Reklama
Reklama

Zaviažte mi oči, prosím!

[Esej o moci a bezmoci]
Počet zobrazení: 3510


Čo sa dnes vôkol nás deje, nie je nič iné, len  neľútostný boj o holý ľudský intelekt. Všetci sme jeho účastníkmi. Boj o holý ľudský intelekt, to nie je básnická alúzia, ale otázka prežitia. Ak neuspejeme, to druhé, holý ľudský život – zdanlivo prvoradý – stratí zmysel. In dis est, povzdychli si obvykle v takých dobách prostí antickí Rimania – len v moci bohov to všetko je. Všetko je však v našich rukách. Doslova tak, ako to myslel stredoveký básnik v jasnozrivom verši: quod perfundit lux nova , claret opus nobile – všetko, čo zaleje nové svetlo oduševnenia, zažiari vprostred toho jasu ako ušľachtilý čin. Je to večná otázka hrdinu, od pradávna sprevádzajúca ľudstvo. Hrdinu v antickom zmysle Hérós. Je to otázka osobnej statočnosti. Lenže dnes je všetko inak. ––– Lessing (1729–1781) vo svojich úvahách o divadle, zhrnutých pod titulom Hamburská dramaturgia, clown_200px.jpg vyslovil takýto paradox: Zaucho na javisku síce dostáva postava, ale cíti ho herec. Maska je preto užitočná vec… V politike je to presne naopak. Nie ako v Lessingovom divadle. Klamať sa síce akože musí, maska je však po demaskovaní veľkou príťažou svojho nositeľa. Zaucho na politickej scéne síce dostáva postava (virtuálny spasiteľ, virtuálny zločinec, virtuálny tribún masy) – občan ho však, sakramentsky, cíti. Ako píše James Joyce v Odyseovi: „…lebo toto je, milení, pravá Kristínka, telo a  duša, krv a rany Božie“. Kde sa pri tom nachádza vydriduch politik? V modrom plášti inšpicienta? Nad ovládacím pultom mechaniky javiska? Alebo sám je kulisou? – Je to otázka, ako sme už dávno zistili, čisto psychologická. ––– O neurotickej potrebe moci viedenský psychiater Alfred Adler (1870–1937) hovorí jednoznačne: Kde je prítomný komplex nadradenosti, neuroticky veľkolepé Ego, tam vždy nachádzame aj komplex menejcennosti. Sú to simultánne – mentálne spojené nádoby. Túžba po moci – politika ako jedine možné povolanie – potom veľmi často vyplýva z potreby (virtuálne, ako-keby) odstrániť nedostatok sebaistoty, ktorý však reálne odstránený nie je. Politika je teda obranná reakcia zakomplexovaného subjektu: Motorkár na harleyovi, rútiaci sa so zaviazanými očami ulicami veľkomiest. Vlastne vrodená patológia demokracie. Permanentná neuróza na najvyššej úrovni riadenia spoločnosti. ––– Povinné psychiatrické testovanie osôb ako podmienku k politickej kariére, ktoré navrhol už v 30. rokoch renomovaný americký psychológ Harold Lasswell (1902–1978), sa nestretlo u legislatívcov ani s minimálnym porozumením. Skôr s úškľabkami: Vedci si kvákajú svoje, karavána ide ďalej. Uľavím si, ako vravieval Nietzsche, trochou slovesného zveličenia: Chirurgiu na človeku môže vykonávať len špecializovaný lekár s praxou a s príslušnými atestáciami. Nad tým sa nepozastavuje nik. Chirurgiu na geopolitickom operačnom stole vykonáva – hocaký odkundes. Trebárs burzový podvodník Gyorgy Soros, ktorý už zbohatol. Alebo výpravca z malej východoslovenskej staničky, ktorý – ako dúfa – práve tým zbohatne. Postačí, ak mu neviditeľná ruka politického trhu poskytne dostatok peňazí na kampaň. Ani nad tým sa nepozastavuje nik Drsné, však? ––– Pre renesančných mysliteľov a básnikov, ale i politikov, bola lákavá starogrécka poiésis, lebo latinské poēsis už vtedy znamenalo jednoznačne básnenie, básnickú činnosť. Pre politikov – sofistikované rečníctvo. Zároveň, simultánne s tým, vznikli v mozgu rodiacej sa buržoázie cynické predstavy o uplatňovaní moci – Machiavelliho Il Principe. Tam nastal fatálny zlom v chápaní moci. Bo v starogréckej sémantickej optike poiésis označovalo nie pustý lyrizmus, ale konkrétne ľudsky úchvatnú zručnosť, remeselnosť, úspešnosť pri tvorbe užitočných predmetov a vzťahov. Zároveň schopnosť a) účelne ich dokončiť a zároveň/nedeliteľne b) realizovať ich úžitkovú hodnotu – povedzme, ak nie hlavne, na trhu. Súvisí to s antickou kultúrnou normou, podľa ktorej aj práxis (univerzálna činnosť, ľudský biologický ruch), aj téchne (remeslo, práca), aj lexis (jazyk, správne pomenovanie vecí, dôstojná, čestná komunikácia) sa menia na niečo trvale cenné, t.j. užitočné, len vďaka univerzálnej schopnosti  poiésis. Preto len držiteľ tejto schopnosti – označovaný potom hrdým titulom poietés – mohol byť cteným/hodnotným členom polis. Ako napríklad Alexander Veľký či Sokrates. Všetko ostatné bolo chaós – neuchopiteľný bzukot sfér. V lepšom prípade theoríǡ, teda doslova pasívne dívanie sa, obraz na sietnici oka, a teda, prenesene, metaforicky, aj účasť na slávnosti alebo v divadle, ale tiež predstavovanie si niečoho, kontemplácia (až z tohto posledného vznikol náš vyklieštený termín teória). ––– A potom je tu ešte jeden dôležitý starogrécky kultúrny prvok: Métis, čiže mimoriadna, doslova božská schopnosť vynájsť sa v bezvýchodiskovej situácii, dôvtip, sociálna a emocionálna inteligencia. Métis je o situovanosti ľudského subjektu v prírode a v spoločnosti, ktorú znovu objavila až moderná americká sociologická teória symbolickej interakcie Herberta Blumera (1900–1987). O métis, práveže o métis (!), hovoria starogrécke legendy a mýty: Dôvtip Odysea pri prekonávaní prekážok na jeho mýtickej ceste, ale aj dôvtip Ariadny, ktorá červenou niťou mazane umožnila Théseovi vrátiť sa z labyrintu. Vynaliezavosť Daidala pri úniku zo zajatia. A tragický anti-dôvtip jeho syna Ikara, okamžite, na mieste potrestaný, a to nie z božskej vôle, ale samým sebou (chlapčenskou infantilitou). Bo trestné je podieľať sa na hodnote métis a nerešpektovať pri tom jej pravidlá. Lascívna neopatrnosť Odyseových námorníkov, ktorých kurtizána Kirké premenila na svine – hľa, ďalší legendárny antický príklad nekompetentnosti, bez milosti potrestanej na mieste. ––– V politike našej doby je to presne naopak. Pokým politik nebude osobne zodpovedný za VŠETKY škody, ktoré napáchal, nepriblíži sa úroveň politickej kultúry ani len malíčkom ľavej nohy k schopnostiam, elementárne požadovaným od reálnych hrdinov spoločenského a kultúrneho života v Aténach posledného tisícročia starého letopočtu. ––– Nehovorím tu o návrate späť, ale o postupe vpred, bratia! Na Odyseov príbeh sa totiž musíme pozrieť aj očami jednej z konkrétnych foriem métis. Dostala meno thalassokratía, čiže nevyhnutnosť a zároveň schopnosť ovládnuť more, teda živel, stelesnenie búrky, nevypočítateľného neskrotného obra. To je ďalšia podstatná črta mýtu o Odyseovi. Odyseus bol pre Grékov stelesnením námorníckej Métis. Patrilo k nej kormidelnícke umenie plavby – po grécky: kybernétiké téchnē, teda umenie úspešne doviesť loď do prístavu aj za najzložitejších podmienok. To je aj osobnostne mýtický rozmer osobnosti generála Štefánika – plavba dvomi oceánmi: Z Gauginovho Tahiti až ku hviezdam (kozmos). Nie náhodou zakladateľ kybernetiky ako vedy, výnimočný britsko-americký matematik Norbert Wiener (1894–1964) extrapoloval názov novej vedy z tohto súdka. –––  Buržoázne národnooslobodzovacie revolúcie nás zbavili modrých chudokrvných feudálnych dedičov moci. Aj génová degenerácia v tom určite zohrala svoju rolu. Nahradili ich však – až na výnimky štátnikov, ako bol Winston Churchill, Charles de Gaule či Konrad Adenauer – nenávistní neurotici, o ktorých zakladateľ politickej psychológie, spomenutý Harold Lasswell, napísal roku 1930, keď šlo v Európe (ale nie len) naozaj o všetko: „tým  najdôležitejším osobným motívom [politika] je potlačovaná a mocná zloba vo vzťahu k autorite, nenávisť, ktorá nadobúda čiastočne vyjadrenie a potlačenie vo vzťahu k otcovi, prinajmenšom v patriarchálnej spoločnosti kde muž kombinuje funkciu biologického zakladateľa a sociologického [symbolického] otca“ (Psychopathology and politics, vydanie 1960, s. 75). Povolanie politika je v týchto prípadoch vždy nevhodným sedatívom, dodáva Lasswell.  O sedatívach je zároveň známe, že sú prudko návykové. Pritom vážne treba brať aj výskumy Jacquesa Lacana o pretrvávajúcej infantilite, o večnom krásnom dieťati v nás, ktoré však práve eurotici nemajú, žiaľ, ani najmenej pod kontrolou. To všetko umožňuje nepríčetné výroky, ako tento nedávny, z úst velikána Donalda Trumpa: „Postavím veľký múr – a nik nestavia lepšie múry, než ja, verte mi. Bude veľmi lacný. Bude to veľký, veľký múr na našej južnej hranici. A donútim Mexiko, aby zaň zaplatilo. Pamätajte moje slová!“ Amen s nami, ak zvíťazí takýto intelekt!… ––– Na druhej strane, čo je produktom tejto špecifickej vascular dementia? A mnohí z nás to vnímajú, žiaľ, ako posvätné posolstvo nových eurotických prorokov: Máme sa vraj, my Európania, zmieriť s tým, že odteraz bude u nás kresťanstvo kultúrnou menšinou. A teda, čo nie je nedôležité, každý iný názor je extrémistický. Rozumiem tomu tak (veď tradícia – taká či onaká – je vždy intelektuálna záležitosť), že sa máme naučiť myslieť po novom.  Či už je to hra na fujaru a pokrok, alebo hra na mačku a myš, ktorú od vekov s populáciami hrá bezprávna Moc. Stará pesnička: Perestrojíťsja, daváj! Raz výšivky, potom zas čierne čižmy nosiť budemi… Alebo inak: Idu po valali, čižmy mi čerkajuť, čom mi toty ľude pokoja nedajuť? Poučný je názor ruského lingvistu Michaila. M. Bachtina: Aká je kultúra, taká je jej ideológia. Aká je ideológia, taká je jej kultúra. Podľa Bachtinovho názoru sú to čisté synonymá – teda reálne majú vždy rovnaký význam. Starí Gréci tomu hovorili éthos, kultúrna identita, nedotknuteľnosť, sacrum osoby. To je to, o čo stále zakopávame. Žiarlivosť je neuróza. Môže však skončiť zločinom z vášne, alebo lyricky: Anička, dušička, kde si si čižmičky zarosila… Čo si vyberieme? Naozaj sme takí bezmocní?…

Ilustračná koláž: autor
Ďalšie články: PETER VALČEK
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama