Reklama
Reklama

Zdravotníctvo – beznádej, zúfalstvo, vízia?

Počet zobrazení: 1705

Definícia  zdravotníctva podľa CH. A. Winslowa. „Je to veda a umenie, ako predchádzať chorobám, predlžovať život a podporovať zdravie a pohodu prostredníctvom organizovaného úsilia spoločnosti...

Prečo som sa rozhodol napísať úvahu o zdravotníctve?  Zase sa začína ventilovať transformácia univerzitných nemocníc na akciové spoločnosti. Priznám sa, že mám obavy. Obavy aj z toho, že napr. chronickí pacienti, geriatrickí pacienti, zdravotne postihnutí občania môžu byť na okraji spoločnosti. Mnohí si iste pamätajú, že je to myšlienka stará asi desať rokov. Zabúda sa však, že nie forma či spôsob, ale podmienky sú pre výsledok podstatné. Ako s agrodotáciami – myšlienka zrejme nie je zlá, ale realizácia je miestami „tragická“. A  tak by to mohlo dopadnúť aj s nemocnicami. Možný scenár: zadlženie – exekúcia – lacná kúpa a potom možno aj lepšie financovanie a zrazu zisky rádovo v miliónoch eur. V týchto slovenských podmienkach má transformácia na jednej strane charakter genocídy a na druhej strane len charakter zisku. Za iných podmienok, to jest spravodlivých vzťahov a odbornosti, je to asi jediné a správne riešenie.

Dovoľujem si citovať v tejto súvislosti primára z univerzitnej nemocnice . „Všetci hneď veľmi alergicky reagujú na termín akciová spoločnosť, ja si však myslím, že môže to byť aj a. s. so stopercentnou účasťou štátu v prípade napríklad ÚNB, alebo 60 %štát + 30 %mesto + 10 % zamestnanci. Ide skôr o ekonomickú zodpovednosť manažérov a nutnosť nastaviť financovanie nemocníc tak, aby aj tie koncové neboli pre nízke úhrady stratové, ale aby dostali minimálne nákladové ceny. To dnes neplatí a nikto z manažérov, keď podpíše nevýhodnú zmluvu a privedie nemocnicu do straty, nenesie zodpovednosť, lebo zákon je benevolentný. Nakoniec, keď to nie je únosné, štát oddlžuje nemocnice zase len z našich daní. To je neúnosné. Treba zodpovednosť, rovnoprávnosť pri vyjednávaní zmlúv medzi poisťovňami a poskytovateľmi, treba funkčný Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý bude nestranne a rýchlo rozhodovať v prípade sporu poskytovateľa a zdravotnej poisťovne, inak tu je priestor na klientelizmus, korupciu a neefektivitu. Mne okrem uvedeného ešte prekáža, že štát sa schvaľovaním štátneho rozpočtu poslancami stáva najväčším dlžníkom na zdravotných odvodoch a tým vytvára obrovský deficit, ktorý chýba (za 20 rokov systému poisťovní vznikol takto dlh 3 mld € pri ročnom 5-miliardovom rozpočte na zdravotníctvo). Potom sa čudujeme prečo nie sú peniaze v systéme.“ Koniec citácie.

Osobne sa prikláňam k názoru, že musia platiť tvrdé rozpočtové pravidlá , ale  to je  na dlhú diskusiu a hlavne treba mať správnu víziu a tou nesmie byť v zdravotníctve „zisk za každú cenu“ a všetci zúčastnení (poisťovňa, poskytovateľ, pacient) musia byť rovnoprávni. Víziou musí byť „neustále pokračovať v procese zlepšovania kvality poskytovania zdravotnej starostlivosti aj z hľadiska ekonomickej výhodnosti a vytvárať prostredie orientované na zabezpečenie spokojnosti a bezpečnosti pacientov, ich rodinných príslušníkov, ale aj zdravotníckeho personálu.“

Štát má dve možnosti ako zefektívniť svoje inštitúcie: 1) Nechať im slobodný rozvoj v zmysle zákonov a do vedení týchto inštitúcií menovať odborníkov; 2) Premeniť ich na akciové spoločnosti. V obidvoch prípadoch s dôslednou štátnou kontrolou plnenia zverených úloh.

V kontexte mojej úvahy ešte dôležité zamyslenie. Program niektorých politických strán je príliš zameraný na minimalistický štát. Podľa môjho názoru nejde o to štát maximálne redukovať na najnutnejšie minimum, ale o čo najefektívnejšie fungovanie štátu, ktorý ma kopec nezastupiteľných funkcií. Rozmýšľam, či sa dá moja úvaha ukončiť pozitívne a v predmetnej veci žiť v mene nádeje. No, každý človek má vo vienku iný naturel. Niekto je optimista, niekto pesimista a veľa ľudí niečo medzi tým. V prírode sú všetky živočíchy optimistické, lebo sa snažia vyťažiť maximum aj z minima príležitostí a nevzdávajú sa ľahko. Z toho vyplýva aj hodnotenie takého pojmu ako nádej alebo viera. Na prvom mieste je to vedomie, že sa netreba vzdávať, pokiaľ je ešte nejaká šanca na úspech, no aj vzdať sa možno iba s racionálnou úvahou vtedy, keď sa treba poučiť z chýb a nazbierať sily na novú aktivitu.

Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľom Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím

Priemer: 4.1 (10 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Reklama
Reklama
Reklama