Zimná prechádzka po súčasných i minulých Piešťanoch 2

Počet zobrazení: 8964

9_ludovit_winter_so_svojimi_hostami_z_indie.jpg

Riaditeľ kúpeľov Ľudovít Winter so svojimi hosťami z Indie v 30. rokoch minulého storočia.

Osobitnou skupinou medzi vzácnymi návštevníkmi v tzv. zlatej ére kúpeľov v medzivojnovom období boli exotickí hostia ubytovaní v hoteli Thermia. Prvým bol v roku 1931 miestny vládca z Patialy, po ňom jeden z najbohatších ľudí Indie naváb Salar Džanga III. z Hajdarábádu. Roku 1934 sem prišiel skutočný indický panovník naváb Hamídulláh z Bhópálu s adoptívnou dcérou Rábiou, neskôr do Piešťan priviedol aj manželku begum Maimunu a dcéru Sajidu. Kúpele neobišla ani regentka štátu Cooch-Behar maharáni Indira Dévi, sultán Sir Ibrahim z malajského štátu Johor s manželkou Helenou, maharadžovia z Tehri Garhwalu a Čánd Mahtab z Burdwanu so synom Kumarom, ale aj ďalší hostia z vyšších a stredných vrstiev Britskej Indie.

V tejto súvislosti je dobré pripomenúť, že Balneologické múzeum vydalo v roku 2007 Indický denník, knižku cestopisov z rokov 1938 až 1945 od Viery Lubošinskej. V tom období bola s manželom Marekom, riaditeľom hotela Thermia Palace na pozvanie navába v Bhópále, aby na jeho dvore vybudovali a zmodernizovali kniežacie kuchyne a paláce podľa európskeho vzoru.

Dokument okrem dojmov z ciest po Indii a zo stretnutí s rozličnými ľuďmi zachytáva zlomový vývoj posledných rokov anglickej nadvlády na tomto subkontinente, úpadok feudálnej spoločnosti absolutistickej moci vrátane intríg, pretvárky, sebectva a márnivosti vládcov v ostrom protiklade k realite života bežných ľudí. Na čitateľa silne pôsobia aj opisy stretnutí s takými osobnosťami boja za nezávislosť, ako boli Džaváharlál Néhrú či Saródžiní Naidúová.

Veľká, preveľká hanba

5_niekedy_slavny_hotel_slovan_z_roku_1906.jpgKedysi slávny hotel Slovan z roku 1906 pri jeho 80. výročí dočasne zavreli. ...doteraz.

V prvom veľkom piešťanskom hoteli pri nábreží Váhu Slovan, v minulosti volanom Grand hotel Ronai, neskôr Grand hotel Royal, sa konali vystúpenia známych umelcov. Okrem spomínaného Richarda Taubera tu koncertoval huslista Jan Kubelík, Viedenská filharmónia pod taktovkou Herberta von Karajan či legendárny ruský operný spevák Fjodor Ivanovič Šaljapin. Mal vtedy vážne zdravotné ťažkosti s obličkami.

Na liečebný pobyt pricestoval v jeseni 1937 z Francúzska so svojou druhou manželkou Mariou Valentinovnou Petzoldovou (bol bigamista, s talianskou primabalerínou Iolou Tornagiovou sa nikdy nerozviedol). O pol roka na to zomrel v Paríži. Syn z prvého manželstva, filmový herec, tiež Fjodor, si v roku 1984 od sovietskej vlády vymohol súhlas na prevoz otcových telesných pozostatkov na prestížny Novodevičij cintorín v Moskve.

Kedysi najexluzívnejší hotel Slovan, ktorý vybudovali podľa projektu viedenského architekta Adolfa Oberländera v roku 1906, patrí dnes medzi najväčšie hanby Piešťan. Už v roku 1986 ho zavreli. Odvtedy chátra, po novembri 1989 za účinnej asistencie bezdomovcov. Zariadenie nemalo vlastný zdroj termálnej vody, plány ešte zo socializmu dotiahnuť ju sem potrubím alebo navŕtať novú studňu sa nenaplnili.

Najsmutnejšie na tom je to, že keď som sa na Slovan opýtal Piešťancov, tak sa rozčuľovali na štátnu ochranu historických pamiatok. Vraj im tú barabizňu nepovolili zbúrať! A tak sa už tretie desaťročie čaká. Nie na zázrak, ale na to, že sa celá majestátna budova pod tlakom zubu času a najmä ľudskej hlúposti definitívne zrúti.

14_ruiny_secesneho_hotela_zlata_lipa.jpgRuiny 101-ročného secesného hotela Lipa uprostred korza ako pomník slovenskej reštitúcie a ľahostajnosti voči pamiatkam.

V ešte zúboženejšie vyzerá menší, ale tiež secesný hotel Lipa z roku 1912. Neschováva sa však v tieni parkovej zelene, ale priam bije do očí na pešej zóne. Po roku 1989 ho v rámci reštitúcií vrátili rodine Lackovcov, pôvodným majiteľom garbiarní v Liptovskom Mikuláši. Tá sa však oň veľmi nestarala, až ho predala bohviekomu. Podľa toho dnes vyzerá. Z budovy s dvoma o poschodie prečnievajúcimi rizalitmi ostala sotva polovica, i to v dezolátnom stave.

Zrejme bude nasledovať osud iných cenných objektov v Piešťanoch, ktoré nenávratne zmizli z povrchu zemského - napríklad Erdődyovská kúria v Starých Piešťanoch. Kúpeľné divadlo v roku 1963 po nešťastnej náhode ľahlo popolom. Ortodoxnú židovskú synagógu zbúrali pri príležitosti 70. výročia jej postavenia (1894).

Inak k secesii, ako k poslednému klasickému slohu, ktorý sa prejavil nielen vo výtvarníctve a architektúre, ale aj v móde, umeleckom priemysle či nábytku, sa bývalý režim (a nielen on) staval odmerane. Kunsthistori ho pokladali za paštýl, feudálny archaizmus či umelecký gýč. Keď začiatkom 60. rokov rekonštruovali Thermiu a Irmu, v rámci modernizácie dosť nešetrne likvidovali architektonické detaily a zariadenia. Našťastie, pri ich obnove na začiatku nášho tisícročia sa mnohé podarilo reštaurovať a dotvoriť.

Napríklad rakúska dizajnérka Gina Zarski si pozorne preštudovala históriu storočného hotela a využila motív pávieho pera v návrhoch pre súčasné interiéry, koberce v izbách i na chodbách. Zakladateľa hotela Ľudovíta Wintera (s týmto priezviskom sa v Piešťanoch stretnete na každom kroku) totiž očaril príbeh spojený s ľudovým podaním dejín kúpeľov. Hovorí sa v ňom o pávovi, ktorý si zlomil nôžku a unavený si ľahol k vyhĺbenine s termálnou vodou a bahnitým okrajom. Chodil tam každý deň a po mesiaci si ľudia všimli, že vyzdravel. A odvtedy sa tam vraj aj oni kúpali.

Winter si zvolil tohto krásneho operenca za symbol hotela, možno ho obdivovať na veľkej vitráži členenej do troch okien hlavného schodišťa. Pravlasťou páva korunkatého sú džungle na Cejlóne a v južnej Indii, kde je dodnes národným vtákom. Na dvory kráľov a veľmožov v Európe sa dostal už v 10. storočí pred naším letopočtom. Takže aj v Piešťanoch sa mohol objaviť, ale tunajšie liečivé pramene miestni využívali omnoho skôr.

Inak pred sto rokmi sa tu pávy voľne prechádzali po parku. Boli aj súčasťou malého zoologického kútika, ktorý nechal v roku 1938 pre potešenie kúpeľných hostí zriadiť pri liečebnom dome Pro Patria Ľudovítov brat Imrich Winter v roku 1938. Chovali tam exempláre vysokej zveri, vtáctvo, cicavce, plazy a zrejme najpopulárnejšiu atrakciu - jeleňa Miša. V roku 1956 však minizoo zanikla.

To, že secesia nie je mŕtva, potvrdil obrovský úspech veľkej výstavy diela Alfonza Muchu niekedy v 70. rokoch v Prahe a následne v Bratislave, spojenej s predajom reprodukcií jeho plagátov. A tak potom nejednu domácnosť a študentskú izbu oživila štvorica zobrazení ročných období či slávnej parížskej herečky Sarah Bernhardtovej v niektorom z jej historických kostýmov. Muchove obrazy sa vrátili do Galérii mesta Bratislavy v roku 2002 a teraz sú tu opäť spolu s dielami ďalších secesných autorov, aj slovenských, vrátane Martina Benku.

Barokovú Kaplnku sv. Jána Nepomuckého, patróna všetkých mostov, z roku 1760 zrovnali so zemou koncom 19. storočia. Nahradila ju neogotická kaplnka či skôr kostolík Božského srdca Ježišovho, ktorý v roku 1897 vybudovali najmä pre kúpeľných hostí o sto metrov východnejšie na nábreží Váhu, kde ústi Kolonádový most. Z bývalej kaplnky sem preniesli obraz, ktorý znázorňuje, ako umučeného spovedníka českej kráľovnej Johanny hádžu z pražského Karlovho mosta do Vltavy. Namaľoval ho v roku 1882 františkánsky fráter Konrád Švestka. Dnes tu možno počúvať každú celú hodinu peknú zvonkohru.

Kúpele Františka Jozefa

11_pie_kupele_frantiska_jozefa.jpgKúpele Františka Jozefa sa považovali na začiatku minulého storočia za vrchol kúpeľnej architektúry v Uhorsku.

Najväčšou stratou Piešťan z architektonického hľadiska bola likvidácia Kúpeľného domu Františka Jozefa od architekta Emanuela Pollaka rodom zo Sučian. Palácovú budovu postavili za necelý rok na Kúpeľnom ostrove vľavo od dnešného Kolonádového mosta.

Na slávnostnom otvorení 3. júla 1898 sa zúčastnil cisárov brat arciknieža Fridrich s manželkou kňažnou Izabelou. Pri tejto príležitosti vyznamenali mladého riaditeľa kúpeľov Ľudovíta Wintera rytierskym krížom Rádu Františka Jozefa.

Reprezentačná stavba s výraznou fasádou mala impozantnú vstupnú halu s bohatou štukovou výzdobou v tvare kvetín. Stavebný materiál nebol nejaký „šmejd“, ale pravý mramor, porcelán, keramika a mosadz.

Čoskoro sa však ukázalo, že elegantné Františkove kúpele, ako sa ľudovo nazývali, po technickej stránke nevyhovovali. Tiež ich nevybudovali na prameni, teplú vodu a bahno museli privážať a tým strácali na kvalite. Navyše, keď sa zdvihla hladina Váhu, chladná riečna voda prenikala odpadovým potrubím do bazénov a tak znehodnocovala liečebný proces.

Po prvej svetovej vojne sa všetky nasledujúce politické režimy k tomu vrcholnému klenotu secesie na Slovensku zachovali macošsky. Budovu zavreli, strašilo v nej až do roku 1966, keď sa vrchnosť rozhodla pre ten najjednoduchší, ale zároveň najnevhodnejší spôsob, ako sa „starej oštary“ uprostred kúpeľov zbaviť. Asanovali ju bez toho, aby vážnejšie uvažovali o jej využití napríklad na muzeálne zbierky, galériu či iné kultúrne aktivity.

Už sa na tom mieste nič nevybudovalo, a preto pôvodne úhľadné námestíčko s Thermiou a Napoleonskými kúpeľmi ostalo neuzavreté. Akurát opodiaľ nedávno prestavali staršiu prízemnú budovu na štýlovú kaviareň a reštauráciu Elizabeth, pomenovanú po Sissi.

V povodí blúdiacej rieky

K tomu, že Piešťany v podstate nemajú nijakú architektonickú pamiatku spred 19. storočia, prispel v minulosti nielen necitlivý postoj miestnych konšelov, ale aj časté povodne. Od tej najväčšej v moderných dejinách čoskoro uplynie 200 rokov. Rozzúrené vody Váhu a jeho prítokov 26. augusta 1813 úplne zlikvidovali, či vážne poškodili všetky budovy. Preto sa neskôr, najmä v medzivojnovom období a po roku 1945 pristúpilo k rozsiahlej regulácii 403 kilometrov dlhej rieky.

Názov Váh pochádza z latinského slova „vagus“ – túlavý, blúdiaci. V priebehu tisícročí mnohokrát zmenil v okolí Piešťan svoje koryto. Preto sa tu vytvorilo veľa naplavenín, nív a močiarov. V minulosti sa hovorilo, že všetky rieky sveta mali Bohom stanovený smer toku, len tej našej národnej predurčil: „Teč si, kade chceš!“ Zvyškom pôvodného rozvetvenia Váhu je slepé, tzv. odvodové rameno. V jeho sedimentoch zreje chemickými a biologickými procesmi za pôsobenia termálnych výverov peloid - zlatom vyvažované piešťanské bahno.

V podstate jedinou budovou, či skôr jej torzom, ktoré sa zachovalo zo starších čias, sú zvyšky presbytéria gotického kláštora zo začiatku 14. storočia, keď v Uhorsku panoval Karol Róbert z Anjou. Povrávalo sa, že cirkevný areál so zázračnou kamennou studňou obhospodaroval bojový križiacky rád templárov. Pravdepodobnejšie však išlo o johanitov, ktorí tiež pôvodne pochádzali z Jeruzalema a boli liečiteľmi.

Ruiny unikátnej sakrálnej stavby sú skryté vo dvore rodinného domu na Detvianskej ulici. Archeologické výskumy potvrdili, že sa okolo nej pochovávalo už v 11. storočí a teda tu zrejme pred gotickým chrámom stál románsky. Niektoré nálezy prezentuje Balneologické múzeum, ale viaceré cenné artefakty nájdete v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti.

12_pie_kurhotel.jpgKurhotel, pôvodne ubytovací hostinec pre bohatších hostí kúpeľov, ospieval už Trajan vo svojej básni z roku 1642. Predpokladá sa, že budova má renesančné jadro. Teraz v jej priestoroch je kaviareň a turistické informačné centrum.

Najstaršiu zo svetských budov – Kurhotel, ktorá má pravdepodobne renesančné jadro, viackrát prestavovali až do dnešnej podoby. Inak všetky ostatné budovy, hoci možno vyzerajú na prvý pohľad staršie, vyrástli až v 19., respektíve začiatkom 20. storočia. Platí to aj o klasicistickom Kostole sv. Štefana Kráľa z roku 1832 (pekné vitráže vytvoril Janko Alexy až v roku 1950) a o evanjelickom chráme vysvätenom v auguste 1905.

Mimochodom, Staré Piešťany sa nachádzali mimo ich dnešného centra, kde sa od 16. storočia rozvíjala osada Teplica. Ako už napovedá názov, bola najbližšia k termálnym prameňom. Sírnato-hydrouhličitánová voda z hĺbky dvoch kilometrov vďaka Považanskému zlomovému systému samovoľne vyvierala na povrch s teplotou okolo 68 stupňov Celzia. Na základe mnohých archeologických prieskumov sa dá predpokladať, že jej blahodarné účinky využívali už lovci mamutov či vojaci rímskeho cisára Marca Aurélia. Dosiaľ pomáha spolu s bahnom najmä pri liečbe reumatických a pohybových ochorení, ako aj poúrazových stavov.

Kedysi na brehu Váhu si ľudia kopali jamy, kde horúcu vodu nechali vychladnúť, alebo ju schladili riečnou a tak si do nej líhali. Dnes sa zachytáva v 50-metrovej hĺbke, aby sa nemiešala s podpovrchovými vodami. Slúžia nám štyri studne s úhrnnou kapacitou vyše troch miliónov litrov za deň: Patria, V1, V4. a Trajan, ktorý je najstarším a súčasne najvýdatnejším prameňom.

Adam Trajan z Bešeňova bol protestantský kňaz, český exulant a súčasne básnik. V roku 1642 zložil v latinčine oslavnú báseň Saluberrimae Pistinienses thermae - Uzdravujúce piešťanské kúpele. Obsahuje množstvo cenných informácií o vtedajšom mestečku, kúpeľnom živote, o najbližšom okolí a prírode.

6_priecelie_kolonadoveho_mosta.jpgPriečelie Kolonádového mosta od strany mesta so sochou Barlolámača od akademického sochára Roberta Kühmayera z roku 1932.

Pôvodným symbolom Piešťan i Teplice bol prvý uhorský kráľ sv. Štefan, ktorého na pečati už od 16. storočia obyčajne znázorňovali s barlou v ruke. V roku 1945 ho v mestskom erbe nahradil barlolámač. Pôvodne bol logom kúpeľov, ktoré navrhol na Winterov podnet budapeštiansky kreslič nemeckého pôvodu Arthur Hever. Autorom sochy muža lámajúceho barlu (podľa vtipkárov pri tom kričí: „Aha, už konečne počujem!“) na priečelí Kolonádového, či Skleneného mosta z mestskej strany je bratislavský akademický sochár Robert Kühmayer. Odliali ju z bronzu v roku 1933 vo firme Barták Praha.

Mosty spájajú, ľudia rozdeľujú

Samotný most má dnes problémy so statikou a vyžaduje si generálnu opravu. Mestský úrad na to nemá peniaze, tak na jar štartuje aspoň čiastočnú rekonštrukciu za 140-tisíc eur.

Pred necelými sto rokmi mesto s Kúpeľným ostrovom spájal nevzhľadný drevený most. Ľudovít Winter prišiel s myšlienkou vybudovať železobetónový most s úzkou vozovkou a s krytými chodníkmi, aby pacientov neobmedzovalo nepriaznivé počasie, a so zakomponovanými obchodíkmi. Spodnú časť objektu projektoval švajčiarsky inžinier Schwartz, nadstavbu talentovaný tridsaťročný architekt Emil Belluš. Stavbu v rokoch 1931 až 1933 realizovala firma Pittel a Brausewetter. Ide o najdlhší krytý a súčasne najkrajší funcionalistický most na Slovensku.

3_benkove_lepty_na_kolonadovom_moste.jpgBenkove lepty na Kolonádovom moste zachránili pred ustupujúcou nacistickou armádou, ale teraz sú originály pre istotu v depozite.

Umeleckú výzdobu okrem spomínanej sochy vytvoril Martin Benka. Jeho dva návrhy obrazov Piesne Detvy a Na salaši vyleptali do skla v pražskej ryteckej umeleckej škole. Keď 1. apríla 1945 ustupujúce nemecké jednotky objekt podmínovali, aby ho mohli na druhý deň vyhodiť do vzduchu, pod rúškom noci sa prikradol technický vedúci kúpeľov Filip Hanic a s nasadením vlastného života zachránil umelecké lepty pred istou skazou. Keď zdemolovaný most v roku 1956 rekonštruovali, vitráže doň zase inštalovali. Dnes sú tam osadené iba kópie, veď vandalov sú plné ulice i mosty...

Nápisy na priečeliach Kolonádového mosta navrhol vtedajší archivár Krajinského úradu v Bratislave, neskôr známy historik Daniel Rapant. Od mesta je to Trajanovo SALUBERRIMAE PISTINIENSIS THERMAE a z druhej strany  výzva Ježiša ochrnutému z Evanjelia podľa Matúša: SURGE ET AMBULA - Vstaň a choď!

V 30. rokoch pôsobila v Piešťanoch umelecká kolónia, ktorú okrem spomínaných Benku a Alexyho tvorili aj výtvarníci Miloš A. Bazovský a Zolo Palugay. Narodili sa tu sochár Valér Vavro a maliar Alojz Klimo. Ale pôsobil tu i lekár a spisovateľ Gejza Vámoš a po vojne básnik Ivan Krasko (v jeho dome zriadili pamätnú izbu) a lekár dramatik Ivan Stodola. Po ňom nazvali domov spisovateľov v susednej Banke, ktorá sa v roku 1973 stala súčasťou Piešťan, ale na základe miestneho referenda sa v roku 1995 znovu osamostatnila.

Železobetónovú konštrukciu má aj cestný, na svoju dobu progresívny Krajinský most. Podľa projektu autorskej dvojice Jozef Činčera - Ivan Grebeník ho vybudovali v rokoch 1930 až 1931. Tiež ho vážne poškodili ustupujúce nacistické vojská. A hoci ho po vojne opravili, rozšírili a pristavali lávku pre peších, na dnešnú hustotu dopravy je už priúzky, v špičkách sa tam vytvárajú zápchy. Ponúka sa jediné riešenie postaviť ďalšie premostenie i s južným obchvatom mesta, ktoré sa rozrástlo na 30-tisíc obyvateľov.

V Piešťanoch majú aj špeciálny Most zaľúbených. Vedie ponad jazierko v pešej zóne pred hotelom Eden. Podľa vzoru starobylého mosta Mulvio v Ríme tu snúbenci alebo novomanželia vyjadrujú svoje odhodlanie zachovať večnú lásku pripevňovaním zámkov na jeho zábradlie, kľúče potom zahodia do Váhu. Na nedávny sviatok zamilovaných na sv. Valentína ich tu zase pribudlo niekoľko. Na veľkú „radosť“ zamestnancov mestských technických služieb.

(Pokračovanie)

Foto Martin Krno a Balneologické múzeum v Piešťanoch

2_alexander_trizuliak_milenci_v_zime.jpgSocha Alexandra Trizuljaka Milenci aj s módnymi zimnými doplnkami pri Kolonádovom moste..

4_na_kolonadovom_moste.jpg

















Na Kolonádovom moste z roku 1932 býva aj v zime rušno...

7_pre_nepriaznive_pocasie_sa_matine_odklada.jpg











Pre nepriaznivé počasie sa matiné v piešťanskom parku odkladá....

7_pred_neogotickou_kaplnkou_z_konca_19._storocia.jpg

 

 

 

 

 

 

Zimná nedeľná pohoda pred neogotickou kaplnkou z konca 19. storočia.

10_pie_az_do_zaciatku_30._rokov_minuleho_storocia_prepravu_piestanskych_pacientov_zabezpecovali_infanteristi.jpg













Až do začiatku 30. rokov minulého storočia prepravu pacientov na trase železničná stanica, mesto a piešťanské kúpele zabezpečovali infanteristi, „vodiči“ svojráznych slovenských rikší.

13_secesne_domy_na_beethovenovej_ulici.jpg




Na jednej strane Beethovenovej ulice v Piešťanoch nájdete mestský park, na druhej krásne zreštaurované domy v historizujúcich štýloch.

 

 

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984