Reklama
Reklama

Živio, pani
Mária Kráľovičová!

List Jozefa Budského zo 4. júna 1987
Počet zobrazení: 2095

Marína je najlepší človek, akého poznám, hovorieva o nej jej dcéra Janka. Nevie sa hnevať, nepozná ten stav zloby – a nehrá to! V jej prípade platí slovenské ľudové príslovie: Podľa seba, súdim teba. Jej pohľad na svet by bolo treba namnožiť, mali by sme sa potom všetci oveľa radšej. V duši nám žijú jej herecké postavy, jej plač i smiech, jej krok a jej gesto, talent, ktorý nezanedbala. Ale aj jej dobrota, prostá a nekaždodenná, bez pýchy a nadradenosti. Je kráľovná nie preto, že sedí na tróne najvyššie, ale preto, lebo svoju mravnú silu vyžaruje a pozýva k sebe. Dnes sa dožíva svojich 94 rokov, oslávi ich v stovežatej Prahe so svojimi deťmi, vnúčatami a pravnučkou. Naša drahá Marína, živio!


Milá Marína,

pokiaľ ide o čas, mám pred Tebou značný predstih. Je to pre mňa horké konštatovanie, ale snáď sa s určitým oprávnením môžem nazdávať, že nikdy nevytváral, v dobe našej umeleckej spolupráce, generačný múr, že sme mali spoločné umelecké konfesie, že sme sa v ich mene snažili mnohé uskutočňovať i za cenu nepochopenia a mnohého, čo s tým súvisí. Tvoj predstih spočíva v tom, že si mohla ísť a ideš ďalej tam, kam moja doba ešte nedozrela.
Prijmi toto konštatovanie za blahoželanie.

hamlet_m._kralovicova_j._budsky_843.jpgMarína ako Ofélia a Jozef Budský ako Hamlet (1950)
Text a foto z archívu rodiny M. K

Zostáva už len málo z tých, ako som ja, ktorí stáli pri kolíske Tvojho herectva, čo však nepovažujem za podstatné. Nejde o to, ako kto a ako začínal, a snáď ani o to, ako končí. Ide o to tolstojovské „medzi“, teda o to, ako kto a čím svoj čas naplnil. U žien, a najmä u herečiek, je všetko zložitejšie ako u chlapov. Veď Ty si napĺňala a napĺňaš svoje „medzi“ nielen úlohou herečky, ale aj matky a manželky. Ale nikdy si tieto mimoherecké úlohy nenosila na javisko, tak ako si do skúšok a do predstavení nenosila nepripravenosť a únavu z hereckých poľovačiek za rubľom.

Jeden z mojich prvých divadelných direktorov, zanietený a vzdelaný človek, ktorý mal rád ženy, ale s herečkami sa dostával do permanentných konfliktov, mi v jednom z mnohých listov písal: „O ženách pri divadle platí to, čo vyslovil niekto trocha väčší a múdrejší ako som ja, tuším, že to bol Alfréd Kerr: Herečka má byť svojím životom svätica, ale túžbami bacchantka! Po mojom povedané, má svoj temperament vybíjať na javisku a nie ...“. Prepáč, že to neodcitujem doslovne, hoci si už plnoletá. Chcel som tým len doceniť to, čo som pri Tebe v javiskovom stretávaní nachádzal, ako plnenie určitého evanjelia.
Aj to prijmi ako zablahoželanie.

Veľa sa dnes píše a hovorí, najmä v súvislosti s mladou generáciou, o kulte „priemernosti“. Som rád, že na ceste k dnes už samozrejme uznávanému herectvu, na ceste k jeho naplneniu, nedávala si sa zmiasť a nepotkýnala sa o svoje úspechy. A priemer pre toho, kto sa realizuje umením, je najťažším údelom, ktorý môže herca postihnúť. Dobre to poznáš zo svojho najbližšieho divadelného, nie zriedkavého okolia.
Prijmi aj to za blahoželanie.

Dňom, v kalendári zaznačenom ako 7. jún (predstav si, narodil som sa v tom istom mesiaci, ale o celé štyri dni neskoršie ako Ty) nestaneš sa lepšou ani horšou. Budeš oslavovaná, obgratulovávaná, oceňovaná, rámovaná a zrámovaná, zaradená a znormovaná. Želal by som Ti, aby sa nestalo len toto, čo sa normálne stáva, aby si nebola len „odfajkovaná“, ale aby si sa pre to svoje „medzi“ stala normou, teda tým, čím sa merajú hodnoty.
Prijmi to ako záverečnú časť môjho zagratulovania, želanie pevného zdravia a ďalších úspechov.

Tvoj Jozef Budský
4. júna 1987

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama