Reklama
Reklama

Zo spomienok na druhú svetovú vojnu na Kysuciach

Počet zobrazení: 707

Každá vojna predstavovala a predstavuje nesmierne utrpenie, šíri strach, hrôzu, apokalypsu. Nech vypukne v ktorejkoľvek časti sveta a je akéhokoľvek rozsahu, vždy kráča ruka v ruke so smrťou. Smrť máva počas vojny tie najrozmanitejšie a najnevyspytateľnejšie podoby. Ľudské životy nevyhasínajú len na bojiskách za rachotu zbraní, ale aj mimo nich krutými následkami sprievodných udalostí. Hrôzy druhej svetovej vojny neobišli ani najvzdialenejšie kysucké horské osady a samoty.

Písal sa rok 1944. Ponad Kýčeru dul chladný jesenný vietor. Už štvrtý deň pretrvávalo sychravé, usmoklené počasie, hustá hmla zavalila aj najvyššie horské hrebene. Vidieť bolo sotva pár metrov pred seba. Gazdiná Rafajová obriadila statok v maštali, narúbala v kôlni triesok, aby rozkúrila v piecke, a vošla do chalupy. V kuchyni zapraskal oheň a pozvoľna zohrieval chladný priestor. Jedenásťročný syn Milan a deväťročná dcéra Mária ešte sladko snívali po uši zababušení v teplých perinách. Otec Ignác sa mal každú chvíľu vrátiť po týždennej robote z Ostravy.

Kuchyňou rozvoňal lipový čaj. Gazdiná nazrela cez oblok. V sprievode jej muža vynárala sa z hmly skupinka piatich mužov s puškami prehodenými cez ramená. Rafajka zacítila na chrbte mrazivé chvenie. Ignác vošiel do kuchyne prvý, ostatní krátko za ním.

„Daj každému po šálke teplého čaju!“ prikázal.

Chlapi zložili z ramien pušky, sňali z hláv čiapky a usadli vedľa seba na podlhovastú drevenú lavicu.

„Krucifix, Nemci!“ zvolá odrazu Ignác, nazerajúc do okna. Už-už boli pri dverách. Všetkým bolo v tej chvíli jasné, že utiecť z chalupy sa nedá a vyprovokovať streľbu by znamenalo nepredstaviteľnú pohromu nielen pre Rafajovcov, ale pre celú osadu. Veď bolo známe, že Nemci vyplienili nejednu horskú samotu a jej obyvateľov surovo povraždili.

„Rýchlo sem, na povalu, ukryjeme sa v sene!“ zavelil Ignác a otvoril dvere do komory, z ktorej viedlo nahor drevené schodište.

„Nie, nie ta, radšej tuto do pivnice,“ odporúčala gazdiná, len čo sa spamätala zo šoku. V predsieni hneď odsunula súdok s kapustou, zodvihla drevený obdĺžnikový záklop vyrezaný v dlážke a chlapi jeden za druhým bleskovo skákali dolu kamennými schodmi. Posledný vošiel Ignác. Rafajka zaklopila za ním kryt, hodila na dlážku starú deku a súdok vrátila na pôvodné miesto, nad dekou zamaskovaný otvor. Iný vstup do pivnice neviedol. Hneď nato už dupotali a hrmotali v predsieni nemeckí vojaci, ohlášali sa zvukmi aj hovorom. Do kuchyne vtrhli bez klopania štyria, koľkí striehli vonku, nebolo známe.

Jeden z vojakov prechladnutým hlasom zreval:

„Wo ist der Hausbesitzer?! Wo sind Partisanen...?“

Deti, ktoré na tento hurhaj povyskakovali z postelí, tisli sa do kúta izby a báli sa pozrieť k dverám. Vyľakané mlčali, iba nosmi poťahovali. Všetko bolo zrazu čudné a zamotané, nečakané a nevítané. Celý dom plával v tichu, ťažký, akoby vodou bolo napité každé brvno, no pritom neobyčajne čujný a citlivý. Pivnica pod ním zdanlivo pokojne oddychovala, nič nenasvedčovalo, že dolu pod dlážkou bdejú ľudia – partizáni mieriaci hlavňami na otvor.

Keď ani z opakovanej otázky nevyrozumeli domáci, čo od nich nemecký vojak chce, iný spomedzi nich tichšie prehovoril po slovensky:

„Pýta sa, kde je majiteľ domu, teda váš manžel a kde sú partizáni.“

Rafajka, rýchlo a ťažko dýchajúc, rozviazala si pod krkom šatku. Telo sa jej chvelo ako osikové lístie v jesennom vánku. Premohla však úzkosť, rozhodila rukami a hlasom, ktorý akoby nepatril jej, presviedčala:

„Niet tu nikoho, sme sami. Muž je na robote v Čechách a o partizánoch nevieme nič, nikoho som tu nevidela.“

Zrejme to neznelo príliš dôveryhodne. Nemecký veliteľ, ktorý po celý čas neprehovoril, prechádzal sa po kuchyni a pitvore, dôkladne si všetko obzeral, nazrel aj do komory. Myknutím hlavy dal ostatným znamenie. Všetci štyria začali hneď prekutrávať chalupu, hľadali v posteliach i pod nimi, aj okolo súdka s kapustou, nazreli aj do neho.

Potom s namierenými puškami vyšli na povalu a hlavňami prebodávali obilie v sýpke, staré haraburdie i seno. Keď všetko dopodrobna poprehadzovali a boli presvedčení, že v chalupe sa nemôže ukrývať už ani myš, zišli dolu a rovnako prehľadávali dvor, maštaľ, studňu, latrínu, humno aj kôlňu.

Pre domácich i tých pod dlážkou v pivnici to boli nekonečné minúty a sekundy. Až keď nemecký oficier zavelil „Genug...! Also los!“ a vojaci sa dali na odchod, s nesmiernou úľavou si vydýchli. Ten, čo hovoril aj po slovensky, sa ešte otočil a zašomral:

„Veď my si ich nájdeme...“

svrcina_rumansky_sauna.jpg
Ilustrácia: Igor Rumanský, detail

Už o niekoľko dní sa v osade objavil obecný hlásnik s vyhláškou, podľa ktorej sa musel z každej chalupy jeden dospelý človek ihneď dostaviť kopať zákopy pre Nemcov, ktorí sa tak usilovali znemožniť alebo aspoň spomaliť postup vojsk Červenej armády. Neuposlúchnutie výzvy sa malo tvrdo trestať. Cez vojnu i tu panovala dražoba, chýbali základné potraviny, rodinám zostávalo sotva pár korún na chlieb, múku a cukor. Hlad a bieda si podávali kľučku dom po dome. Čo mladší muži odišli na front, o domácnosti sa starali ženy, deti a starci. Padla preto vhod každá koruna, zarobená hoc aj pri kopaní zákopov, pretože Nemci za tieto roboty platili.

Zákopy či zátarasy sa kopávali za každého počasia, od jesene až do jari, každý deň okrem nedele. Z ďalekých osád šliapali kopáči včasráno pešky do dediny, odkiaľ ich odvážali koňmo na voze ku Kysuckému Novému Mestu, kde sa zákopy budovali. V zime ich takto vozievali natlačených jedného na druhom na saniach. Muži zvyčajne kopali krompáčmi, ženy vyhadzovali lopatami hlinu. Za silných mrazov odstreľovali zeminu premrznutú v celom profile trhavinou. I stalo sa, že nálož neexplodovala na prvý raz, preto dostali kopáči rozkaz ihneď zaliezť do úkrytov. Nestačili sa všetci skryť, keď zahrmel výbuch. Muža, ktorý sa stihol len oprieť o medzu, zasiahla do hlavy ulomená skala. Zaliala ho krv a už sa nezodvihol. Do chrbta zasiahlo aj ženu bežiacu s dieťaťom pritúleným na hrudi. Padla na zem, zostala nažive, no dieťaťu úlomok skaly presekol ucho.

Aj z Kýčery šla trojica žien kopať zákopy. Jedna z nich si vzala so sebou sotva jedenásťročného syna. Po kysuckých horách sa potulovali nielen partizáni, ale aj rozličné ozbrojené bandy, ktoré takýchto ľudí prepadávali, ozbíjali ich o zárobky a schopní boli i zastreliť. Za robotou odchádzali kopáči včasráno za tmy a domov prichádzali až večer. Z partizánov či banditov mali nesmierny strach, preto robili všetko, aby unikli ich pozornosti.

I tieto štyri osoby, ktoré sa ráno vybrali hrebeňmi hôr, mali po celý deň strachom počarované. Keď sa večer vracali, začalo poriadne priťahovať. Na samom vrchole hrebeňa ich zastihla snehová víchrica. Zabárali sa do snehu najprv po kolená, potom až po pás. Cesta trvala nekonečne dlho, stála ich veľa síl. Keď sa celkom zotmelo, stratili orientáciu a vysilení nevládali už ďalej kráčať. Rozhodli sa vyčkať do rána v horách. Len čo zasvitá, zorientujú sa a dôjdu k svojim chalupám. Tlačili sa do húštiny, hľadali najtichšie, najvhodnejšie miesto v závetrí. Chlapec, trasúc sa od zimy, neprestával nariekať. Matka si sňala z hlavy vlniak, zavila doň syna a neskôr, keď mráz zosilnel, zobliekla aj vrchný kabát, aby ho zratovala. Ženy sa učupili pod strom, natlačili sa na seba a vlastným dychom sa zohrievali. Chlapec poskakoval, prešliapaval z nohy na nohu a netrpezlivo vyčkával.

Sotva sa rozbrieždilo, začal matku zobúdzať, no tá sa nehýbala, nereagovala na jeho zúfalé výkriky. Ruky mala studené, tvrdé ako skala. Vzápätí zistil, že rovnako tvrdé a nehybné sú aj dve ďalšie telá. Chlapcov hlasitý nárek započul muž, idúci na lyžiach do dediny. Hrôzostrašný obraz premrznutého chlapca s trojicou mŕtvych žien v spoločnom objatí ho mátal ešte dlho a pamätníci udalosti tvrdili, že na mieste tragédie niekoľko rokov vyčnievala spomedzi hustých stromov vyschnutá jedľa. Zmrzla rovnako v tú noc, keď pod ňou vyhasli tri ľudské životy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama