Žiadosť o preskúmanie protiústavnosti a spoločenskej nebezpečnosti šírenia antikomunistickej ideológie a propagandy

Otvorený list ministerke spravodlivosti SR
Počet zobrazení: 2378

PhDr. Peter Dinuš, PhD., Bratislava , Ing. Juraj Janošovský, Bratislava, doc. PhDr. Vladimír Manda, PhD., Nitra

                                                                                                                                     Bratislava a Nitra, 7. 12. 2020

 

Ministerstvo spravodlivosti SR

Vážená pani
Mgr. Mária Kolíková,
ministerka

Vážená pani ministerka,

v tomto otvorenom liste, sa na Vás obraciame so žiadosťou o preskúmanie protiústavnosti a spoločenskej nebezpečnosti šírenia antikomunistickej ideológie a propagandy. V článku 1, ods. 1 Prvej hlavy Ústavy Slovenskej republiky sa uvádza, že „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo“. V tomto zmysle, sa Slovenská republika nemôže viazať ani na ideológiu antikomunizmu. Nazdávame sa, že prijatím antikomunistickej legislatívy a pôsobením Ústavu pamäti národa, dochádza k zjavnému porušenie Ústavy SR.

Je všeobecne známe, že antikomunizmus sa stal ideológiou fašizmu vo všetkých jeho podobách, zvlášť v nemeckom nacizme, ktorý má na svedomí prenasledovanie, mučenie a smrť desať tisícov českých a slovenských vlastencov. Kodifikovaním a šírením antikomunistických postojov, ktoré v obyvateľstve vyvolávajú prostredníctvom médií silné emócie, musí Slovenská republika počítať so zásadným politickým rizikom, ktorým je práve fašizmus. Potenciálne tu však existuje i druhé riziko, ktorým je antisemitizmus, podľa ktorého je „komunizmus“ výsledkom sprisahania medzinárodného židovstva (tzv. židobolševizmus).

V roku 2002 schválila Národná rada SR zákon č. 553/2002 Z. z. o „sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939-1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov“ (zákon o pamäti národa). V zákone stanovené rozhodné obdobie zahrnuje i roky 1944-1948. Rok 1944 je rokom Slovenského národného povstania (SNP), rok 1945 rokom oslobodenia a znovuzjednotenia Československa, roky 1945-1948 predstavuje obdobie ľudovej demokracie, teda politického systému Národného frontu, ktorý vzišiel z historického kompromisu medzi politickými silami bojujúcimi proti fašizmu. Obdobie rokov 1944-1948 sa zákonom posúva do roviny protiprávneho vývoja, povstalecké Slovensko je „dobou neslobody“ rovnako ako oslobodenie Československa od fašizmu a politický systém Národného frontu. Táto predstava spochybňuje a nepriamo popiera pozitívny význam národno-oslobodzovacieho zápasu Slovákov proti nemeckému i domácemu fašizmu v čase SNP a víťazného postupu Červenej armády.

Prijatím zákona o pamäti národa došlo na Slovensku k legislatívnemu uznaniu „komunizmu“ za rovnocenný poriadok s nacizmom, a to napriek tomu, že podstata, spoločenské ciele, hodnoty fašizmu a „komunizmu“, sú diametrálne odlišné a povaha a charakter zločinov spáchaných fašistami sú bezprecedentné. Toto spodobňovanie považujeme za umelé a politicky účelové. Aplikovať na roky 1945 až 1989 tzv. norimberské právo je absurdné. Toto právo vychádza z reality druhej svetovej vojny, z porážky nemeckého nacizmu, ktorý sa od roku 1933 dopúšťal zločinov odsúdených Norimberským medzinárodným vojenským tribunálom. Vzťahuje sa na zločiny nacistického režimu zodpovedného za vypuknutie svetovej vojny (zločin zosnovania), za vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti a zločin proti mieru. V tom je osobitosť a výnimočnosť konkrétne vymedzeného norimberského práva, ktorého garantmi boli spojenecké mocnosti (Sovietsky zväz, Veľká Británia, Spojené štáty americké, Francúzsko).

Ani jednu etapu dejín po oslobodení od nacizmu v roku 1945 do súčasnosti, víťazné mocnosti neodsúdili v zmysle norimberského práva ako zločinnú. Zákon o pamäti národa vzťahuje norimberské právo nielen na roky 1939-1945, teda na existenciu klérofašistického režimu slovenského štátu, ale i na povojnové obdobie našich dejín. Takáto aplikácia však nemá medzinárodnoprávnu ani štátno-právnu legalitu. Nemôže byť preto iná ako svojvoľná. Odsúdenie nacizmu zostáva vo svete osobité, výnimočné, právne výlučné, nezávislé od odsúdenia iných režimov vrátane „komunizmu“. Slovenská republika však prijatím zákona o pamäti národa odsúdenie nacizmu legislatívne rozšírila i na odsúdenie vlastného politického vývoja po skončení druhej svetovej vojny. Kritériá posudzovania nacizmu aplikuje na „komunizmus“. Nacistický zločin proti ľudskosti je postavený na úroveň nezákonností a represií 50. rokov, odsúdených samotnými komunistami! Nepopierame, že zločin proti ľudskosti sa stal medzinárodným verejnoprávnym zločinom, za jeho páchateľa sa však nemôže označovať – v analógii k nacistickému štátu – štát „komunistický“.

Ani jeden zo súčasných východoeurópskych režimov nespochybňuje tzv. komunistické právo ako také. Právna kontinuita medzi obdobím pred rokom 1989 a po roku 1989 bola zachovaná. Pre oblasť „zločinov režimu založeného na komunistickej ideológii“ (§ 422, ods. 1 Trestného zákona), ktorou je humanistické a emancipačné učenie marxizmu, je neprípustná retroaktivita, platná len vo vzťahu k zločinom spáchaných nacistami. Antikomunizmom definované „zločiny komunizmu“ tak nie je možné považovať za výlučné.

V roku 2006 schválila Národná rada SR zákon č. 219/2006 Z. z. o „protikomunistickom odboji“. V § 2 zákona sa protikomunistický odboj definuje ako pokračovanie národného boja za oslobodenie v období od 6. októbra 1944 do 17. novembra 1989. Podľa takto vymedzeného rozhodného obdobia, sa začal protikomunistický odboj dátumom vstupu Červenej armády na územie Slovenska pri jeho oslobodzovaní od fašizmu a v čase SNP, ktoré spolu s tzv. občianskym krídlom politicky viedli komunisti. Protikomunistický odboj sa tak stal bojom proti antifašizmu! V tomto zmysle potom tento odboj viedol sám Tisov režim, jeho bezpečnostné zložky spolupracujúce s nacistickým Nemeckom alebo priamo príslušníci špeciálnych protipartizánskych a diverzných jednotiek. Tento rozpor znamená delegitimizáciu protifašistického odboja vyjadreného bojom slovenských povstalcov v období od 29. augusta do 27. októbra 1944, resp. do oslobodenia.

Tým, že zákon o „protikomunistickom odboji“ v § 1 určuje pôsobnosť Ústavu pamäti národa na úseku starostlivosti o účastníkov protikomunistického odboja, vymedzuje ho ako inštitúciu v oblasti politického antikomunizmu. Nestranné hodnotenie minulosti týmto ústavom, ktoré je deklarované v § 8, ods. 1, písm. a) zákona č. 553/2002 Z. z., je vylúčené. Toto hodnotenie nemôže byť iné ako ideologicko-politické a jednostranné. V porovnaní s obdobím vlády komunistickej strany, existuje evidentná zhovievavosť a tolerancia ku klérofašistickému režimu slovenského štátu. Okrem iných faktov k tomu prispieva zákon o „protikomunistickom odboji“, ktorý nepriamo legitimizuje Tisov režim, a zákon o pamäti národa, ktorý SNP zaraďuje do „doby neslobody“.

Vážená pani ministerka,

na základe týchto skutočností sa nazdávame, že prijatím antikomunistických zákonov a zriadením Ústavu pamäti národa, sa antikomunizmus stal oficiálnou ideológiou Slovenskej republiky. Presadením tejto ideológie sa spochybnil národnooslobodzovací zápas nášho národa počas druhej svetovej vojny a zároveň sa otvoril priestor pre vplyv fašistických ideologických tendencií.

S pozdravom

PhDr. Peter Dinuš, PhD., Ing. Juraj Janošovský, doc. PhDr. Vladimír Manda, CSc.

SÚVISIACE:
Otvorený list ministerke spravodlivosti vo veci „komunistická ideológia“

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984