Reklama
Reklama

Zápasník o Slovensko

(Na okraj najväčšieho Slováka 8)
Počet zobrazení: 2100

Na stránke Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave (hneď pod jej záhlavím píšu, že ide o „vedeckú inštitúciu“) je v Zozname pamätihodností mestských častí Bratislavy medzi nehnuteľné pamätihodnosti zaradený aj hrob Gustáva Husáka. Text znie: „Na cintoríne v Dúbravke je pochovaný aj JUDr. Gustáv Husák (*10. 01. 1913 Bratislava † 18. 11. 1991 Bratislava), dúbravský rodák, kontroverzná postava slovenských dejín. Počas SNP bol podpredsedom povstaleckej Slovenskej národnej rady v Banskej Bystrici.“

hrob_gustava_husaka_na_dubravskom_cintorine_10._1._2018_foto_anna_schmidtova.jpg
Foto: Anna Schmidtová

Život jedného z finalistov Najväčšieho Slováka vtesnaný do troch „podstatných“ podstatných mien: rodák, postava, podpredseda. Samé podstatnosti, ešte aj tie sú slovne zahmlené. Ak je na cintoríne v Dúbravke pochovaný rodák, je, samozrejme, dúbravský. Ak je podpredsedom SNR počas SNP, tak je, samozrejme, podpredsedom povstaleckej SNR. Len nie je mi jasné, prečo také nevinné charakteristiky (rodák, podpredseda SNR) radia Gustáva Husáka ku kontroverzným postavám slovenských dejín.

Apropo, kontroverzný. Slovo dnešných čias! Ak neviem, kam z konopí, tak šup do kontroverzie. Doslova. Slovník nášho jazyka nepozná pojem kontroverzný, iba kontroverziu. Čo znamená – spor, rozpor, hádka; sporná vec. Z toho vyplýva, že nie postava G. Husáka je kontroverzná, ale prístup nás ostatných k jeho postave a zástoju v slovenských dejinách je sporný, rozporný a či hádavý. Potvrdila to aj televízna diskusia v poslednú aprílovú stredu.

Hľadáme zaslúžilých Slovákov, hľadáme osobnosti, ktoré prispeli vrchovatou a vrcholovou mierou k slovenskej samospráve vecí verejných. Pričinili sa o existenciu dnešnej suverénnej, rovnoprávnej a rovnocennej Slovenskej republiky. Do dejinného tímu „stvoriteľov“ Slovenska určite patrí G. Husák. Patril by aj bez súčasnej televíznej reality šou a bude patriť aj napriek tomu, že bol – prepytujem – komunista.

vianocna_dohoda_1.jpgVzostupy a pády, aj tak nazvali jeho životnú cestu. Možno čisto z osobného, individuálneho pohľadu na jeho život oprávnene. Ale G. Husák mal nielen osobné, ale aj nadosobné životné ciele. Prispieť k oslobodeniu Slovákov národne i ľudsky. Dva základne motívy snaženia, ktoré sú prítomné v jeho činnosti po celý život. A nielen prítomné, on ich aj realizoval. Úspešne. Do politiky vstupoval s cieľom zmeniť postavenie Slovákov sociálne i národne. Vedel, že to nemôže dosiahnuť ako jednotlivec. Žiaduci sociálny, spoločenský, ba priam civilizačný prerod Slovenska a Slovákov spojil s ľavicovým videním sveta, s myšlienkou socializmu. Preto vstupuje do komunistickej strany. Činnosť na tejto strane spoločensko-politického spektra vyvierala z jeho vnútorného presvedčenia, z osobnej, miestnej i slovenskej skúsenosti. Snahe o všestranný osobnostný (duchovný aj materiálny) rozvoj slovenského človeka venoval všetko úsilie. „Hlavný zreteľ širokých ľudových vrstiev upretý je na riešenie sociálnych a hospodárskych problémov“, píše hneď po vojne 8. júna 1945. Ešte nevychladli hlavne zbraní.

Hľadáme „najväčšieho Slováka“. V tejto súvislosti nie je možné prehliadať osobnosť Husáka, ktorého vždy výrazne omínal aj národný otlak. Hľadá riešenia slovenskej otázky. Skúsenosti z postavenia Slovákov a Slovenska v prvej republike ukázali, že tadiaľ cesta nevedie. Tobôž cesta „samostatného“ vojnového Slovenska! Svetlo ukazujúce úspešný slovenský zajtrajšok odkazuje predovšetkým na vlastné sily, na vnútorné slovenské zdroje. Východiskom je demokratické, socialistické a antifašistické Slovensko v rovnoprávnom postavení s Čechmi v novo usporiadanom spoločnom štáte. „Vianočná dohoda“ spísaná aj za účasti Husáka uvádza: „Želáme si, aby národ slovenský a český, ako najpríbuznejšie slovanské národy, utvárali ďalšie osudy v ČSR, spoločnom to štáte Čechov a Slovákov, a na podklade princípu rovný s rovným.“ Slovenské národné povstanie doťahuje tento princíp do praxe a vyhlasuje československú štátnosť a nové usporiadanie vzťahov s Čechmi. Dokonca bez nich! V roku 1918 predchádzal pražský 28. október martinskému 30. októbru. Teraz vzniká nová spoločná republika najprv v Banskej Bystrici. Nielen národným cítením je slovenský človek živý. G. Husák nezabúda ani na rozmer sociálnej spravodlivosti. Deklarácia SNR na začiatku povstania obsahuje aj tieto myšlienky: „Popri politickom oslobodení našim cieľom je zaistiť krajší a šťastnejší život sociálne slabým vrstvám národa, menovite slovenskému robotníkovi a roľníkovi. V záujme zvyšovania životnej úrovne národa sme za spravodlivé rozdelenie národného dôchodku, za novú úpravu vlastníctva a držby pôdy na prospech malých roľníkov. Robotník nech má mzdu primeranú zvýšenej úrovni a podiel na výsledku svojej práce.“ Bisťu a fíha! Za povstalecký „vládny“ program by sa nemuseli hanbiť ani dnešné slovenské vlády.

husak_gal.jpgNačrtnutý slovenský program rozvoja nového Československa v sociálnej oblasti sa nasledujúcich 44 rokov pomerne úspešne plnil. Dokonca aj tzv. demokratické (nekomunistické), čiže kapitalistické politické strany, tak české aj slovenské nemali problém aktívne sa podieľať sa na znárodnení či na ďalších pozemkových úpravách až do roku 1948. Ťažšie bolo zhodnúť sa na slovenskej rovnoprávnosti. Akoby česká strana bola zaskočená, že Slováci sa rozhodli napriek prežitým vzájomným národným boľačkám vstúpiť druhýkrát do tej istej rieky. Slováci získali národné sebavedomie, ktoré stálo na pevnom demokratickom a antifašistickom základe. Podobne jednotná bola aj česká politická scéna. V nepochopení slovenskej otázky. Neprekročili tieň českého buržoázneho nacionalizmu. Potvrdili to povojnové tri pražské dohody, ktoré postupne okresávali slovenský povstalecký vklad do česko-slovenskej vzájomnosti. To však poniektorým veteránom československej myšlienky bez pomlčky nestačilo. Po „odhalení“ slovenského nacionalizmu v päťdesiatych rokoch a uväznení G. Husáka dostali zvyšky výdobytkov SNP prežívajúcich vo vzájomnom slovensko-českom vzťahu ďalšiu ranu. Pokiaľ o povojnovej československej Ústave v máji 1948 Husák ešte napísal: „ústava berie na vedomie historický fakt existencie slovenského národa a robí tak koniec všetkým starým hádkam o to, či Slováci národom sú alebo nie (…) a určuje i vzájomný pomer na princípe rovnoprávnosti a príslušnými konzekvenciami“, tak prípravu socialistickej ústavy mohol, skôr nemohol sledovať už len z väzenia. Zanikol tiež Zbor povereníkov, ktorý síce nemal českého partnera, ale bol akým takým symbolom slovenského podielu na spravovaní vlastného pieskoviska. Česko-slovenský vzťah v štátoprávnej rovine sa dostal takmer na úroveň prvej republiky.

husak_machacek.jpgHusák naďalej nestráca slovenskú otázku z politického zreteľa. Po prepustení z väzenia opäť začína pracovať na reparácii rovnoprávnosti Čechov a Slovákov v štátoprávnej rovine. Prišiel rok 1968 a šanca pokračovať na povstaleckých základoch. Napriek výraznej českej neochote („najprv demokratizácia potom federalizácia“), napriek osobitému ozbrojenému vkladu varšavských spojencov do riešenia našich vnútorných otázok sa G. Husákovi od apríla 1968 už ako podpredsedovi vlády ČSSR dielo podarilo. 27. októbra 1968 Národné zhromaždenie prijalo zákon o čs. federácii, ktorý o deň nato na Bratislavskom hrade prezident Svoboda, predseda vlády Černík a predseda NZ Smrkovský slávnostne podpísali. Polstoročie po vzniku prvého Česko-Slovenska! Malá schválnosť dejín, všetci traja vrcholoví ústavní činitelia boli Česi. Ale v najvyššej straníckej funkcii dohliadal na nich Slovák. A 1. januára 1969 vyhlásili Slovenskú socialistickú republiku. V ten istý deň aj Českú socialistickú republiku. Tú českú, prvý krát v dejinách!

Koniec dejín a šťastný federálny život však nenastal. Neprajníci slovenskej, ale i českej rovnoprávnosti a rovnocennosti nezaspali na vavrínoch neúspechu. Nielen v spodných prúdoch, ale i v hlavnom prúde (dnes mejnstrím!) politiky sa snažili federáciu spochybňovať. Dokonca vládnuca Komunistická strana Československa sa „odmietla“ federalizovať. Šedá eminencia (v dobrom slova zmysle) slovenského a českého zrovnoprávnenia G. Husák sa stáva šéfom komunistickej strany a od roku 1975 aj prezidentom Československej socialistickej republiky. Prvý a jediný Slovák na Pražskom hrade! Akoby aj česko-slovenská federácia bola jeden z hriechov normalizácie. Aj tak sa dá spochybniť úspešnosť životnej cesty G. Husáka. Oklieštená, neautentická či socialistická federácia napokon prežila takmer štvrťstoročie, do konca spoločného štátu. Nielenže prežila, ale vytvorila spoľahlivé základy národných republík. Dejinné poďakovanie za to patrí jednoznačne dnešnému finalistovi Najslováka 2019 Gustávovi Husákovi.

husak_2.jpg

Svoju úvahu som začal pri hrobe G. Husáka v rodnej Dúbravke, dnes miestnej časti Bratislava. To je azda jediná skamenená pripomienka na túto osobnosť. Jeho rodný dom ešte koncom socializmu Mestský pamiatkový ústav zaradil do „pamiatkových nehnuteľných rezerv“. Zmena ideovej paradigmy v podobe absolútnej zodpovednosti Husáka za hriechy socializmu (pre mnohých medzi ne patrí aj federácia) od roku 1990 znamenala aj stopku akejkoľvek trvácej spomienky. Nie je tabuľa na rodnom dome, dúbravskí zastupitelia odmietli aj tabuľu vo vnútri miestneho úradu. Aj literatúra, tá kvalitná, nemyslím politické agitky, má skôr disidentský charakter. Potvrdzuje to pamäťový pomník, ktorý G. Husákovi postavil historik Michal Macháček svojou vynikajúcou monografiou. V nej je aj kapitola nazvaná Zápasník o Slovensko. Autor ju časovo vymedzuje rokmi 1945 a 1948. Myslím si, že je charakteristická pre celý Husákov život.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama