Zlo víťazí tam, kde dobro mlčí...
sobota 15. júl 2017Zdá sa mi, akoby sa ľudstvo zbláznilo a, bohužiaľ, nikoho nebaví seriózne sa zamyslieť, ako ďalej. Mnohí to možno ani nie sú schopní. Ostáva to na „Klube bojovníkov s veternými mlynmi“. Ja tam, domnievam sa, tiež patrím. Geneticky máme zakódovanú v sebe (hlavne muži) tendenciu, že sila, chytrosť, agresivita a rýchlosť sú najlepšie prostriedky na získanie spoločenskej (sociálnej) výhody. Myslím si, že spúšťačom zla je aj súčasnou spoločnosťou podporovaný individualizmus a demontáž sociálneho rozmeru v kultúre národov.
Odstránila sa osobná zodpovednosť voči kolektívu (skupine, komunite). V spoločnosti sa presadzujú agresívni amatéri, preto sa nielen u nás potácame v problémoch a verejnosť (tá vzdelanejšia a vnímavejšia) už neverí takmer nikomu. Skutočné elity – vzdelaní a uznávaní odborníci – nemajú na to (ambície podporené prostriedkami), aby sa postavili voči takémuto dianiu a z politiky rýchle vycúvajú, ak sa tam čírou náhodou „ocitnú“.
Pavučina zla pretkala našu spoločnosť. Ekonomické záujmy ovplyvňujú riadenie spoločenského vývoja v mantineloch konzumnej spoločnosti a individualizmu s utlmením potreby spoločenského vedomia. Preto je dnes viac ako kedykoľvek v minulosti veľmi potrebné načúvať kultivovaným myšlienkam, iba tie môžu človeka povzniesť a vymámiť ho z tej pavučiny. Potrebujeme schopných odborníkov, ktorí by mohli vyviesť európske národy z narastajúcej krízy. Chýbajú nám také typy významných a všeobecne uznávaných politikov, ako boli Charles de Gaulle, Konrad Adenauer, Helmut Schmidt a pod.
Čo s tým? Možno sa raz vytvoria oázy spoločenských elít. Musia vzniknúť prirodzene – z potreby jednotlivcov niečo „vysloviť“. Elity vždy vznikali tak, že okolo invenčných ľudí sa zoskupili ďalší im podobní. Pod elitami, samozrejme, nemyslím sebavedomých a namyslených jedincov, ktorí nemajú solídne riešenie ani pre národ ani pre kontinent, nepočúvajú potreby doby, riešia len vlastné ego. Sokrata, Platóna a Aristotela nikto nevymyslel, ani im neprikázal tvoriť. Osobnosti sa generujú v každej dobe, nie vždy však dokážu spoločensky vysloviť – presadiť svoju predstavu.
Potom prichádzajú na rad politici, aby si z mysliteľmi vyjadrených názorov „vhodne“ vybrali a uskutočnili – v demokracii by sa k tomu mali vyjadriť a udať smer a mantinely aj občania voliči. Po novembri boli silné náznaky, že by aj u nás mohli takéto elity nielen vzniknúť , ale sa aj presadiť, no zdá sa, že po niekoľkých rokoch to zvädlo. Elita, to nie je snaha uchopiť kožené kreslo v kancelárii. Elita, to je určitá výnimočnosť, teda správanie sa nie pred zrkadlom, ale aj v komunite. Ak ide o profesijnú elitu, tak v profesijnej komunite, atď. No aj elita potrebuje masu načúvajúcich, masu stotožnenú z úmyslom, masu, ktorú vedie po vlastnej vytýčenej trajektórii, čím sa spoločensky prejavuje. Preberá na seba zodpovednosť za cestu a cieľ snaženia. Inými slovami „úloha a postavenie osobnosti v dejinách“ – musí sa snúbiť vedúca osobnosť s dejinnými okolnosťami, resp. možnosťami. Osobne nevidím reálnu cestu na zlepšenie v krátkodobom horizonte, možno ostáva skutočne len čakať a až dopadneme na dno, tak sa niečo zásadného stane. Viem, znie to až krajne pesimisticky a bezvýchodiskovo... Je to však v prevažujúcej miere tým, že sám nemám reálny návod na pozitívnu zmenu. Zostáva dúfať, že niekto ho „nájde, prezentuje a presadí“...
V demokracii vyhráva ten, ktorý najviac nasľubuje aj keď reálne vie, že to nedokáže splniť. U ľudí s dlhodobo vypestovanou morálkou už z princípu nie je možné očakávať úspech vo voľbách, pretože si uvedomujú svoju mieru rozhodovania v celkovom súkolí politiky, a preto sľúbia len splnenie realistických cieľov. Tie sú však prehlušené populistickými sloganmi z táborov reálnych politikov. Svojimi silnými vyhláseniami k aktuálnym a všeobecne známym problémom vytvoria dojem, že sú užitoční a nenahraditeľní. Na riešenie však už nemajú ani vedomosti, ani prostriedky, ani pochopenie u chlebodarcov. Potom to dopadne tak, že slušní ľudia ovplyvňujú mikrosvet a politici makrosvet. Česť výnimkám (Gándhí, Štefánik...). Ľuďom chýbajú pozitívne príklady jedincov, verejných osôb, ktorí to robia inak.
Resumé: zlo víťazí tam, kde dobro mlčí...
Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím