskej revolúcie nepopiera žiaden historik. Historik ju môže len interpretovať pomocou metodológie. Spýtať sa, či mala cenu, keď zomrelo obrovské množstvo ľudí, nie je vecou iného názoru, ale absenciou vedeckého postupu. Takýto diskurz nikdy k ničomu nevedie, lebo nekonfrontuje rôzne pohľady na realitu, ale rieši otázku existencie reality. Výsledkom je akurát polarizovaná spoločnosť.“

Minulý mesiac prezentoval publicista Dušan D. Kerný aj tieto myšlienky: „Nech mi to všetci prepáčia, ale, chvalabohu, že sú už tie oslavy sedemdesiateho výročia SNP za nami. Už som mal dojem, že znovu povstali všetci bojovníci všetkých ideologických frontov. (...) Fronty sa rozčesli, akoby zasa išlo o jediný správny výklad. (...) Mali by sme sa spytovať sami seba, prečo sa nepretržite musíme vyrovnávať s našimi dejinami. Prečo sa nevieme vyrovnať sami so sebou?“(zvýraznil autor príspevku)

Súhlasím, že oslavy 70. výročia SNP sa vyznačovali intenzívnou protipovstaleckou kampaňou. Ale už sme si za tých takmer dvadsaťpäť rokov zvykli. Prvých štyridsaťpäť rokov nahlas znelo, aké je Slovenské národné povstanie vznešená myšlienka, len v niektorých rokoch raz tí, raz oní boli z božských poschodí osláv zhodení do pekla, či naopak, vyzdvihnutí až do socialistických nebeských výšin. A po novembri 1989 sa pohrobkovia režimu porazeného v povstaní chopili príležitosti. Niekedy poza bučky, inokedy priamo medzi oči nás ohurovali, aké svinstvo sa dialo v SNP, ale predovšetkým, ako sme si pochovali vlastný štát. A to nie ledajaký štát, ale predovšetkým kresťanský (nekresťanov sme vynulovali z obyvateľstva, bezbožníkov umlčali) a prosperujúci (z vojnovej konjunktúry). Keby len to. Najmä tohto roku sa vyzdvihovala téza: Bez 14. marca 1939 by nebolo 29. augusta 1944. Už len chýbalo urobiť ústredné štátne oslavy 75. výročia vzniku „nezávislého“ Slovenska! Hanbím sa, že som použil slovo téza. Veď jeho slovenský ekvivalent je „dokázateľné alebo dokazované tvrdenie; poučka, zásadná myšlienka“. Bohužiaľ, nič z toho na „ľudové (sveto)názory“ neplatí.

Vyberiem si dva negatívne momenty tohtoročného pripomínania SNP. Prvý zahraničný. Za Ruskú federáciu prišiel si uctiť náš štátny sviatok minister obrany Sergej Šojgu. Poľský prezident i poľský letový dispečing nech sa vyrovnávajú so svojím svedomím sami. V každom prípade ich správanie ich nectí a určite to bola prinajmenšom neslušnosť voči Slovensku. Viacej ma mrzí prístup našej hlavy štátu.

Druhým trpkým hrozienkom na koláči osláv SNP (alebo aspoň jeho pripomenutia) bolo vyznenie diskusnej relácie a dokumentárneho filmu o Povstaní v RTVS venovaných tohoročnému výročiu. No trpkým..., pre koho a ako. Ohlas bol vášnivý. Už aj preto, že jediným názorovým autorom dokumentu a v diskusii jediným zástupcom odmietania SNP ako Povstania so všetkými atribútmi bola jedna a tá istá osoba „nehodného historika“. Buď ste sa s nim stotožnili, alebo ho odmietli. A práve o to ide. Ako diskutovať s predpojatosťou a jedinou pravdou v petrifikovanej myšlienkovej konštrukcii? Ako diskutovať s tými, ktorí argumentmi podložený nesúhlas považujú za prejav scestnej ideológie? Ako diskutovať s tými, ktorí diskusiu nepripúšťajú?

Režisér odvysielaného dokumentu Vladimír Štric v reakciách okrem iného napísal: „Jedným z cieľov môjho dokumentárneho filmu je otvoriť diskusiu. Predpokladom je aby bola vecná, a nie ideologická.“ To je podľa mňa kameň, na ktorý musí naraziť každá kosa. Ako môže byť diskusia „neideologická“ na výsostne ideologickú tému a ešte k tomu spracovanú absolútne ideologicky a jednostranne politicky? Z tohto pohľadu je kritika dokumentu na mieste. Reakcie v tlači, médiách a predovšetkým na elektronických sieťach to jednoznačne potvrdzujú. Obdivovatelia ideológie a praktickej politiky ľudáctva (HSĽS) v rokoch 1938 až 1945 sa stotožňujú s obsahom i vyznením filmového farbistého vylíčenia života na Slovensku tých rokov. Druhá strana predovšetkým tvrdí, že nie každý náš štát je naozaj náš štát. Nestačí tváriť sa, že je (v tomto prípade) štátom slovenským. Musí byť aj štátom – vecou spoločnou – jeho občanov, každého a všetkých. Nielen pravoverných, ale aj pochybujúcich, inovercov či dokonca bezvercov.

Po oslavách SNP v roku 1993 (prvé v samostatnej a demokraticky konštituovanej Slovenskej republike) Roman Kaliský skonštatoval: „Na základe vlastných skúseností a poznatkov sa opovažujem povedať, že ani v čase SNP nebol slovenský národ taký rozčesnutý, ako je dnes pri pohľade na túto historickú udalosť. Keby bol, tak proti povstaleckým vojenským a partizánskym jednotkám by musela na jeseň 1944 logicky nastúpiť protipovstalecká časť Slovenskej armády, žandárstva, polície. No ani garda (...) nemobilizovala aspoň na mimopovstaleckom území (a to tvorilo úplnú väčšinu slovenského štátu) svojich členov do bojových šíkov, len dve či tri smutnopovestné roty POHG (aj tie až od novembra)(...) Pred polstoročím sa ľudom, čo s povstaním vnútorne nesúhlasili (a isto ich nebolo málo), akosi nechcelo do zbrane. (...) Teraz, tak sa mi vidí, prichádza (...) konjunktúra, z ktorej možno vznikne nejaký zväz dodatočných bojovníkov proti Povstaniu...“

Sme o dvadsať jeden rokov múdrejší, alebo sme nepoučiteľní?