Zimková a Rothmayerová „v tom“ po slovensky

Literárny kritik Alexander Halvoník na sviatku novej knihy Dve v tom 27. novembra 2012
Počet zobrazení: 2865
A.Halvonik.jpg

Bez mučenia sa priznávam, že som už dávno nečítal niečo také autentické a integrované, ako je zvláštna kniha Milky Zimkovej a Gabriely Rothmayerovej s ešte zvláštnejším názvom Dve v tom. Dve dámy, ktoré slovenská literatúra eviduje dobrých tridsať rokov, sa rozhodli spolu vytvoriť knihu, ktorá by sa líšila od ich doterajšej tvorby, no súčasne by zahŕňala všetko, o čo sa doteraz v literatúre usilovali. Ak to bol naozaj zámer, myslím, že sa dokonale naplnil: Gabika i Milka – prepáčte mi túto dôvernosť, ale je to kvôli úspornosti – nielenže pravdepodobne priniesli na svet nový literárny žáner, ale v rámci tejto inovácie naplno povedali i veci, o akých rozbujnená súčasná slovenská literatúra len vajatavo rozdumuje. Milka i Gabika vo svojom opuse ukázali, že aj o najzložitejších otázkach sa dá premýšľať jednoducho a priamočiaro, že atraktívnosť nespočíva ani tak v nablýskaných témach a štylistických piruetách ako vo svojskom videní sveta, že modernosť závisí väčšmi od spôsobu myslenia a cítenia než od závislosti na tom, čo vymysleli iní. Veď asi preto si preložili aj ono módne „byť in“ na prosté slovenské „byť v tom“.

Gabika a Milka „boli v tom“ nepochybne oveľa skôr, než priviedli na svet svoje človečie i literárne potomstvo. Milka asi nikdy neprestane v sebe nosiť šarišský valal s jeho írečitým jazykom a írečitými postavami vyrastajúcimi zo svojej chudoby vari až po nebesá, Gabika sotvakedy zo seba vypudí svoju banskú vilu v spišskom mestečku Gelnica, kde hodnota baníctva bola v priamej úmere s ľudskou spolupatričnosťou. Všetky veľké sny o láske, kráse, pravde a spravodlivosti sa u oboch rodili vari na týchto konkrétnych miestach, vedľa tých konkrétnych ľudí, čo vôbec nestratili na cti, i keď boli chudobní a odkázaní len jeden na druhého. Tieto miesta zostali, i keď sa z Milky stala svetoznáma herečka, ktorá síce na Slovensku nenašla vlastné divadlo, no zato vždy našla dosť energie na tvorbu vlastných neopakovateľných monodrám i na ich javiskovú realizáciu. Zostali i Gabike, hoci sa stala uznávanou kultúrnou redaktorkou a potom i poslankyňou federálneho aj národného parlamentu či významnou verejnou činiteľkou. Obom však tieto príznaky bezpochyby a badateľne ostali v ich literárnej tvorbe. Práve vernosť týmto fundamentom je možno zárukou tej presvedčivej intimity, ktorá tvorí východisko ich pohľadu na jednoduchého človeka, aj na záludnú zložitosť doby, hovoriacej si postmoderná, postindustriálna či informatická. Nech Milka vo svojich poviedkových či novelistických knižkách rozpráva o čomkoľvek, vždy tam nájdeme autentickú človečinu vystuženú koloritom valala či šarišského nárečia, nech Gabika vo svojich poviedkach, novelách, románoch či publicistických esejach hovorí o neviem akej globalizácii či vysokej politike, vždy v nich objavíme prinajmenšom stopy po onej baníckej konkrétnosti, ktorá určite nie je len ornamentom jej spisovateľskej či novinárskej vízie.

Kniha, ktorú tieto autorky priniesli na svet, je dialogická v mnohých zmysloch. Dá sa čítať z oboch strán. Na jednej strane obálky knihy Dve v tom je názov Dialóg, na druhej strane názov Kontexty. Mená autoriek sú na každej strane v opačnom poradí. Stred knihy vypĺňa fotodokumentácia oboch autoriek. Všetko pekne napoly v peknej a dobre zredigovanej knihe. Už sama dialogickosť knihy je pozoruhodná tým, že autorky akoby dialogizovali najmä cez príbehy a ich konkrétnosti. Cez príbehy sa vyjadrujú k minulosti i prítomnosti, k morálke, etike, politike, príbehmi filozofujú i poetizujú. Vytvárajú tak skutočnú „histoire orale“, ústnu históriu, po akej túžili moderní historici, keď chceli povedať o dejinách pravdu, ktorá sa nezmestí do historických príručiek. V jednej časti dialóg prebieha akoby v rámci novinárskeho rozhovoru a obsahuje všetko, čo sa podľa účastníčok nezmestilo do rozhovoru uverejneného v Literárnom týždenníku, v druhej časti má skôr epištolárnu podobu. Podstatné však je, že obe dámy sa neobmedzujú ani v témach ani v rozsahu. To, čo sa začína výsostne osobne, podchvíľou prerastá do spoločenského, čo vyzeralo neprenosne konkrétne, naberá všeobecnejšie významy a stáva sa možno až filozofickým. Pravdaže, asi najfrekventovanejšími nadosobnými témami sú tu politika a ženská emancipácia. Ani jedna z dám si nekladie servítku. Sú otvorene kritické nielen k politikom a ich stranám, ale rovnako aj k svojim milovaným bežným občanom či spisovateľskému stavu, nielen k zaspatému mužskému pokoleniu, ale i k ženám vytvárajúcim malebnú kulisu obludnému konzumu, nekultúrnosti, manipulácii či masovému bezvedomiu. Ich kritickosť však stojí na spomínaných pevných základoch, ostrovtipe a vzdelanosti. Neboja sa veľkých mien, ani legendárnych ikon. S div nie mužnou vehemenciou sa púšťajú do demontáže neživých mýtov, naučených klišé či udomácnených povrchností, ponatieraných vábivými lakmi konzumného veku. Ich priamosť ide ruka v ruke s rafinovanou ženskou predvídavosťou, ktorej súčasťou je nežná irónia, dráždiaca zhrubnutú kožu stereotypov. Jemnú prácu so slovom vidno napríklad aj na takej drobnej vynaliezavosti, s akou dodali otrepanému futbalistickému sloganu „nedáš, dostaneš príchuť erotickej výzvy, ale zároveň aj auru smiešnosti mačovskej nadutosti, ktorú v našej spoločnosti cítiť na každom kroku napriek deklaráciám o tolerancii či dokonca završujúcej sa emancipácii.

Gabriela Rothmayerová i Milka Zimková majú čo dávať a vedia to, hoci ani ony sa neubránia skepse, vyplývajúcej z presily zamatovej hektickosti, ktorá ovládla naše časy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984