Reklama
Reklama

Zo života dôchodcu

Fejtón
Počet zobrazení: 1270

Motto:
Vzdajte sa všetkej nádeje,
vy čo sa tešíte na dôchodok.

Na dôchodok som odišiel v šesťdesiatom piatom roku svojho života. Pre toto rozhodnutie bolo viac dôvodov psychických aj fyzických, o ktorých teraz nebudem písať. Hneď po nástupe na dôchodok som zistil, že pre zdravý život dôchodcu je potrebný oddych. Preto keď ráno vstanem, musím si najprv oddýchnuť. Lekár ma však upozornil, že okrem oddychu, je dôležitý aj primeraný pohyb.

Spomenul som si na mladšie časy, keď sme ako partia spriaznených duší v sobotu chodili na turistiku po Malých Karpatoch. Bol s tým spojený aj predčasný „nedeľný obed“. V polovici cesty cca po 7 – 8 kilometroch sme založili oheň, dali si aperitív, pripravili hlavné jedlo (napr. morčacie prsia s ananásom a syrom, ražniči, niečo grilované...), potom prišlo na rad pivo alebo víno, ktoré sme týždeň pred tým zakopali do chládku, medzi korene stromu. Aj pri vonkajšej teplote 30° C malo vždy optimálnu teplotu. Nasledoval zákusok s kávou. Po príchode domov som sa osprchoval, obliekol do pyžama (napriek protestom mojej manželky) a zaspal pri televízore. Takto som naberal sily pre ďalší, čoraz hektickejší týždeň. Ešte pred odchodom na dôchodok sme plánovali, že raz do týždňa takáto aktivita nestačí a počas dôchodku ju budeme robiť aspoň dvakrát do týždňa. No s vekom prišli aj choroby a nevyhli sa ani nám, preto sme na toto predsavzatie rýchlo zabudli.

Keď som ešte počas zamestnania skončil na pohotovosti a potom na internom oddelení nemocnice, uvedomil som si, akých mám dobrých priateľov. Jeden z nich mal o mňa veľké obavy a často ma navštevoval. Raz doniesol aj krajčírsky meter a zmeral ma. Na otázku lekára odpovedal, že mi berie mieru na truhlu. Povzbudzoval ma, aby so ešte neumieral a počkal, kým budú zľavy v krematóriu. Keby som to náhodou nevydržal, tak sľúbil, že dohliadne na môj pohreb. Iný dôchodca-ľudomil, nechcel zomrieť v zime, aby chudákom hrobárom nepriťažil kopaním do zamrznutej zeme.

V súčasnosti po rannom oddychu, trvajúcom asi 20 – 30 minút, sa prekonám a cvičím svoju špeciálnu zostavu, ktorú nezvyknem vynechať. Popoludní si dám prechádzku cca 5 km. Pre istotu si vyberám terén, ktorý je v polkilometrovom dosahu nemocnice. V plecniaku namiesto ploskačky, piva a nejakého jedla nosím tlakomer, magnézium a zdravotnú dokumentáciu. Teraz mám aj viac času na niektoré pozorovania, napr. zisťujem, že pod dvoch hodinách čítania sa čítanie s porozumením mení na čítanie bez porozumenia. Ak sa pozriem do zrkadla a dám si do súvisu predchádzajúci poznatok, vychádza mi z toho, že mozgové závity sa vyhladzujú a tvár vráskavie (priama úmera).

No úplne sa intelektuálnej činnosti nevzdávam. Nedávno som čiastočne vyriešil problém „Pád namasteného chleba na zem“ – Ak namastíme chlieb z oboch strán maslom, vždy padne na namastenú stranu. Pre extrémnych lúštiteľov sudoku som navrhol prázdnu mriežku (nebude v nej žiadne číslo). Tiež som vymyslel mobilnú turistickú značku. Turista si na svoju palicu alebo plecniak namaľuje farbu turistickej cesty, po ktorej chce ísť. Takto bude stále na značke a nemôže zablúdiť. Rád som lúštil aj krížovky, no nastal stret záujmov s mojou manželkou. Ja som vypĺňal krížovky perom, no vždy drobným písmom, aby pre manželku ostalo v políčku dosť miesta. Krížovky mi zakázala vypĺňať a povedal mi, že som na starosť stratil rozum. No uznala, že ho mám o mnoho viac ako naši politici.

Situácia v živote dôchodcu sa skomplikovala príchodom covidu a s tým spojených opatrení. Hneď ráno sa v správach dozviem novinky ohľadom situácie, ktoré sa týkajú farby okresov, kto a čím sa má očkovať, s akým ochrannými prostriedkami, a čas nákupu v obchodoch pre dôchodcov. Pravidelným problémom sú opatrenia, ktoré sú oznámené ráno, ale neplatia už popoludní. Otvorili sa divadlá s obmedzeným počtom návštevníkov (ešte v núdzovom stave), no zároveň bol zákaz vychádzania po 21. hod. No predstavenia trvajú obyčajne dlhšie. Okrem turistiky sme v lepších časoch chodili aj na koncerty do Reduty (to len na okraj, že sú nám blízke aj duchovné hodnoty). Ale v súčasnosti si neviem predstaviť, ako by som vydržal celý koncert sedieť s respirátorom a s obavou, že keď vyjdem von, bude ma čakať policajt s pokutovými bločkami.

Momentálne je núdzový stav zrušený. No zdá sa mi, že prichádza ešte núdzovejší. Keď pandémia bola na vrchole, v istých okresoch (podľa farby) stačil pre niektoré aktivity AG test nie starší ako 7 dní, niekde 14 dní a dokonca 21 dní. Dnes, keď pandémia čiastočne ustúpila, platí AG test len 24 hodín. Aká je pri tom dôveryhodnosť tohto testu, škoda hovoriť!

Z tejto situácie, ktorú úspešne komplikuje aj naša vláda, ochoriem nie na covid, ale na hlavu. Nedávno som bol v lekárni po nejaké vitamíny. Farmaceutka ma odmietla obslúžiť, lebo nemám respirátor. Mal som rúško a ešte jedno rúško, ktoré vyzeralo ako respirátor. Chvíľu som sa ju snažil uhovoriť, no keď odišla niekde dozadu, uvedomil som si, že ide asi zavolať SBS-kára. Tak z obavy, že prídem o niekoľko zvyšných zubov, som lekáreň urýchlene opustil. Pred lekárňou sa povaľovali na zemi dva respirátory, jeden pomerne čistý. Napadlo mi, či by ma obslúžila, keby som si tento respirátor nasadil. V ďalšej lekárni ma veľmi ochotne obslúžili, dokonca som si mohol vybrať z niekoľkých verzií balenia, stačilo, že som si pri vstupe vydezinfikoval ruky a mal rúško. Zdravotníci sú v tomto období preťažení a ani som sa nečudoval, keď prišla do ambulancie stará pani po recept a sestra sa čudovala, prečo otravuje, že si ho má objednať cez internet. Pani sa ma potom pýtala, kto je to ten internet.

Nosenie rúšok a respirátorov ma dostalo niekoľkokrát aj do trápnej situácie. Nakupovať chodí manželka, ja vraj kúpim okrem potrebných vecí aj plno zbytočností. Keď má väčší nákup, tak ma požiada, aby som jej prišiel neskôr pred obchod odniesť nákup. Stáva sa, že zabudnem, pred ktorý obchod, no obyčajne s pravdepodobnosťou 50 percent prídem pred ten správny. Horšie je, keď si zabudnem okuliare na diaľku a potom tipujem, ktorá žena s rúškom, resp. respirátorom, je moja manželka. Našťastie na to nepotrebujem viac ako tri pokusy. Stalo sa, že ma jedna pani pokladala za svojho manžela o odniesol som jej nákup až pred dom. Spamätal som sa, až keď mi volala manželka, kde sa flákam alebo či ešte žijem. No mal som dobrý pocit, že som pomohol blížnemu.

Pred pandémiou sme ešte, ako tak zdraví dôchodcovia, brali život s humorom, no aj teraz nám ostáva humor, ale len ten čierny.

Úvodná ilustrácia: Pixabay.com

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama