Reklama
Refundo.sk
Reklama

Zástoj Thomasa Manna proti vojne

Počet zobrazení: 3269

V máji sa zrodila od vzniku SR najprenikavejšia spoločná výzva českých a slovenských osobností za mier, proti vojne, zbrojeniu a proti premene strednej Európy na hranicu konfrontácie. Na výzve Zjednotení za mier sa ako prví signatári stretli bývalí disidenti z Čiech s bývalými prezidentmi na Slovensku, politici, ktorí presadili vstup SR do Európskej únie a Severoatlantickej aliancie s kritikmi týchto organizácií, filozofmi, novinármi, spisovateľmi, s osobnosťami zmeny novembra 1989. To robí výzvu intelektuálov dvoch štátov v roku 2015 mimoriadnym dokumentom.

thomas_mann.jpgDo argumentačnej časti o vzniku dokumentu patrí pripomienka, že už krátko po druhej svetovej vojne na organizovanie dôraznejších krokov vedúcich k mieru a proti hrozbe vojny vyzvali svetové osobnosti, medzi nimi Albert Einstein či Thomas Mann (6. 6. 1875 – 12. 8. 1955).  Thomas Mann, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1929), žil vtedy v USA. Počas celého obdobia druhej svetovej vojny bol nemeckým protihitlerovským a protinacistickým, protifašistickým hlasom vo vysielaní BBC pre Nemecko a nemecko-jazyčný svet. Krátko pred exilom do USA, po tom, čo ho hitlerovské Nemecko zbavilo s rodinou občianstva (a majetku) mu občianstvo ponúklo Československo a Mannovci ho prijali. V tomto zmysle ide aj o nášho niekdajšieho spoluobčana, hoci toto na celom príbehu je viac ako podružné.

V čase onej mierovej výzvy, na ktorú sa odvolávajú signatári roku 2015, išlo o rozhárajúcu sa vojnu v Kórei (jún 1950 – júl 1953), teda o. i. konflikt s Čínskou ľudovou republikou. Thomas Mann sa stal terčom kritiky za svoje politické názory, za obvinenie, že údajne podpísal Štokholmskú mierovú výzvu a stal sa členom prezídia Svetového mierového kongresu vo Varšave. Mannovo znepokojenie a príčina jeho depresií spočívala v tom, že v kórejskom dobrodružstve videl hrozbu tretej svetovej vojny, v ktorej by sa mohli – i keď nemuseli – použiť atómové zbrane (vtedy bolo známe, že ich majú len USA). Hoci vtedy nebolo zjavné priame zapojenie USA do kórejského konfliktu, prelúdium zničujúcej jadrovej vojny bolo pre Manna a jeho rodinu zjavné v ich dome v Kalifornii. USA robili pokusné výbuchy v susednom štáte Nevada. A hoci Mannovci boli až na vzdialenom kalifornskom pobreží, bolo cítiť otrasy zeme, dokonca rinčanie skiel v oknách a na vzdialenom nočnom obzore priam nepozemské svetelné záblesky.

Thomas Mann bol hrdý na svoje americké občianstvo, ale atmosféra v USA sa začala v tých rokoch meniť a vyšetrovanie McCarthyho (Výboru pre neamerickú činnosť) sa začínali aj v kalifornskom Hollywoode. Aj pre Manna vznikala otázka, či sa ho to nebude týkať. Ale samotný kalifornský svet si kráčal po svojom, o Mannove politické názory sa nikto nestaral, nikoho nezaujímali Mannove obavy, predtuchy, neblahé tušenia o McCarthyho sústreďovacích táboroch či hrozbe znovuzrodenia fašizmu v Amerike. Úvahy rodiny presťahovať sa z Ameriky do Európy, pretože kvôli antikomunistickej hystérii je už na odchod najvyšší čas a možno neskôr sa to už nebude dať, ostali bokom. Mann bol stále žiadaný v Amerike i v Európe, nepretržite bol záujem o jeho podporu a stanoviská. Lenže aké nebezpečenstvá verejná činnosť preňho v skutočnosti znamenala, ukázala 1. februára 1951 prvá strana vplyvných New York Times. Oznamovala, že Thomas Mann sa pridal k mierovej kampani (The Peace Crusade) spolu s populárnym spevákom (legendárnym basom) Paulom Robsonom, notorickým prokomunistickým prívržencom, čo dokázalo jeho vystúpenie na moskovskom Červenom námestí.

T. Mann napísal obsiahlu odpoveď, ale uverejneniu listu zabránil spisovateľov vydavateľ. Argumentoval spisovateľovou politickou naivitou a tým, že najlepšie bude celú záležitosť ignorovať, nerozdúchavať. Pretože uverejnenie listu a prípadné reakcie naň budú len kontraproduktívne. A najmä Mann sa musí vzdať akejkoľvek podpory či politických vyhlásení akéhokoľvek druhu. Pre agentúru United Press (12. februára 1951) napokon  pripravila rodina nasledujúce vyhlásenie: „Som presvedčený, že akékoľvek mierové hnutie, o ktorom sa všeobecne myslí, že je podnecované alebo kontrolované komunistami, skutočnej veci mieru viac škodí ako prospieva. Preto chcem vyhlásiť moje rozhodnutie už naďalej nepodporovať či už v politickom alebo kultúrnom zmysle nijaké vyhlásenie a pokiaľ tam nebudem podpísaný ako jediný signatár, každé uvedenie môjho mena pod akýmkoľvek protestom, výzvou, petíciou a podobne treba považovať za podvrh.“

Lenže Manna čakal aj ďalšia trpké poznanie, priatelia odmietli verejne sa ho v tejto veci zastať, niektoré ich reakcie sám označil za priam hysterické.

Dosiaľ neprekonaný biograf Thomasa Manna Donald Prater nazýva toto obdobie ako život „izolovaného svetoobčana“. V londýnskych Times Literary Supplement uverejnili stať germanistu Ericha Hellera pod názvom Umelec a reálny svet, v ktorej opisuje spisovateľov štýl ako plný irónie, pretože čím rozhodnejšie sa vzdáva svojho predchádzajúceho nemeckého nacionalizmu, tým väčšmi nepreložiteľnými sa stávajú jeho knihy. Vyvolávajú síce rešpekt, ale nijaký pôžitok z čítania, natoľko, že niektorí kritici spochybňujú či jeho, Mannove práce sa dajú priradiť k veľkým dosiahnutiam/ achievements svetovej literatúry a ani neprekvapuje nepresvedčivá naivita jeho politických vyhlásení.

Celá aféra veľmi silne vplývala na plán odísť z USA čím skôr. Už v apríli 1951 sa objavilo meno Thomasa Manna na zozname vydanom Výborom pre neamerickú činnosť medzi tými, ktorí sú spojení s mnohými mierovými organizáciami alebo komunistickým frontom, medzi nimi boli Albert Einstein, Lion Feuchtwanger, Marlon Brando, Norman Mailer, Frank Lloyd Wright a iní. Pre Thomasa Manna to bol čas veľké nervového napätia. Objavil sa ďalší článok v časopise The Freeman, ktorý obviňoval Manna, že nadŕža Moskvou podnecovaným akciám a jeho, Mannovo meno má pre Kremeľ veľký propagandistický význam. Miestny senátor to využil a prečítal článok do zápisnice Kongresu s tým, že „pán Mann by si mal uvedomiť, že hosť, ktorý kritizuje za hostiteľovým stolom jedlo, zriedka kedy býva pozvaný ešte raz a mal by dôstojne mlčať“. Týždenník Time rozšírený v Európe opísal všetky Mannove „hriechy“ s tým, že predvolaniu pred Výbor pre nemaerickú činnosť sa už nedá vyhnúť.

Nový škandál vypukol v júni, keď Thomas Mann poslal blahoprianie Johannesovi Becherovi k šesťdesiatinám. Becher bol považovaný za „najvyššieho pontifika sovietsko-nemeckej kultúry“, bol ministrom kultúry vtedy celým Západom neuznanej, odmietanej „zóny“, východného Nemecka, Nemeckej demokratickej republiky. Pritom kritici a médiá zamlčali, prešli bez akejkoľvek pozornosti, že Mann zároveň poslal naliehavú žiadosť Walterovi Ulbrichtovi, podpredsedovi vlády NDR. Žiadal prepustenie mnohých neľudsky odsúdených, nie nepodobne, ako sa to dialo vo fašistickom režime. Mann argumentoval, že veľkorysý akt omilostenia bude významným gestom pre vec mieru a zníženia napätia. Hoci nedostal nijakú odpoveď, je zjavná súvislosť medzi Mannovou žiadosťou a prepustením okolo 1 600 ľudí v októbri 1952 z enderáckych väzení, tvrdil v roku 1995 D. Prater.

Na konci júna bol však Mann už v stave „hlbokého fyzického a duševného vyčerpania“, ako konštatuje Donald Prater, autor prestížnej oxfordskej štúdie Život Thomasa Manna. Malo to depresívne dôsledky na jeho spisovateľskú prácu a vtedy sa objavil nový článok Prípad Thomas Mann. Článok Manna označoval už „nie za súpútnika, ale súčasť najnebezpečnejšej kategórie“ ľudí neamerickej činnosti.

Mann začal tajiť úvahy odísť z USA a dokonca ťažko znáša špekulácie v tlači, že ho z USA vyháňa atmosféra pohonu na bosorky alebo obavy z predvolania pred Výbor pre neamerickú činnosť. V obavách, ba v prehnaných obavách sa vyhýba všetkému, čo by vzbudilo verejnú pozornosť, sťažuje sa, že ako kedysi aj na Leva Tolstého aj na neho dolieha bremeno každodennosti, ktoré ho oberá o invenciu. Depresia z atmosféry v Amerike narastá takisto ako beznádejnosť zotrvávať na stanoviskách týkajúcich sa vojny v Kórei. Vtedy od talianskeho vydavateľa Feltrinelliho dostáva Medzinárodnú literárnu cenu. Peňažná suma spojená s ocenením mu pomáha vyrovnať sa s bežnými akútnymi finančnými problémami. Hlavne ho však tešila medzinárodná prestíž ceny udelenej „za humanizmus ukazujúci cestu všetkým tvorivým ľudom“ Veľmi bol prekvapený, že v Amerike nemalo udelenie ceny nijakú publicitu. Keď jeho dcére bez uvedenia dôvodov odmietli návrat do USA, 29. júna 1952 definitívne opúšťa USA.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama