Živá ikona II. Svet Matúša Juríka

Počet zobrazení: 3888

3_svetielko.jpgMatuš Jurík: Svetielko

Postaviť živú ikonu do centra uvažovania o zárodku budúcej spoločnosti môže vyznievať absurdne. Túto metaforu som však povýšil preto, lebo vyjadruje slepú škvrnu technickej civilizácie. Už skoro v každej ďalšej sekunde života narážame na pustinu, ktorú plodí kapitalizmus. Ak sa bližšie prizrieme na ktorúkoľvek snímku reklamnej pestrofarebnosti, zistíme, že je to len nahrážka skutočných životných farieb, ich tragikomická imitácia. Obrazy mladých až freneticky veselých a zabávajúcich sa ľudí sú v samej podstate umelé a neprirodzené. Celé spektrum citov sa nahrádza karikatúrami vášne a neviazanosti, ktorá vyúsťuje v jednej jedinej pointe: kupovať až do zošalenia. Ak sme náhodou nepodľahli reklamným sugesciám, precitneme uprostred bulgakovskej klauniády či skôr diaboliády.

To, čo sa dnes predvádza ako realita, je natoľko vyprázdnený jav, že pripomína dom umierania z Prekrásneho nového sveta Aldousa Leonarda Huxleyho. Starí ľudia v ňom zomierali omámení drogami, aby sa ani v posledných sekundách nevymanili z umelého opojenia a nezamysleli sa nad zmyslom života. Práve kvôli tomuto fatálnemu sebaklamu som hľadal bod, z ktorého vyviera autentický život v jeho bytostnej hĺbke. A pre našu zónu bytia som ho objavil v inšpirácii.     

Tento subtílný citový stav sa nedá vynútiť vôľou ani žiadnymi racionálnymi technikami, pretože radikálne prekračuje „našu zónu bytia“ a ukazuje smerom k vyšším sféram Univerza.

Pre inšpiráciu sa mi javí najpríznačnejší stav ikonopiscov, ktorí vždy čakali na moment osvietenia, kým začali písať ikonu. Preto je ľahko rozpoznateľná skutočná ikona od jej mechanickej kópie. V tej druhej, ktorú dnes produkujú mnohé komerčné dielne, chýba práve to podstatné, živé svetlo inšpirácie.

Pod živou ikonou chápem esenciálny prejav života, jeho základný akord, v ktorom sám seba prežíva vo svojej bytostnej hĺbke.         

Ak je stav ľudskej spoločnosti taký, že ničí inšpiráciu, nelikviduje čosi okrajové a nepodstatné, ale umŕtvuje sakrálne jadro života, jeho zmysel. Odreálňuje realitu a zbavuje ju toho najdôležitejšieho, čo vlastne oduševňuje život, zbavuje ho živého ohňa lásky.

A ešte jeden moment je tu podstatný. V posledných dvoch storočiach, ktoré boli poznamenané diktátom vedy, sa aj ľudské problémy vnímali len z hľadiska, ktoré bolo vedecky významné, ako štatisticky relevantný jav. Také subtílnosti ako duša a citové prežívanie sa odkazovali do sféry umenia a boli vnímané ako čosi okrajové a nezaujímavé pre štatisticky významné „hnutia“. Preto aj samotné umelecké obrazy mali snahu zaradiť sa pod nejaký izmus. Je však naozaj paradoxné, že zo storočným odstupom zostali viditeľné práve životy jedinečných duší, Gauguina, van Gogha, Bretóna, Kahlo, Daliho, Kafku... Dokonca ich sila sa ukázala priamo úmerná jedinečnosti ich životného príbehu.

A naopak mnohé sociálne pohyby sa sprofanovali sadizmom ich vodcov a bezduchou poslušnosťou „más“. Hitler a nacisti, Stalin a stalinisti, ale aj v dnešných dňoch by sme objavili čosi z týchto ničivých „zacyklení“. Sú síce „štatisticky relevantné“, ale ich dôsledok je strašný. „Vodca“ aj „masa“ sú ľahko ovládateľné „tvory“, a preto sú také príťažlivé ako nástroje pre skutočné subjekty dejín. Sú ovládateľné ako prírodné sily vďaka svojím skrytým komplexom a nenávistiam. Sú to elementály, „bytosti  pozostávajúce z jediného živlu“ (prevzaté z internetu), ktorý sa skôr či neskôr prejaví veľmi ničivo a odmrští ľudské osudy do periférnych sfér univerza.

Priehľad cez prizmu jedinečnej ľudskej duše ruší všetky sociálne stratifikácie a na dotyk približuje aj zdanlivo vzdialené osudy. Veď každý intímny zápis alebo obraz či melódiu prežívame, akoby sme ho urobili my sami. Ak teda preskočíme z „objektívneho nadhľadu“ do subjektívneho vhľadu, sme skoro totožní. Táto „skorototožnosť“ je optimistickejšou perspektívou. Možno jedinou. 

Pred pár dňami som si kúpil nádhernú knihu, Sníh na trávě Jurija Norštejna. Bola to pre mňa veľká satisfakcia. „Někdy v roce  1996, když se dozvěděl (Andrej Iljič Kazmin, prezident Ruskej sporiteľne – J. S.) o svízelné finanční situaci našeho malého studia, mě pozval do spořitelny a navrhl mi, že nám pomůže. Bylo to v době požírání tvůrčí energie, v beznádějném a v bezvýchodném období...  Stát se o kulturu a vědu nestará. To, co považuje za kulturu – brak nebo estrádní veselice na náměstích –, nedáva člověku možnost ocitnout se sám se svým životním prostorem – a jedině to je kultura (J. S.) Bez státní a sponzorské podpory kultura dnes zahyne. A pak je pro mne záhadou, čím hodlá naše země žít nadále? To, co jsem uvedl, se týká všech zemí na světě. Možná, že jsou to jen romantické vize, ale už dávno si myslím, že je na čase, aby byla  ustavena sekce OSN, která by se zabývala otázkami osvěty a sounáležitosti v kultuře a zasadila se  o přijetí charty práv umění. Pak by se možná snadněji řešily otázky vojenských konfliktů a odzbrojení.“ Možnosť ocitnúť sa sám so svojím životným priestorom – to je výstižné a sugestívne označenie živej ikony. Bez tejto možnosti duša vysychá a ľudský aj spoločenský život stráca zmysel. Aká obrodzujúca dokáže byť živá ikona, aký renesančný akord prináša, to som si v plnej miere uvedomil pri stretnutí s Matúšom Juríkom.      

X

nove_nebo.jpgMatúš Jurík: Nové nebo

Prvýkrát sme sa stretli na svadbe môjho syna Jána, druhýkrát na mojej vernisáži v Studenom, potom párkrát na uliciach Bratislavy, kde sa prechádzali s Jankom. Ale to som už poznal jeho obrazy z katalógu, ktorý mu Janko zalamoval. Akoby mi život ponúkal skratky. Po smrti mojej ženy Dášky sa mi od základu zmenil pocit života. Vnímam jeho polohy, o ktorých som predtým nemal ani tušenia. Zisťujem, že existuje spoločenstvo zasvetencov, ktorí vidia. Sú to ľudia po veľkej tragédii.

Zrazu je všetko inak. Ale najviac je postihnuté vnímanie spoločnosti. Odrazu sa veľké stáva malým a malé veľkým. Veľké témy skrpateli a nepatrnosti, ktoré ste si dovtedy ani nevšímali, sa menia na priezory do bezhraničného slobodného sveta. Nutkanie k dôvernej nesmiernosti, ako nazval tento stav Gaston Bachelard, je odrazu také prenikavé, že už nedokážete zaujať svoj starý všedný postoj.

„Nechce sa mi veriť, že už  tridsiaty rok žijem s pánom Parkinsonom takrečeno v spoločnej domácnosti,“ s humorom komentuje RNDr, Matúš Jurík,CSc., biológ svoj súčasný stav.
Sedím v hale jeho bytu, v ktorej sme si spravili malú improvizovanú vernisáž, a neviem sa ovládnuť.
Jeho obrazy sú vzrušujúcou hádankou a vyvolávajú vo mne skoro halucinácie. Prepadávam sa do nich a nenachádzam dno, ani pevnú pôdu pod nohami. Narastá vo mne pocit závrate.

„Obraz som maľoval asi pol roka. Najprv som maľoval malé machuľky, miešal som farby priamo na dreve, oblaky začali meniť svoju farbu a tvar, ožívali a ja som uvidel pred sebou skutočnú oblohu. Nazval som ho Nové nebo.“

To je ten pocit: nové nebo. Preto ten závrat. Nové neznáme blízke nebo. Závratne blízke, akoby som tam už niekedy, v inom živote, bol. Kam ma to ťahá? Uvedomil som si, že to nie je abstrakcia, aj keď používa jej tvaroslovie. A to ma znepokojuje. Naladil som sa na vnímanie abstraktného obrazu. Polock. Aj podobná technika, ale toto je skutočný živý svet. Odinakiaľ. Z odvrátenej strany sveta, kde neexistuje gravitácia, len lietanie a závraty z bezodných hĺbok. Opačná perspektíva, čím som hlbšie, tým je svitanie prenikavejšie a pocit slobody narastá, až to vyráža dych. Som po smrti(?) Cítim taký prudký náraz slobodného priestoru a vzletu, že v prvej chvíli neviem, čo sa deje. Akoby ma vypustili z tmavej komory, kde mi už pred rokmi oťaželi nohy, a teraz ich zrazu necítim. Ani žiadne tiesne, ktoré som považoval za celkom prirodzenú súčasť života na zemi. Každodennosť mizne.

Hala zmenila svoju topografiu. Zo všetkých strán na mňa doliehajú priehľady Kamsi. Nie je to len jeden výhľad, dominantná farba obrazu určuje základný smer citu, ale je to neisté. Všetko sa chvie.

Kríž je znakom lásky.

„Moje pomaly sa pohybujúce ruky pokryté farbami vytvorili na plátne podklad pre nový obraz. Nanášal som ďalšie vrstvy a pridával stovky malých bodiek. Farby sa samé začali ukladať do tvaru kríža. Kríža, ktorý je láska.“
Čo sa to deje medzi vrstvami farieb? Kadiaľ vtedy lieta duša a čo vidí?

Nové nebo. Perleť zelene svetielkuje na hlbších tmavomodrých tónoch. Podmorský svet len na prvý pohľad.

Belasé priesvity ho obracajú naruby, počuť tiché echované strepotanie krídel. Čosi ako anjeli surfujú k vzdialeným moriam. Tešia sa mäkšie ako my, sú hudobnejší. Ultramarínová vlna za nimi okamžite zahladila stopy. Premkol ma nečakane záchvev strachu. Čím som rozochvenejší, tým ľahšie padám do roklín nebezpečných hĺbok. Matúš Jurík neponúka ľahké riešenia. Zrýchlený tep jeho maľby ruší aj ponecháva spodnú vrstvu, eufóriu maliarskeho vzrušenia v okamžiku prekryje výkrikom a existenciálny des spodnej vrstvy zmäkčí svetielkujúcim nočným mestom(?) (Moja asociácia, pán Jurík spresňuje svoj pocit: „nočným svetlom“. Nechce konkrétnu predstavu, ale jeho obrazová metafora si už žije svojím životom a ja pri voľnom páde do jeho farebných hĺbok zažívam čosi ako déja vu. To je presne ono. Preto tie halucinácie. Dotkol sa vo mne skrytého sveta. Kaskády spomienkových scén odinakiaľ, kde som v tomto živote nebol, ma prekvapili. (Na ceste domov nočným pustým mestom ešte stále cítim akési znepokojenie.)

Stála prítomnosť vesmíru, nie toho nad našimi hlavami, ale oveľa problematickejšieho a zvláštne je, že živšieho, vlniaceho sa všetkými smermi, špliechajúceho a v kvapkách nevyčerpateľného. Každá bodka otvára nový živý svet, plný bzukotu, šumenia a výkrikov. Ale aj i neurčitých obáv.

Matúš Jurík sa neustále pohybuje. A mení priestor.

Už to nie je izba, predsieň, kuchyňa, ale levitačné médium pre prudké obraty v letku. A tento permanentný rytmus sa premieta aj do jeho maľby. Význam zakliaty vo svetelnom pohybe farby-citu urobí ostrý uhol, rovina plátna sa nakloní a začína nové zrkadlenie.

X

1svet_gombicka.jpgMatúš Jurík: Svet gombička

Intimita nie je pre mňa synonymom nepatrnosti, ale tiché vojdenie do nesmiernych snových svetov, „ktoré sú však veľmi reálne. Len ich znenie nedokáže prichádzať zvonku, ale okamžite rozsvecuje vnútorný zrak, ktorý je len vyjadrením mnohých meniacich sa vnútorných zmyslov. Farba je zároveň voňavá, drsná a zvučná, ale aj veštiaca, plná predtúch, citov, ozvien, závratí a vzletov, prerážajúca éter, zamyslená, kontemplatívna, švihajúca svetelným mečom aj hebká ako zaspávanie v tráve.

Stavom, ktorý tuším z Juríkovej blízkosti, je dynamická intimita, čosi ako prvé sekundy parašutistu pri zoskoku zmenené na stály existenciálny pocit. Vtáčia reč, ktorou hovorí, je krik čajky pri prelete tesne nad mojou hlavou. Preto ten pocit čajky Jonathana Livingstona. SVIST vnímate v bezprostrednej blízkosti, akoby okolo vás rýchle preletel anjel, ktorý okamžite sprítomňuje hlbšie vrstvy nebies. Hýbu sa rôznymi rýchlosťami, v rôznych smeroch, a pritom čím sa ocitáte hlbšie, tým sa pred vami otvára harmonickejšia hudobná dúhová panoráma. Svist je zóna bezprostrednej citovej blízkosti, plná projektilov a nečistôt, hurhaju z ulice. (Jurík má balkón nad parkom huňatej zelene, v ktorej sa skrýva frekventované autobusové nástupište. Šafárikovo námestie.) Čiže hraničný stav, do ktorého vstupoval pred tridsiatimi rokmi.

„Začalo to tým, že sa mi (som s hrôzou zistil) zmenilo písmo a  môj niekdajší   krasopis bol preč. Kolegovia v práci ma upozornili na šúchavú chôdzu. A  ruku som zrazu nosil v akejsi neprirodzenej polohe.“

„Sám som sa čudoval ako pomaly, ale iste a zákerne choroba postupuje. “

„Parkinsonova choroba sa niekedy prejavuje trasom, inokedy stuhlosťou alebo kratšími či dlhšími výpadkami v hybnosti. Nakoniec človek môže skončiť na vozíku alebo aj skolabovať. “

„Pred tromi rokmi si môj spolubývajúci, pán Parkinson so mnou opäť, tentokrát pozitívne, zažartoval. Poradil mi, že ako sučasť terapie môžem začať maľovať. “

„... niektoré obrazy ma môj diktátor prinútil premaľovať. Niekoľkokrát. Takže, ak by ste u neho hľadali niektoré obrazy, vaše úsilie by bolo márne, jednoducho už nie sú. Tieto moje kresby a maľby zmizli.“

X

Keď mi odpadol gombík, musel som zahodiť košeľu, lebo som si ho nevedel prišiť,“ vyrozumel som z jeho rýchleho šepotu. Pravda, vtip, postoj k novému svetu, v ktorom sa maličkosti ocitli na iných miestach, ako boli predtým? Dorozumievame sa v krátkych replikách, ktoré vystupujú v šume večera. Za oknom na tmavej oblohe preletel svetelný bod šikmo dole. Padol?“ Mesto svetielkuje a tmavé prúdy za záclonou s nami akosi súvisia. Opreli sme o nízke skrinky obrazy. Sedíme na zemi. Pozerám sa zblízka na Svet gombičku. Konopné nitky, gombíky, vytlačené farebné pasty sa vlnia ako hadíky na prelievajúcich sa hmlovinách olivovo zelenej, oranžovej a okrovožltej, výkrik rumelky. Biela. Stretnutia s Juríkovými obrazmi sú ako večerné meditácie. Som už pokojnejší, dotýkam sa zvrásnenej kože obrazu. Na stretnutie som priniesol Reyneka, sústredený muž, ktorý pásol kozy po vyhostení z dejín, je nám obom blízky. Muži vylúčení zo svojich životov či chcú či nechcú sa dotýkajú živého nekonečna. Nakoniec to nie je taká zlá pozícia.

„Máme v rodine nebožtíka, ktorý prežil holocaust. To  sa ma dotklo. Pokúsil som sa namaľovať obraz, ktorý som potom daroval Židovskému múzeu. Sú na obraze ľudia, ktorí odchádzajú Kamsi, nevedno kam. Mohol by som to nazvať Nové nebo nová zem. Videl som nové nebo novú zem vystupovať z oblakov. To je v biblii. Kto to píše?...“

Išli sme to pohľadať a pán Jurík so svojou dcérou našli hladaný citát v Zjavení apoštola Jána. V stati Nebeský Jeruzalem.

„Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet. A videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha. A počul som mohutný hlas od trónu hovoriť ,Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať, oni budú jeho ľudom a sám Boh – ich Boh – bude s nimi. Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu, ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo.‘“Aj to ma inšpirovalo k namaľovaniu toho obrazu.“ Citát som zastavil tesne pred „prísnou staťou“ o ohnivej rieke, v ktorej sa stratia všetci hriešnici. Vztiahol som ju aj na seba.

odchod_doostreny.jpgMatúš Jurík:Odchod

„Po potlačení Povstania išiel môj otec domov. Dobrý človek mu vo vlaku daroval železničiarsky kabát. Otec si ho prehodil cez ruku a vystúpil. Išiel k dverám stanice, ktoré strážili vojaci. Povedal si, že tu mu môže pomôcť len Boh. Keď vchádzal do dverí, zazvonil telefón. Vojak zdvihol telefón, znepozornel a nevšimol si, že otec prešiel. A išiel domov,“ dodal pán Jurík k obrazu Odchod. Nové nebo a nová zem.

Spomenul som si na svoju mamu, ktorú ako luteránku za slovenského štátu poslali učiť na kopanice. Dedinčania ju udali, že spolupracuje s partizánmi. Gestapáci ju už išli zastreliť, ale jeden z nich ju zachránil, lebo – také čisto árijské dievča, nemôže predsa pomáhať partizánom. Vyzerala ako nemecká herečka z medzivojnového obdobia. Bola krásna a veľmi odvážna.       

„Pamätáte sa, čo som vám vravel o Chráme radostného Boha? Celý čas, čo k vám chodím, sa mi táto myšlienka vracia, ale neviem, či sa môžem na také čosi odhodlať...“

(Po ťažkej operácii mozgu, ktorú Dáška skoro neprežila, som sa vrhol doma na dlážku a začal som prudko dýchať. Mala to byť meditácia, ale šialený strach zmenil hyperventiláciu na samovražedný pokus. Reval som na celú ulicu a prosil Boha o pomoc. Odrazu som mal víziu: Postav Chrám radostného Boha, lebo ja som s vami, keď cítite v srdci čistú detskú radosť. Táto myšlienka-veta-obraz ma celého predchla a ja som videl moju mamu ešte celkom mladú, mala nádherný čistý úsmev. Celé vnútro mi žiarilo a ústa sa mi roztiahli do šťastného úsmevu. Nevládal som ich stiahnúť, ani keď som tento zážitok rozprával, ešte celý zadýchaný, môjmu synovi a jeho priateľke. Na druhý deň ráno sa Dáška prebrala a jej stav sa rýchle zlepšoval. Ale moja viera asi nebola dosť silná, lebo som nedokázal odmietnuť ožarovanie jej mozgu. Behal som po Slovensku o hľadal miesto pre Chrám radostného Boha, ktorý by bol otvorený pre všetkých ľudí bez ohľadu na konfesiu, aj pre ateistov, len nenávisť by nesmela prekročiť jeho prah. Mal to byť chrám radosti a inšpirácie.)

„Všetko závisí od svedomia. Či ho máte čisté,“ odpovedal pán Jurík na moju otázku. Priepasti božie.

X

Tento halucinačný záznam sme písali spolu s pánom Juríkom, keď som za ním chodil desať dní po večeroch. Jeho manželka odcestovala na dovolenku a on potreboval pomoc. Nevychádzal som z úžasu, ako dokázala jeho duša prekonať parkinsona tým, že si otvorila, že sa jej otvoril úplne nový svet. Moje chaotické poznámky nedokážu vyjadriť radikálnosť tohto zjaveného sveta. Mal som intenzívny pocit, že s ním prežívam prudký let čajky, ktorá sa neustále pohybuje a robí v letku obraty. Pevná pôda pod nohami sa stratila a s ňou aj všetky staré istoty, ale namiesto nej nastúpila nová sloboda, vzdušný svet, nové nebo, ktoré nás dobrosrdečne prijímalo. Jeho už ako stáleho obyvateľa a mňa zmietaného neistotami a plného nečakaných prekvapení. ŽIVÁ IKONA je neustály stav premeny. Nie je to nijaká selanka, ale permanentné dobrodružstvo na hraniciach života. Doslova. Na hraniciach starého života. Musíte byť pripravení stratiť všetko, čo ste poznali, a prijať vrcholové riziko. Pri odchode som sa ho spýtal, čo si myslí o mojej vízii chrámu radostného Boha, a či sa mám usilovať o jej uskutočnenie. A čo mi odpovedal, to som už napísal. 

V Stupave, nedeľa 8. 12. 2013                  

 

 

 

 

 

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984