Zuzana Hložníková. Retrospektíva
Keby sme cheli hovoriť o živote umelcov ako o cestách spojených rôznymi osudmi, ťažko by sa dal ignorovať (alebo nevidieť) fatalizmus týchto ciest. Ich osudové spojenie. Prepájanie s tým, čo vyviera z rodových, dobových a iných väzieb tvorcov. Spoločne v skupinách, aj navzájom medzi sebou. Sú historicky podmienené, rôzne. Sú rozdielne, nie raz limitované vzájomnými aspektmi, ktoré sa nedajú obísť. Taký je prípad Zuzany Hložníkovej (1952), predstaviteľky staršej strednej generácie súčasného slovenského výtvarného umenia – slovenskej grafickej tvorby. Platí, že celoživotné dielo tejto autorky je v pravom zmysle neodmysliteľnou súčasťou čierno-bielej grafiky obdobia tretej tretiny 20. storočia až po súčasnosť. Stalo sa jedným z článkov kontinuálnej línie Hložníkovskej prítomnosti na scéne slovenského, československého a nebojme sa povedať – aj európskeho výtvarného umenia.
Zuzana Hložníková, bez ohľadu na „fatalizmus“ grafickej dráhy spojenej s umeleckými cestami Hložníkovskej rodiny, obnažuje vo svojej tvorbe, podobne ako všetci jej členovia, zmysel ľudského hľadania a nachádzania: v umení, v živote. Rešpektujúc osobitý rozmer výpovede každého z nich, ako aj osobitý rozmer výpovede ďaľších umelcov, jej predchodcov, súčasníkov a nasledovníkov. Tých, čo sa rozhodli vykročiť a ísť po ceste za odhaľovaním zauzlených, zložitých meandrov života človeka. Zuzana Hložníková pochádza z umeleckej rodiny, v čele ktorej stál jej otec Vincent Hložník (1919 – 1997), známy slovenský maliar, grafik a ilustrátor. Narodila sa v Žiline. Po skončení základnej školskej dochádzky študovala na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave, ktorú absolvovala v roku 1973 v odbore grafika. Po skončení štúdia pôsobila istý čas v otcovom ateliéri, neskôr sa osamostatnila a dodnes žije a tvorí v slobodnom povolaní v Bratislave.
Grafická tvorba Zuzany Hložníkovej prezrádza, že náš život sa odohráva v súradniciach času, ktorý je zúženým ekvivalentom večného, kozmického, relatívneho bytia. Človeka na planéte Zem. Verí, že umelecké dielo nemôže postihnúť v okamžiku svojho zrodu celú jeho šírku a hĺbku. Život človeka je plný rozmanitosti. Ako hviezdy na nebi. Je rozsiahly, pestrý vo svojich prejavoch. Na druhej strane založený na kontrapozícii dvoch protikladných síl. Dobra a zla, lásky a nenávisti, radosti a žiaľu, veselosti a smútku, svetla a tmy. Čiernej a bielej. Táto kontrapozícia sa vyjavuje, či chceme alebo nie, v konkrétnych témach a výrazových reflexoch, ktoré sa rodia v obsahovom zameraní jej diela. Spomínané dimenzie sú základnými piliermi tvoby Zuzany Hložníkovej. Odpočiatku ju realizuje v grafike, ktorá ju zaujala a púta ako výtvarná disciplína, na pôde ktorej môže v najväčšej možnej miere hľadať a odhaľovať spomínané zložité meandre ľudského života, vlastné umelecké zameranie, vyjadrovať poznanie sveta, jeho kritickú reflexiu a zároveň realizovať osobité predstavy a sny. Pretože tvorba Zuzany Hložníkovej má okrem „morálneho kódexu“ človeka humánneho zacielenia, aj svoje imaginatívne korene, svoj vnútorný model, ktorý zviditeľnuje, prenáša na papier technickými prostriedkami grafického remesla.Tento prenos duchovných foriem vnútorného modelu sa uskutočňuje pre ňu najtypickejšími technickými spôsobmi (hĺbkotlačovými postupmi, rydlami, kontrastom čiernych a bielych plôch, línií a tvarov).
Grafika – klasická, čierno-biela tlač z hĺbky (linorez, linoleoryt, drevorez, drevoryt) tu stelesňuje základ všetkého: myšlienok, formy, obsahu. Jednoducho, grafika zaujíma dominantnú pozíciu v rozpätí jej celoživotných výtvarných záujmov. Aj keď nemožno nespomenúť jej aktivitu rozvíjanú na poli monumentálno-dekoratívnej tvorby (v spolupráci s otcom Vincentom Hložníkom a manželom akad. maliarom Ľubom Zelinom) v minulých rokoch, ktorou sa podieľala na výtvarnom dotvorení viacerých umelecko-historických pamiatok zachovaných na našom území a sakrálnych stavieb.
Zuzana Hložníková - Akrobat, 2019, linorez, 62 x 45 cm
Na rozdiel od súčasných mladších umelcov, ktorí často považujú námahu remeselne zložitej tvorby, akú predstavuje grafická tlač z hĺbky – rytie do pevných materiálov, precíznosť s tým spojenú a náročnosť hľadania a nachádzania v tomto druhu umenia za prežitok, anachronizmus, grafiky Zuzany Hložníkovej sú iného rodu. Vyvierajú z prameňov duchovna, spirituality, meditácie, expresivity, spontaneity a – skutočnosti. V tomto zmysle sú odozvou psychických stavov, psychiky človeka spojenej so všeobecne platnými skúsenosťami ľudstva – jeho apokalyptických prejavov, bojov a zápasov. V minulosti a súčasnosti. Prinášajú autorkinu vnútornú spoveď – filozofický názor zašifrovaný do čierno – bielych slov, znakov a expresívne, či novo-figuratívne štylizovaných zostáv evokujúcich nevidené, ale jestvujúce príbehy ľudského sveta. Jeho protiklady, napätie, nenávisť, násilie, klamstvo a lož vydávané za pravdu a naopak. Z jej grafických listov (z formálneho hľadiska niekedy s prevahou expresívnych prvkov, inokedy naratívnejšie ponímaných) vyznieva predovšetkým jedna otázka. Aký si človek, odkiaľ pochádzaš a kam smeruješ? Odpovede sú zakotvené vo výpovedi samostatných grafických listov (Tri hlavy, 1983, Ecce Homo, 1989, Varianty človeka, 1985, Filozof, 2005, Posol pandémie, 2020), alebo grafických cyklov (Ľudia – Dravce, 1983, Svedomie človeka, 1987, Varianty človeka, 1987, Bestiarium, 2020 a i.). Čierna a biela farba tu pripomína, ale aj stelesňuje, krajné polohy existencie človeka s jeho prejavmi psychosomatickej extremity, a tiež de-humanity: pravda a lož, dobro a zlo, krása a škaredosť, láska a nenávisť, vojna a mier, násilie a pokoj a i. Vynárajú sa z jej grafických diel v podobe vypovedaných a nevypovedaných myšlienok, pocitov, meditácií, ale aj akejsi „individuálnej mystiky“ „vymodelované“ z línií, kontúr, ostro rezaných a plynulých línií a tvarov. Na druhej strane sa v jej výtvarnom profile objavuje línia napohľad zrozumiteľnejšieho prejavu. Lyrického a emociálneho. Zvlášť pokiaľ ide o rozmerné, pozdĺžne koncipované, monumentálne cítené grafické listy, v ktorých čerpá námety z motívov prenášajúcich záznamy z mytológie, dejín a súčasnosti. Nosí ich v sebe. V spomienkach a predstavách.
Celoživotná grafická výpoveď Zuzany Hložníkovej poskytuje príležitosť nazrieť do vnútra reality, za jej opticky iluzívne podoby. Provokuje, rozvíja našu fantáziu v presvedčení, že ešte stále dokážeme vnímať svet podľa ľudských túžob, ktoré sú silné, a ktoré varujú pred skutočnosťou, kde jeden jej pól nás púta zdanlivo neprekonateľnou silou a druhý udržuje od tela. Tam niekde spočíva alfa a omega tejto grafickej tvorby. Podstata Hložníkovej výtvarných reflexií vyvierajúcich z vnútorných pocitov človeka, upierajúceho zrak na to, čo nás spoluurčuje: do priezoru mýtov, filozofických úvah i prostých náhle a spontánne vyjadrených náhľadov na človeka minulosti a súčasnosti. Vplieta ich do svojich diel odhodlaná prekročiť hranice daného, zdanlivo nemenného bytia. Vo svojich grafických obrazoch akoby rýchlo vyrezávanými pohybmi grafického rydla, prezrádza poučenia z moderného európskeho výtvarného umenia. Zvlášť, ak máme na mysli dramatickú poetiku opierajúcu sa o východiska expresionizmu, či bizarné objekty novofiguratívneho umenia – anonymné ľudské postavy komponované do symetrických či asymetrických kompozičných celkov evokujúcich napätia z bojov a zápasov človeka s človekom. Sú to farebné (čierno-biele) tvarové konfigurácie, z ktorých vyvierajú na povrch zvláštne a osobité znaky. Vznikli a vznikajú v konkrétnom čase, no zároveň sú od neho nezávislé. Vystupujú pred nami ako zjavenia, ktoré prináša život a náš ľudský osud.
Zuzana Hložníková sa netají tým, že v zásade prejavuje úsilie prepodstatniť svet a svoje Ja do zobrazovanej reality. Jej „stavebným materiálom“ sa stali človek, jeho dejiny, živá a neživá príroda, konáre stromov i fascinujúce tvary siluet skutočných i fantastických prírodných zákutí... Svet jej grafických listov prekračuje hranice zdanlivo nemenného bytia, kde skutočnosť, ktorú poznáme, sa mení na realitu nepoznaného, no predsa nám blízkeho a dôverného bytia.
Zuzana Hložníková - Jazdec, 2016, linorez, 130 x 45 cm
Treba zdôrazniť, že Zuzana Hložníková pracuje s rýdzo klasickými grafickými prostriedkami (rydlá, ihly, rezacie nože...). No používa aj náročnejšie technické a technologické postupy spočívajúce v prekrývaní jednotlivých plôch, línií a kompozičných vrstiev grafických listov. A ešte niečo: dôležitú hodnotu výpovede jej diel stelesňuje významový koncept detailu – ľudskej figúry, výrazu tváre, časť celku odpozorovaného
(niekedy aj priamo použitého) z reality, fragment, ktorý sa stáva často dominantou diela. Bez neho by jej grafické listy skrátka neboli tým, čím sú.
Výstava grafík v Staromestskej galérii Zichy v Bratislave je prvou samostatnou výstavou Zuzany Hložníkovej na jej pôde a zároveň prvou po rokoch. Prináša retrospektívnu sondu do jej celoživotného grafického diela (naposledy sa predstavila spoločne s Vincentom Hložníkom a Ľubom Zelinom na výstavách Continuum v Danubia Muelensteen ART Museum v Bratislave, Florencii, Haagu, Madride, Havane, 2008). Kolekcia vystavených grafických listov reprezentuje výber z jej doterajšej tvorby z obdobia rokov 1983 – 2020, a približuje jej cestu za umením spojenú s vlastným osudom. Zároveň približuje výtvarné smerovanie, ku ktorému dospela v súčasnosti a v mene ktorého kráča do budúcnosti. Skrátka jej grafické diela skutočnosť nekopírujú, ale sa ju snažia zosobniť vlastným spôsobom. Grafika a grafický obraz sa stali pre Zuzanu Hložníkovú a jej umeleckú tvorbu celoživotným cieľom. Prekvapuje, koľko sa v jej čierno-bielych dielach odráža, vyskytuje interpretačných variant výrazovej sily. Sú to diela, ktoré volajú po „učlovečení“ človeka. Vzájomnom porozumení. A pokoji. Ak chceme, aj láske medzi ľuďmi. Okrem iného volajú aj po tom, aby sme nazanevreli na grafiku ako disciplínu, typ a prejav súčasného výtvarného umenia. Tá totiž pramení z jeho prapodstaty. A jedinečnosti.
Foto: Ľubomír Podušel
