Reklama
Reklama

Zásada subordinácie na prvom mieste

Obranná dohoda bude aj proti vnútornému nepriateľovi
Počet zobrazení: 2492

Priama reč, patrične razantná, veliteľský dôrazná a pokyn, priamo rozkaz, s kým ideme a proti komu máme a musíme bojovať – to sú prerogatívy vojaka. Musí mu byť všetko jasné, biele alebo čierne, nič medzi tým. Spektrum farieb v lome svetla nejestvuje. To sú už konšpirácie. Načo je propagované tzv. kritické myslenie, zvažovanie hodnôt, tónov a podtónov... V tomto zmysle rozhodnosti pôsobí aj príspevok predsedu občiansko-demokratickej strany (Občianski demokrati Slovenska, pozn. red.) strany Pavla Macka, generálnoporučíka v.v. v denníku Pravda, uverejnený 14. januára 2022. Obrannú dohodu medzi SR a USA, v polemike s Eduardom Chmelárom, komentoval ako zámienku pre jej odporcov.

Jazyk generála, a súčasne predsedu politickej strany (a strana je „Kampfbund“ – spolok na boj) je vzácnym príspevkom úprimnosti. Podľa neho cieľom časti oponentov nie je obhajoba suverenity ani zlepšenie zmluvy. To, o čo sa už dlhodobo usilujú, je „kompletná revízia ponovembového vývoja“. Má na mysli návrat späť, do minulosti, alebo, a možno usudzovať z jeho slov, že určite – politickú a spoločenskú kontrarevolúciu. Osoby, ktoré sa o to usilujú, sú potom jednoznačne „kontrarevolucionármi“, osobami, ktoré chcú zvrátiť a zlikvidovať výsledky „nežnej revolúcie“. A identifikoval aj ich cieľ – vystúpiť z NATO, nahradiť demokraciu nejakou formou autokracie, teda samovlády! Možno mu to asociuje vývoj pastiera kôz z Korziky, ktorý ako poručík strieľal kanónmi do francúzskych revolucionárov a potom, ako získal hodnosť generála, stal sa prvým konzulom a vzápätí „cisárom všetkých Francúzov“. A na čele svojej armády tiahol na temer všetky krajiny Európy, aby si vydobyl večnú slávu obsadením matičky Moskvy. Každý  vojak nosí vo svojej torbe maršálsku paličku a sníva sen Napoleona Bonaparteho. Najskôr ten ružový, plný eufórie, a potom tú čiernu moru, útek z horiaceho Ruska, v ktorom zhorela aj jeho slávna „La Grande Armeé“. Víťazní spojenci ho ako uzurpátora posadili na ostrov Elba a po posledných sto dňoch jeho slávy, po návrate do Paríža, definitívne nasledovalo jeho Waterloo a jeho deportácie do vyhnanstva na Sv. Helenu so smutným koncom. Alebo myslia na iné historické príklady. Dvesto rokov udržali „svätú Rus“ podmanenú iba Tatári po Džingischánovi, v podobe Zlatej hordy. Aj tí padli na tzv. Kulikovom poli, Moskovské kniežatstvo sa stalo Ruskom cára Petra Veľkého, vytvorilo si okno do Európy a postavilo nové hlavné mesto – Petrohrad.

Generálnoporučík v. v. P. Macko otvoril aj nové pohľady. USA nesú najväčšiu finančnú a vojenskú záťaž obrany. Majú aj najväčší problém, ako napísal, a to je prepraviť sa cez oceán. Z toho vraj vyplýva angažovanosť USA, keď si nad rámec NATO SOFA vyrokúvajú podrobnejšie bilaterálne dohody o obrannej spolupráci. (Zmluva NATO SOFA je zmluva medzi členskými krajinami NATO, upravujúca status ich ozbrojených síl. Cieľom zmluvy je upraviť právne postavenie ozbrojených síl jedného členského štátu NATO nachádzajúceho sa na území druhého členského štátu. – pozn. red.) Zaťažuje ich to obrovsky, ale takto sa angažujú, lebo to vyhovuje ich geopolitickým záujmom. V tom je ďalšie čaro nechceného v článku P. Macku. Náklady, výdavky majú obrovské, ale príjmy a zisky z toho budú ďaleko väčšie: prínos bude geopolitický! USA si týmito bilaterálnymi dohodami o obrannej spolupráci vytvárajú nový vojenský zmluvný systém, a to vojenský systém, ktorý je a bude mimo štruktúry NATO, nad jej rámec, nad jej sústavu vzťahov vojenských a politických. Máme tu systém NATO, máme tu ďalej systém NATO SOFA, a budeme tu mať aj nejaký ďalší, tretí systém, USA a štáty strednej a východnej Európy. Je obrana skutočne ich jediným geopolitickým záujmom?

Celú dohodu a jej kontext treba hodnotiť podľa princípu, ktorý je v ozbrojených silách prvoradý, elementárny, a tým je princíp subordinácie (napísal P. Macko). O implementácii tejto zásady píše autor v súvislosti so vzťahom slovenské právo a americké ozbrojené sily. Prelína sa a zaznieva v súvislosti s celkovým vzťahom nielen ozbrojených síl a slovenskou  jurisdikciou, ale so vzťahom medzi USA (americkými silami) a Slovenskou republikou vôbec. Vytvorí sa tým vzťah, pre ktorý nebude platiť určite princíp rovnosti ani princíp vzájomnosti (reciprocity), ale základný princíp, platný v armáde, a to zásada subordinácie. Subordinácie, podriadenosti slabšieho voči veľkému a silnému, vzťahu medzi tým, kto vydáva rozkazy (komanduje) a komu sú adresované, kto má podľa nich konať a nadriadeného poslúchať.

Autor tiež sa usiluje dokázať, že v dôsledku tejto dohody ani jej realizácie nedôjde k strate suverenity Slovenska. Robí tak rovnakou metódou, akou sa prezentovali aj naši ministri I. Korčok a J. Naď. A to bez interpretácie článkov navrhovanej dohody, ktorú už schválila aj vláda SR bez jej rozboru a zistenia dopadu. Argumentuje, skôr prehľadne uvádza, že naďalej tu bude mať rozhodujúce slovo vláda SR a vo vrcholných prípadoch Národná rada SR. Tieto argumenty pôsobia ako vyznanie viery ich vyznávačov, ich želania a presvedčenia. Napokon platí, že už náš vstup do EU a do NATO a teraz prijatie obrannej dohody znamená nielen reálne, ale najmä právne, nie stratu, ale obmedzenie našej suverenity. Doktrína tzv. obmedzenej suverenity bola doktrínou, spojenou s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968, tzv. Brežnevova doktrína. Sme aj v súčasnosti v rovnakej alebo obdobnej situácii? Verme, že nie v horšej. A nebude v tomto prípade platiť to, čo poznáme zo športových zápolení, z hokejových bitiek, že najlepšia obrana je útok?! Budú na nás namierené rakety s jadrovými hlavicami, supersonické zbrane Ruskej federácie? Modlime sa, aby k niečomu podobnému nedošlo.

V novoročných príhovoroch sa na občanov obracal predseda vlády, a najmä prezidentka SR  s výzvami, apelmi, prosbami na rozvíjanie dobrých vzťahov, lásky, priateľstva a porozumenia  v rodinách, v širších pospolitostiach. A dokonca hovorili aj o tom, aby sme sa usilovali neodpovedať na iný názor, myšlienku, stanovisko – blízkeho, priateľa kolegu – útokom. P. Macko v tomto zmysle, obdobne ako iní naši politici a žurnalisti, túto výzvu nerešpektoval. Pripomienky generálneho prokurátora M. Žilinku, pripomienky vyplývajúce z porovnania textu obrannej dohody s Ústavou SR, napadol a kvalifikoval ako spolitizovanie, ako  údajné východisko, ktoré vnieslo do pripomienkovania vo verejnosti emócie a iracionálne prvky.  Dokonca vraj mnohí tieto pripomienky využili ako zámienku na revíziu nášho zahraničnopolitického ukotvenia! Už to tak býva, že životná pracovná cesta každého z nás formuje. Možno sa už podarilo vojenskej vede a praxi ozbrojených síl nájsť metódu, ktorou pri výcviku zbavujú vojakov emócií a iracionálnych prvkov. A po druhé životná skúsenosť vedie niektorých ľudí priamo k tomu, že spoznajú nielen vojenského, ale aj politického nepriateľa a dokonca aj potenciálneho protivníka. Pán P. Macko už takéto osoby, ale aj politické útvary a štáty, spoznal. Má ich hlboko zafixované.

Úvodné foto: sk.usembassy.gov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama