Reklama
Reklama

Zimné rozpomienky na dúbravského rodáka

Počet zobrazení: 3009

Napriek beznádejne upršanému a hmlistému dňu sa 10. januára 2018 na úzkych chodníčkoch malého cintorína za Kostolom svätých Kozmu a Damiána tlačilo asi päť desiatok členov Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a Klubu Nového slova. Prišli si uctiť pamiatku muža, ktorý sa neďaleko odtiaľ narodil pred 105 rokmi a tu v Dúbravke mu pred 26 rokmi našli aj miesto posledného odpočinku. Gustáv Husák.
 

Jeden z tvorcov Vianočnej dohody 
 

Odbojári a novoslováci vlani v decembri v predvečer 74. výročia prijatia Vianočnej dohody položili v Bratislavskom krematóriu kvety na hroby Karola Šmidkeho (zomrel pred 65 rokmi tak trocha záhadne, 15. 12. 1952) a Ladislava Novomeského, ako aj na kenotaf Vladimíra Clementisa (popravený 3. 12. 1952). Vtedy sme si povedali, že si malým stretnutím pripomenieme aj jubileum tretieho zo šestice autorov jedného z najdôležitejších dokumentov novodobej slovenskej histórie – doktora Husáka.

smidke.jpgclementis.jpg

 

 


novomesky.jpg




Členovia SZPB a KNS položili 13. decembra 2017 kvety k hrobom K. Šmidkeho, L. Novomeského a V. Clementisa (symbolický) v areáli Bratislavského krematória. Foto: Martin Krno

Tohto roku, keď oslávime trištvrte storočie Vianočnej dohody, členovia oblastnej organizácie SZPB v Bratislave ešte zavítajú do Turca, kde sú pochovaní dvaja jej spoluautori za nekomunistický protifašistický odboj. A to Jozef Lettrich, ktorého životné osudy sa uzavreli v emigrácii 29. 11. 1969 v New Yorku a v roku 1990 jeho urnu previezli z česko-slovenského cintorína v Chicagu na Národný cintorín v Martine. Ján Ursíny posledný raz vydýchol 8. 1. 1972 vo svojom rodisku v Rakši. Jeho švagor Matej Josko, ktorý počas druhej svetovej vojny býval na Gajovej ulici 11, kde prijali spomínanú dohodu, zomrel 11. 6. 1969 vo Washingtone.

Na Gustávovi Husákovi si ako odbojári vysoko ceníme jeho mimoriadne aktívnu účasť v protifašistickom hnutí (začas ho ľudáci väznili), keď sa ako sotva 30-ročný stal členom trojčlenného piateho ilegálneho vedenia KSS spolu so Šmidkem a Novomeským. Úspešne vedené rozhovory s ostatnými odbojovými zložkami vyústili do uzavretia Vianočnej dohody a vytvorenia v histórii tretej Slovenskej národnej rady, ktorá koordinovala prípravu celonárodného vystúpenia proti ľudáckej vláde. To napokon vypuklo predčasne, no podľa dohody bezodkladne po začiatku okupácie Slovenska  nemeckými nacistami.

Počas Povstania sa stal Husák podpredsedom SNR a povereníkom pre veci vnútorné. Na zjednocovacom zjazde komunistov a sociálnych demokratov v Banskej Bystrici ho 17. septembra 1944 zvolili za podpredsedu KSS. Inicioval vydávanie povstaleckého denníka Pravda a založenie politického týždenníka Nové slovo.

 

Čo si na doktorovi Husákovi najviac ceníme
 

Na jar 1945 viedol v Moskve slovenskú delegáciu na rokovaniach s prezidentom Edvardom Benešom, exulantskou čs. vládou a zahraničným vedením KSČ. Aj na základe Vianočnej dohody presadzoval, aby v obnovenej republike slovenský národ bol v rovnoprávnom postavení s českým. Po prvých povojnových voľbách v máji 1946 sa stal predsedom Zboru povereníkov SNR.

Husák si určite zaslúži obdiv aj za to, že začiatkom päťdesiatych rokov napriek krutému vypočúvaniu v cele neochvejne čelil vykonštruovaným obvineniam, čím sa vyšetrovacia mašinéria pretiahla a v zmenených medzinárodných podmienkach (smrť Josifa V. Stalina a vzápätí Klementa Gottwalda) a tým vlastne zachránil sebe i ostatným obžalovaným život. V roku 1954 ho odsúdili „iba“ na doživotie. Po Novotného amnestii ho v roku 1960 prepustili a po troch rokoch v plnom rozsahu rehabilitovali.

gh_prezident_v_bratislave.jpg
Gustáv Husák prvý raz ako prezident ČSSR v Bratislave, 1975. Foto: Ivan Dubovský

V súvislosti s nedávnym 25. výročí vzniku nezávislej Slovenskej republiky treba oceniť aj to, že sa Husák v apríli 1968 stal ako jedna z výrazných osobností obrodného procesu podpredsedom čs. vlády, v ktorej patril medzi popredných iniciátorov ústavného zákona o federatívnom usporiadaní ČSSR. V čase tzv. normalizácie  po „internacionálnej pomoci“ armád piatich štátov Varšavskej zmluvy boli síce právomoci národných republík oklieštené, ale Slovensko malo s výnimkou ministerstva obrany a čiastočne zahraničných vecí vytvorené všetky základné štátotvorné inštitúcie a tak sme 1. januára 1993 nemuseli ako samostatný štát začínať od nuly.

Mimochodom, 30. decembra sme si pripomenuli 40. výročie prijatia konštitúcie Prescriptionum sacrosancti, ktorou pápež Pavol VI. zriadil slovenskú cirkevnú provinciu. Trnavskú apoštolskú administratúru povýšil na diecézu a zároveň vyzdvihol na metropolitné sídlo, ktorému pridelil rímskokatolícke biskupstvá v Nitre, Banskej Bystrici, Košiciach, Rožňave a na Spiši, ordinár Prešovskej gréckokatolíckej eparchie, ako aj viacero farností, ktoré boli dovtedy súčasťou diecéz v Maďarsku, dokonca i v Rumunsku.

Svätá stolica teda až po vyše 59 rokoch od zrodu ČSR zohľadnila naše štátne hranice s územnosprávnym usporiadaním katolíckej cirkvi (Chorváti vlastnú cirkevnú provinciu dosiahli ešte v rámci Uhorska roku 1848 aj s pričinením Slováka Štefana Moysesa). Ide o nepochybne významný štátotvorný prvok vzhľadom na postavenie najpočetnejšej a veľmi vplyvnej cirkvi na Slovensku. Aj jej predstavitelia, možno neradi, uznávajú, že na tomto historickom rozhodnutí má výrazné zásluhy vtedajší prezident ČSSR.

 

Z príhovoru profesora Jozefa Lysého


„Nemôžem nebyť emotívny pri tejto príležitosti,“ povedal na dúbravskom cintoríne predseda KNS Jozef Lysý. „Aj môj otecko bol ročník 1913 ako doktor Husák. Prežili spolu storočie, ktorému historici hovoria krátke. Ale udalosťou, ktorá ovplyvnila celé dvadsiate storočie, bola revolúcia v Rusku roku 1917. Gustáv Husák sa potom stal účastníkom všetkých dôležitých dejov, ktoré sa týkali osudov Československa i Slovenska. Od Vianočnej dohody, cez SNP, šesťdesiate roky až po november 1989.

Vlani sme na Klube Nového slova uvítali novú knihu slovenských historikov Martina Mocka a Tomáša Čermáka a nedávno objemnú publikáciu ich českého kolegu Michala Macháčka. Vnímame to ako úsilie o objektívne posúdenie života a pôsobenia nielen doktora Husáka, ale aj celej jeho generácie.

Mimochodom, roku 1913 vznikol aj prvý supermarket – Lidl – vo Viedni, keď tam Josif Vissarionovič Džugašvili študoval národnostnú otázku. Do vypuknutia prvej svetovej vojny chýbal iba rok. Po nej nasledovala druhá, ešte hroznejšia, dúfajme, že už väčšia v dejinách ľudstva nebude.

Dvadsiate storočie bolo storočím obyčajného človeka, ktoré však, zdá sa, skončilo v nenávratne. S týmto by sa doktor Husák nikdy nezmieril,“ konštatoval profesor Lysý.

 

Keď sa pamäť otvára...
 

Po oficiálnej časti spomienkovej akcie, na ktorej nechýbal ani starší syn Gustáva Husáka  Vladimír (narodený 23. októbra 1944 v Moskve), manželka zosnulého mladšieho syna Jána  Mária Husáková, či predseda SZPB Pavol Sečkár, sa rozprúdila živá debata.

Aktivista SZPB z Bratislavy Igor Schmidt spomínal, ako bol vo zväzáckej delegácii na Pražskom hrade. Vtedy ho s prezidentom Husákom a ešte s dvoma mládencami zvečnil na obrázku fotograf ČSTK. Táto vydarená fotografia obletela takmer všetky denníky v republike. Riaditeľ Oceľových konštrukcií v Žiline, kde Igor vtedy pracoval, zvolal stranícky aktív, kde svojich podriadených varoval, že mladý inžinier má nepochybne dajaké konexie na hlavu štátu.

pri_hrobe_dr._husaka_druhy_sprava_jozef_lysy_potom_anna_bergerova_vladimir_husak._maria_husakova_bergerovej_dcera_anicka_tajomnicka_szpb_katarina_frisova_a_martin_krno._foto_vladimir_dobrovic.jpg
Na cintoríne v Dúbravke, streda 10. januára 2018. S dvomi barlami Anna Bergerová,
vľavo od nej Vladimír Husák, vedľa neho Mária Husáková. Foto: Vladimír Dobrovič

Anna Bergerová pôsobila v roku 1944 ako 15-ročná zdravotná sestra so svojou mamou a staršou sestrou vo východoslovenskej partizánskej brigáde Čapajev. Dobre si pamätá aj na náčelníka štábu, pôvodne leteckého dôstojníka Ľudovíta Kukorelliho, ktorý za tragických udalostí zahynul pri obci Habura. Asi po pol roku jeho telo exhumovali a ako jedinému účastníkovi SNP mu vystrojili pohrebný obrad v Dóme svätej Alžbety v Košiciach, pochovaný je na tamojšom cintoríne.

Tentoraz si však zaspomínala na roky po oslobodení, keď sa vydala do Dúbravky. Ako spoločensky aktívna mladá žena spoznala Husákovu rodinu, otca Nikodéma, nevlastnú matku Máriu, jeho súrodencov, tety... Gustáv, či presnejšie Augustín Husák (podľa starého otca) sa narodil 13. januára 1913, o dva dni na to ho v miestnom kostole pokrstil Anton Moyš (1869 – 1957). Ten viedol farnosť v Dúbravke od roku 1905 štyridsaťdva rokov!

Dúbravčania si na Moyša ešte dlho spomínali. Nebol totiž iba národne uvedomelým kňazom, ale aj agilným organizátorom duchovného i kultúrneho života v obci, vrátane zájazdov na pútnické miesta a predstavení slovenského ochotníckeho divadla. A keď miestny učiteľ musel narukovať do prvej svetovej vojny, tak dobrovoľne prevzal aj jeho povinnosti.

 

Železničiarom sa veru nestal

 

Ako píše Tomáš Černák v knihe z roku 2015 Husák, mladé roky Gustáva Husáka (1913 – 1939), jeho otec Nikodém (1881 – 1962) pred vojnou ťažko pracoval ako roľník a sezónny robotník v kameňolome, vo vápenke, na stavbách, nechával sa najímať na veľkostatky na južnom Slovensku a v Rakúsku. Manželka Magdaléna (rodená Fratričová, pochádzala z Lamača, 1882 – 1914) zomrela na vtedy nevyliečiteľnú chorobu chudobných, suchoty, keď mal „Gustík“ pätnásť mesiacov. Onedlho na to vypukla Veľká vojna. Otec narukoval. O tri deti sa starala babička Helena Husáková.

dubravka_hr._nikodema_husaka_jeho_2._zeny_marie_vilemova_a_ich_syna_stefana_vpravo_hr._magdaleny_h._a_jej_dcery_stefanie_brankovic_4.jpg
Dúbravka, vľavo hrob Nikodéma Husáka, jeho druhej manželky Márie
a ich syna Štefana, vpravo Gustávovej matky Magdalény a sestry Štefánie,
vydatej za Viktora Brankoviča. Foto: Martin Krno.

Z rozličných frontov a vojenských špitálov sa Nikodém Husák vrátil domov o päť rokov ako vojnový invalid. Vzápätí zomrela jeho matka Helena. Zdedil po nej dva hektáre pôdy a následne získal kúsok neveľmi úrodnej zeme pri parcelácii pálffyovských pozemkov. Nuž, žiadna sláva, hrdlačil ako maloroľník. Ale v rodnej dedine patril medzi vážených občanov, dve desaťročia bol členom miestnej školskej stolice, zo dva roky dokonca richtárom. Roku 1920 sa oženil druhý raz s Máriou Vilémovou (1885 – 1988), ktorej muž zahynul vo vojne a priviedla do domu dve malé deti. O dva roky k nim pribudol spoločný syn Štefan (1922 – 1994).

maturitna_fotka_gustava_husaka_z_roku_1933.jpgMaturant Augustín Husák, 1933.

Augustín patril medzi najlepších žiakov na miestnej Rímskokatolíckej ľudovej škole, preto farár Moyš a mladý učiteľ Jozef Török presvedčili otca, aby nadaného syna neviazal na malé gazdovstvo, ale ho poslal študovať – na Československé štátne reálne gymnázium v Bratislave (dnešná Gamča na Grösslingovej ulici). Tam vstúpil ako 16-ročný do Komunistického zväzu mládeže. Prispieval do ľavicového časopisu DAV, ktorý viedli Clementis a Novomeský – už pod menom Gustáv. O štyri roky neskôr ho prijali do KSČ. Po skončení strednej školy pokračoval v štúdiu na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Roku 1938 ako v histórii prvý obyvateľ Dúbravky získal univerzitný diplom.

„Keď je taký dobrý žiak, iste pôjde na meštianku a potom bude z neho veľký pán!“ spomínala Anička Bergerová nad Husákovým hrobom reči, ktoré viedli o Gustíkovi dúbravské tetky. „A to už sa čím stane? Hádam bude raz aj predávať lístky na stanici v Lamači!“

Skromné ženičky, ktoré sa celý život hrbili v práci na políčkach, sadoch, okolo detí a dobytka, sa len málokedy dostali mimo svojho chotára. Vari kravským povozom či vlakom do Bratislavy na trh, kde ponúkali čerešne, slivky a iné ovocie. A vtedy videli v susednom Lamači železničiara v uniforme, ako sedí za okienkom, len sa usmieva a počíta drobné za cestovné . Podľa ich predstáv to mohol byť vrchol kariéry mladého Dúbravčana.

 

Tak trocha aj o farároch a cirkvi
 

Na podujatí sa zúčastnil aj známy autor literatúry faktu a aktívny člen KNS Leopold Moravčík, ktorý roku 2009 vydal o krátkej, no búrlivej kapitole dejín svojej rodnej dediny knižku Vzbura proti maďarizácii: Obec Lúčky v rokoch 1906 – 1911. V súvislosti s farárom Antonom Moyšom, ktorého taktiež na dúbravskom cintoríne pochovali, spresnil, že pochádzal z Liptovského sv. Michala. A síce zo zemianskej rodiny Antona Moyša, notára vo Veľkej, dnes Liptovskej Štiavnici pri Ružomberku.

Mal okrem iných troch súrodencov, aj najstarší brat Ladislava (1867 – 1950), sa takisto vydal na kňazskú dráhu. Po čase sa stal správcom farnosti v Lúčkach a tak ako brat bol presvedčeným Slovákom . Chytro si získal srdcia svojich farníkov nielen ako vynikajúci kazateľ, ale aj ako príťažlivý muž s mimoriadnym úsilím povzniesť pospolitý ľudu po stránke duchovnej i hmotnej.

Vo voľbách do uhorského snemu roku 1906 Ladislav Moyš podporoval spolu s kolegom Andrejom Hlinkom rodáka z neďalekej Liskovej, lekára Vavra Šrobára. Ten v Lúčkach síce presvedčivo zvíťazil, no celkovo v Ružomberskom okrese neuspel. Maďarónska cirkevná hierarchia však na seba nenechala dlho čakať. Moyša suspendovala a poslal na severný Spiš.

Z dediny odchádzal za žandárskej asistencie. Keď nepomohli prosby o navrátenie obľúbeného kňaza u biskupa, začal odboj Lúčanov proti katolíckej vrchnosti. Päť rokov odmietali prijať sviatosť z rúk novo ustanoveného farára, bojkotovali oficiálne omše, namiesto toho organizovali ľudové bohoslužby na cintoríne a v kaplnke. Hlinka ich pritom v tejto rebélii nepodržal.

Ladislav Moyš najmä po roku 1918 prežil veľmi pohnuté časy. Dal sa plne do služieb nového štátu – Československej republiky, keď legionári postupne s ťažkosťami obsadzovali východné Slovensko a Podkarpatskú Rus. Istý čas bol dokonca užhorodským županom.

Absolvoval svojím spôsobom dobrodružné prednáškové turné po Spojených štátoch, na Azorách, v Gibraltáre, až ho v Ríme na osobnej audiencii prijal pápež Benedikt XV., ktorému odovzdal ako dar 900 dolárov v zlate od amerických krajanov. Na čas sa vrátil do kňazskej služby v rodnej obci, no roku 1925 ho penzionovali. Jeho povahe to však nesedelo, a tak v ďalšom roku odišiel do Bratislavy, kde sa stal riaditeľom pobočky pražského Radiojournalu. V tejto funkcii až do roku 1937 sa veľkou mierou zaslúžil o rozvoj rozhlasového vysielania na Slovensku.

 

Prijatia v paláci na Námestí Slobody
 

Od publicistu Moravčíka si v hlúčiku poslucháčov opäť vzala slovo vždy agilná Anna Bergerová: „Osobne som doktora Husáka spoznala niekedy roku 1948, keď prijal na svojom úrade šesťčlennú delegáciu Národného frontu z Dúbravky. Okrem komunistov a zväzákov v nej boli aj funkcionári dvoch ďalších obrodených strán. Keď som kráčala na poschodie po širokánskom schodišti, cítila som sa ja, dievčina z Habury ako v rozprávkovom zámku. Parádne lustre, koberce, krásny dobový nábytok...“

Málokto vie, že pôvodne renesančné letné sídlo uhorských arcibiskupov na bývalom Gottwalďáku, dnes sídlo Úrady vlády SR na Námestí Slobody, za čias Márie Terézie dal prestavať František Barkóci do barokovej podoby nikým menej slávnym ako cisárskym architektom Františkom Antonom Hillebrandtom. Keď sa však arcidiecéza vrátila z Prešporka do Ostrihomu, nepotrebné sídlo predali cirkevníci armáde, ktorá si tu zriadila lazaret. To vysvetľuje fakt, prečo tu po tragickom prílete do Ivanky pri Dunaji začiatkom mája 1919 vystavovali mŕtve telá Milana Rastislava Štefánika a jeho troch sprievodcov – talianskych pilotov.

So vznikom Slovenského štátu v marci 1939 sa nastolila vážna otázka, kde umiestniť nové centrálne úrady. Rozhodnutie ohľadom sídla ministerstva zahraničných vecí padlo práve na niekdajších letný arcibiskupský palác. Po dlhodobom používaní vojskom bol však v zúboženom stav a tak známy architekt Emil Belluš prikročil k ráznemu rezu. Nechal zbúrať nielen schátrané hospodárske príslušenstvo v areáli rozsiahlej záhrady, kde mal svojho času dielňu sochár Georg Rafael Donner, ale aj dve bočné krídla. Z jadra vlastne zostali iba Kaplnka Nepoškvrneného počatia Panny Márie a stredná časť paláca, ale aj tú radikálne zrekonštruoval. Zvyšok je vlastne citlivo projektovaná novostavba, preto si to na prvý pohľad málokto všimne.

Po oslobodení sa objekt stal sídlom predsedníctva SNR a jej Zboru povereníkov. A tam viedli kroky delegácie z Dúbravky. „Vtedy sa ešte nekávičkovalo,“ pokračovala odbojárka Anička. „Husák nám nechal naliať po štamperlíku tvrdého. Hneď sa rozprúdila debata. Zaujímal sa o všetko, čo sa deje v jeho rodnej obci. Spomínal si i na svoje detstvo. No veru, dlho sme si uňho príjemne posedeli.“

Druhý raz ich prijal o necelé dva roky, ale vo vážnejšej veci. Dedina, vlastne od roku 1946 už súčasť Bratislavy, stále žila vlastným životom. O budúcich panelových štvrtiach ešte nechyrovala. No vtedy sa rozdelila akoby nezmieriteľne napoly. Nie podľa sociálnych skupín, ale naprieč rodinami – podľa veku. Išlo o nového rímskokatolíckeho farára. Kým tí starší sa zubami-nechtami zastávali konzervatívnejšieho Štefana Benčata, mladí veriaci presadzovali modernejšieho Ľudovíta Cecília Szigetiho, pôvodom z Nových Zámkov.

„Gustáv Husák nás pozorne vypočul,“ prízvukovala Anička, „položil nám niekoľko akože kontrolných otázok. Potom čosi ticho povedal svojmu tajomníkovi a ďalej sa pýtal na ostatné novoty z Dúbravky. Zrazu zazvonil telefón a Husák nám oznámil, že máme ísť za súdruhom Holdošom, on už o probléme vie a veci zariadi ku všestrannej spokojnosti.“

 

Aj cesty komunistov boli nevyspytateľné
 

Nuž, večný rebel Ladislav Holdoš (1911 – 1988), pôvodom z Vlkolínca, bol zaujímavá osobnosť. Interbrigadista v španielskej občianskej vojne, partizán vo francúzskej rezistencii proti nemeckým nacistom. Pred oslobodením koncentračného tábora v Buchenwalde viedol vzburu väzňov. Po februári 1948 zastával funkciu generálneho tajomníka Slovenského národného frontu a podpredsedu SNR. Potom ho spolu s Husákom súdili a odsúdili, v Jáchymove ručne triedil uránovú rudu.

Po prepustení zo žalára sa koncom šesťdesiatych rokov začal zase politicky angažovať. V roku 1969 ho Husák pre istotu poslal do závetria za veľvyslanca na Kubu. Mal totiž čierny bod – verejne sa vyslovil proti vstupu spojeneckých vojsk do ČSSR. A tak ho čoskoro z Havany odvolali. Zrejme sa však nedal ustriehnuť. Opäť sa vydal na dráhu disidenta. Až do konca života ho Štátna bezpečnosť evidovala ako „nepriateľskú osobu“ pod krycími menami Kuba II a Bohém, čo ho asi dosť dobre vystihovalo. Bol pod neustálou operatívnou kontrolou a spis, ktorý na neho viedla ŠtB, má takmer 1 200 strán.

V časoch, o ktorých však rozprávala Anička Bergerová, Holdoš z titulu povereníka SNR zakrátko viedol Slovenský úrad pre veci cirkevné. A to mu ani súčasní cirkevní historici nemôžu zabudnúť. Po jeho zásahu sa v Dúbravke situácia utíšila, prirodzene, katolícke kruhy majú na to iný názor.

gh_stary_smokovec_1982.jpg
Podľa Anny Bergerovej bol G. Husák dobrý tanečník. Na snímka z roku 1972
v Starom Smokovci. Foto: Ivan Dubovský

Na sklonku leta 1950 sa konali v Dúbravke dožinky. Vtedy sa už začalo združstevňovanie, čo ani medzi mnohými jednoduchými Dúbravčanmi nevyvolávalo veľké nadšenie. Anička sa ponúkla, že v slávnostnom sprievode dedinou ponesie zarámovanú veľkú fotografiu všetkým známeho predsedu Zboru povereníkov.

„Mňa vtedy prezývali Ruska, lebo som Rusínka,“ vysvetľuje rodáčka z Habury, „angažovala som sa, a tak ma viacerí zadubenci nemali v láske. Keď som kráčala v čele sprievodu s Husákovým obrazom, tak istá zlostná tetka na mňa z okna vyliala vedro vody. Bolo teplo, no nebolo mi  všetko jedno. Moje sviatočné šaty a tá zmočené fotografia... Veru sa mi tlačili slzy do očí. Ale potom pri pódiu začala vyhrávať hudba. A mňa vyzval do tanca sám doktor Husák. Riadne ma vyzvŕtal a hneď som zabudla na príkoria. Zistila som, že nie je len politik, ale aj dobrý tanečník.“

To ešte netušila, čo sa v krajine ružových zajtrajškov chystá. Husáka spolu s Clementisom, Novomeským a ďalším obvinili z tzv. buržoázneho nacionalizmu. Šiesteho februára 1951 ho zatkli na Hlbokej ceste v Bratislave v kancelárii generálneho tajomníka KSS, pôvodne jeho bojového druha, Štefana Bašťovanského (po rezignácii z politických funkcií ho 27. 11. 1952 našli za nevysvetliteľných okolností mŕtveho).

Prípad „Clementis“ neskôr preradili do inej kauzy – tzv. protištátneho sprisahania na čele s Rudolfom Slánskym, dovtedy generálnym tajomníkom ÚV KSČ. To advokáta chudobných z Tisovca stálo život. Boli to ťažké, priam absurdné časy...

 

Posledné stretnutia a lúčenie
 

A kedy Anna Bergerová opäť videla Husáka? Až keď sa znovu ocitol na politickom výslní. Niekoľkokrát ju vybrali do delegácie na Medzinárodný deň žien 8. marca v rámci prijatia na Pražskom hrade. Najprv u prezidenta Ludvíka Svobodu, neskôr u Gustáva Husáka. Ale navštívila ho, už ako ťažko chorého, aj v súkromí roku 1990.

Spomínaný Ľudovít Cecilian Szigeti (1917 – 2010), ktorého roku 1950 presadzovala u Husáka na dúbravskú faru, bol začas kňazom v Rači a potom pôsobil až do dôchodku pri modernom Kostole Panny Márie Snežnej na bratislavskej Kalvárii. Tam mali Husákovci vilu a keď prezident na víkend zavítal do slovenskej metropoly, tak sa so Szigetim zvykli vzájomne navštevovať.  A teda po spoločnej známosti ešte z Dúbravky Bergerová zavítala aj k Husákovcom.

„Zomrel 18. novembra 1991,“ dávala dokopy fakty. „Moja rodina sa podieľala na poslednej rozlúčke s ním. Najstaršia dcéra Anička bola vtedy zástupkyňou riaditeľa Krematória a tak osobne dohliadala, aby bolo všetko tip-top. Večer pred pohrebom umožnila obom Husákovým synom skontrolovať, či je otcovo telo v poriadku. Žiadali totiž, aby ho nepitvali. Ukázalo sa však, že im úrady nevyšli v ústrety…  Z Krematória viedla posledná cesta na cintorín do Dúbravky. Tam to zase mal pod palcom môj zať, Aničkin manžel Janko Rössel, ktorý bol v tom období starostom.“

pohreb_g._h.1.jpg
Na poslednej rozlúčke kondolujú Ján Čarnogurský a František Mikloško synom
Gustáva Husáka a ich manželkám. Foto: Ivan Dubovský

Na civilný obrad v Krematóriu sa okrem straníckych spolupútnikov dostavil aj vtedajší slovenský premiér Ján Čarnogurský, predseda SNR František Mikloško a viacerí členovia vlády. Po smútočnom prejave zaznela Novomeského báseň Pošušky a oficiálna rozlúčka sa skončila Husákovou obľúbenou ľudovou pesničkou Povedzte mojej materi. Materi, ktorú si ani nepamätal.

 

Oltár sa vrátil na svoje miesto

 

„Ešte nám prezraďte, ako vraj doktor Husák zachránil Donnerov oltár z Úradu vlády,“ naliehal na ženu s barlami jeden zo starších členov SZPB.

Táto história sa tiež viaže, ako inak, na Dúbravku. Po roku 1949 chceli úradníci zo SNR využiť kaplnku v bývalom arcibiskupskom paláci, v ktorej sa zachoval organ zo 17. storočia a nástenné fresky od Andreasa Huttera, ako rozmnožovňu dokumentov. Pritom im údajne zavadzal neskorobarokový oltár z druhej polovice 18. storočia – možno priestorovo, ale najmä ideologicky. Ide o malú stĺpovú architektúru s korintskými hlavicami. V strede je menší obraz Panny Márie, ktorý zo strán pridržiavajú anjeli. Pravdepodobne nejde o dielo slávneho rakúskeho sochára Donnera, ktorý v tom čase tvoril v Bratislave, ale pochádza z jeho dielne.

kostol_svatych_kozmu_a_damiana_v_dubravke.jpg
Kostol svätých Kozmu a Damiána. Foto: Martin Krno

Ako mnohým iným sakrálnym hnuteľným pamiatkam aj tejto hrozilo zničenie. Preto ju dal Husák na vlastné triko previesť do Dúbravky. Najprv ju skrýval v stodole rodičovského domu, potom ju nechal ešte pred svojím zatknutím presunúť do Kostola svätých Kozmu a Damiána. Tam oltár takmer štyri desaťročia prežil. Ako sa priznáva Anička, dúbravskému farárovi venovala vlastnoručne vyšitú veľkú plachtu, ktorou ten bočný oltár prikrývali.  

Keď už na jeseň 1991 ležal Gustáv Husák na jednotke intenzívnej starostlivosti v bratislavskej nemocnici na Kramároch, Ján Čarnogurský mu poslal ďakovný list za záchranu tohto umeleckého diela. Oltár opäť premiestnili do kaplnky v sídle vlády SR, ktorú za socializmu v osemdesiatych rokoch zrenovovali, lebo sa mala premeniť na hudobný salón štátnej reprezentácie. Pôvodný oltár krátko pred Husákovou smrťou – 30. októbra znovu vysvätili.

 

Žiaľ, Sokol to nešťastne zaklincoval
 

Vtedajší trnavský arcibiskup Ján Sokol napriek nesúhlasu Husákových najbližších príbuzných na Kramároch umierajúceho navštívil. Údajne preto, ako neskôr vyhlásil pred novinármi: „Nemocnému som poslúžil všetkými sviatosťami. Ešte som mu povedal, že má veľkú zásluhu na záchrane oltára na Úrade vlády, ktorý by bez jeho zásahu spálili. Rozlúčili sme sa s tým, že ho ešte prídem navštíviť.“

Ján a Vladimír Husákovci vzápätí tvrdili, že sa ich otec s Bohom nezmieril. Naopak, vraj  sa bál, že sa k nemu dajaký kňaz pokúsi nasilu dostať, a tak oboch synov požiadal, aby to trnavskému arcibiskupovi zabránili. Podľa vyjadrenia riaditeľa ústrednej nemocnice sa však primas Sokol do Husákovej izby doslova nanútil a bezvládny muž ho už nedokázal vyhodiť. A tak bol nový škandál na svete. Ešte aj teraz sa v cirkevných kruhoch šíria rečí o prevrátení bezbožného arcikomunistu na pravú vieru...

Od čias Radičovej vlády sa v Kaplnke Nepoškvrneného počatia Panny Márie pravidelne v stredu konajú verejné bohoslužby, striedavo pre jednotlivé väčšie cirkvi na Slovensku. Najbližšie má teraz do kaplnky vicepremiér pre investície Peter Pellegrini. Z jeho kancelárie vedú dvere priamo na malý chór, ale údajne ich nepoužíva.

Na záver zaujímavého spomienkového stretnutia na dúbravskom cintoríne sa poďakoval Vladimír Husák všetkým prítomným za účasť i za to, že sa naše dve organizácie presadzujú za to, aby sa o bývalom prezidentovi hovorila a písala objektívna pravda, a nie výmysly a neraz hrubé, účelové lži. My sme mohli iba prisľúbiť, že spomínanú konferenciu venovanú 75. výročiu uzavretia Vianočnej dohode a osobnostiam, ktoré za ňou stáli, pripravíme v spolupráci s Múzeom SNP a Ústavom politických vied SAV na patričnej úrovni.

(Autor je predseda OblV SZPB Bratislava)

Priemer: 4.6 (28 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Pohoda, aká má byť...
Polepšení
Desať poznámok ku komunálnym voľbám
Jestřáb kontra Hrdlička?
Komunálne voľby 2018
Hovoriace zrkadlo
Mediálne halali
Občania si zaslúžia slušnú politickú kampaň
Reklama
Reklama
Reklama