Zamyslenie nielen o diplomacii

Deformovaná, zjednodušujúca a exaltovaná mediálno-politická reflexia súčasného sveta odsunula do pozadia spôsoby informovania, ktoré umožňujú získať podrobnejší, dôkladnejší – „plastickejší“ obraz o aktuálnom dianí doma i za hranicami. Kult povrchnosti, efektu a afektu celebrít vytlačil celkom na okraj diskusie o zložitosti pôsobenia politikov a štátnikov i ich vzťahu k zásadám, pravidlám a hodnotám pri vytváraní súčasných – živých – dejín v ich relatívne neprehľadnej dynamickej protirečivosti kontinuity a diskontinuity.

Ťažká mediálna pozícia politikov

Ak politik nevystupuje so senzáciami alebo sa nespráva ako vychytená celebrita –  s ochotou hovoriť často a k hocičomu, ale krátko a jednoducho a pritom sa ešte zaujímavo otŕčať – nie je oňho spravidla veľký záujem. Ale ako vždy vzniká aj opačný trend – ak sa o takýchto osobách hovorí už bez nich, tak často len negatívne. Vo svojráznom „hlavnoprúdovom“ mediálnopolitickom marketingovom duchu sa z nich stávajú fackovací panáci, na ktorých si potom ešte radi rôznymi pikantériami zgustnú v slaboduchých „bulvároch“.

Dnes už asi žiadny z politikov (a tobôž štátnikov) svoje aktivity nevyvíja bez ohľadu na možnosti, ale aj limity médií. Vystúpenie na hocako veľkom fóre nedokáže osloviť tak ako mediálne „trháky“. Najlepšie je, ak sa vystúpenie politika na veľkom fóre (kde sú aj tisícky účastníkov) ďalej šíri v médiách, lebo to zvyšuje záujem o jeho slová i skutky.

Vážnou politickou i morálnou dilemou sa pre politikov stáva, či prijať podmienky vystupovania v médiách (ich hru) s predstavou, že ak sa stane ich miláčikom, veľmi mu to pomôže. Od čias vzniku „masmédií“ sme však svedkami toho, že stať sa ich miláčikom je protirečivá záležitosť a nie každému je súdená, pričom dôvody sú rôzne. Peniaze a navyše v časoch neoliberálnej globalizácie majú skutočne silný vplyv na politiku i médiá, ale vidíme aj to, že časť más (verejnosti, ľudu) prestáva byť spokojná s tým, čo im servíruje „hlavný prúd“ v súzvuku s vládnucimi politickými a hospodárskymi elitami.

Vzory súčasnej západnej – postmodernej – spoločnosti: od Prométea k Dionýzovi

Bublina plurality buržoáznej liberálnej demokracie sa síce čoraz viac nafukuje, ale je v nej aj viac trhlín. Jednou z najväčších je zamieňanie hodnôt dlhodobo vytváranej a precizovanej odbornosti a profesionality za nevyčerpateľnú pestrosť a bezpochyby aj zaujímavosť príbehov pominuteľnosti z každodenného života.

Vysvetlenie naznačil francúzsky sociológ M. Maffesoli ešte v roku 1982 vo svojej práci „Tieň Dionýza. Príspevok k sociológii orgií“. Ak stručne budeme parafrázovať M. Maffesoliho, ide vlastne o to, že viacerými filozofmi a sociológmi pertraktovaný „prométeovský“ princíp – sebaobetovanie v pomoci ľuďom (ľudstvu), postmoderná (západná) spoločnosť nahrádza „dionýzovským“ princípom bezstarostnosti a užívania si, priam honbou za zážitkami, lebo ten prináša zisky.

A tak nám nielen slovenská, ale aj európska či svetová politika, vrátane osôb na najvyšších štátnych (ústavných) funkciách ponúka bizarné panoptikum pestrých postavičiek a ľudkov. Dochádza k tomu, čo napísal iný francúzsky sociológ – P. Bourdieu o televíznych staniciach – že sa od seba snažia tak odlíšiť, až sa navzájom podobajú. Rozdiel je v tom, že politické programy týchto bizarných postavičiek a ľudkov sa neopakujú tak často ako televízne programy.

Akonáhle tieto osoby zídu z očí, zídu aj z mysle, zabúda sa na ne, najmä ak nenechajú žiadnu pozitívnu stopu po sebe. Ale politici, médiá aj značná časť akademickej obce, pracujú na vytvorení obrazu nenahraditeľného prínosu tých „pravých“ persón, ktoré prispeli k rozvoju „skutočných“ hodnôt slobody, demokracie, trhu, bezpečnosti, integrácie a pod. – samozrejme z pohľadu tých úspešných – bohatých a mocných a bez ohľadu na následky.

Limity mediálnej produkcie súdobých politických vzorov

Dbá sa pri tom najmä na opakovanie jednoduchých vzorov, ktoré sa zahniezdia v podvedomí. Predovšetkým mladým ľuďom sa servíruje čerstvý obraz – podľa možností nie starší ako 15 – 20 rokov. Lebo to, čo bolo predtým a ešte nie „západné“,  je len „totalitné“ klamstvo, v lepšom prípade vymyslené bájky a rozprávky pre dospelých a prinajlepšom nostalgia starnúcich osôb, spomínajúcich na roky svojej mladosti.

Len málokedy sa preto objavia v tomto kaleidoskope obrazy výrazných osobností, ktoré skutočne dávajú či dali spoločenskému dianiu na najvyšších úrovniach svojský punc a stojí za to zaoberať sa nimi. Či už v duchu materialistickej dialektiky alebo čínskeho jin-jangu, zdôrazníme, že ani politika a diplomacia nie sú jednostranné, jednorozmerné, ale sa vyvíjajú a menia.

Snaha interpretovať všetko „na jedno kopyto“ – v jednom duchu (hocijako zdanlivo až neobmedzene pluralitnom) nám pri poznávaní sveta a pri riešení jeho problémov nepomôže. Už roky sme svedkami toho, že snaha objasňovať svet à la „Pax Americana“ či dokonca riešiť jeho problémy, krízy a konflikty v ňom na tomto základe, sa dostáva čoraz viac do ťažkostí a stáva sa iracionálnou.

Aktuálne vystupuje do popredia dvojtvárnosť Západu a jeho predstaviteľov v USA a členských štátoch NATO i EÚ, ktorá nadobúda až črty paranoje v súvislosti s neúčasťou na oslavách 70. výročia konca druhej svetovej vojny v Európe. Prečo žiadna z týchto politicko-moralizujúcich autorít neprejavila nechuť zúčastniť sa na oslavách vylodenia v Normandii vlani v júni (hoci sa tam už na prezidenta RF V. Putina a jeho sprievod pozerali „cez prsty“). Neboli to vojská USA, Veľkej Británie a Francúzska, ktoré brachiálne porušili medzinárodné právo a bombardovali „malú“ Juhosláviu a Líbyu a pozabíjali pri tom mnoho nevinných ľudí? A nie je problém doplniť ani ďalšie vojenské akcie týchto štátov, na účte ktorých sú v posledných desaťročiach mnohotisícové  obete.

Pochybovať o rozhodujúcej vojenskej úlohe ZSSR pri porážke nacistického Nemecka môžu iba diletanti alebo „odborníci“, ktorí chcú prepísať dejiny podľa priania určitých kruhov. Bezpochyby došlo v tejto vojne zo strany ZSSR aj k množstvu omylov i chýb, čo však nič nemení na výsledku a jeho historickom význame.

Podobne snaha v súčasnosti ignorovať právo Ruska na ochranu i presadzovanie svojich záujmov nemá nič spoločné s racionalitou (hoci v západnej postmodernej spoločnosti už nemá tú hodnotu a význam ako v projekte moderny). Jadro diplomacie sa niekedy spája s latinskou frázou do ut des. Ak však všetko vidíme len v zisku za každú cenu (niektoré z posledných ozbrojených konfliktov rozpútaných za prispenia USA a ich spojencov sa charakterizujú aj tak, že sa v nich presadzujú ich záujmy rukami i životmi ľudí, ktorí sú obyvateľmi štátov, kde sa bojuje), kompromisy sa ťažko uzavierajú. Ale v multipolárne usporiadaných medzinárodných vzťahoch, ktorých znaky sa čoraz viac prejavujú nielen ekonomicky a politicky, ale už aj bezpečnostne a vojensky, je takéto správanie Západu a jeho „ťaženie proti Rusku“, často pod vykonštruovanými zámienkami práve to, čo prináša zlo i hrozby.

Štyridsať rokov v diplomacii

A tak napriek tomu, že dnes to nie je vo zvyku, využijeme životné jubileum jednej z najvýraznejších postáv súčasnej svetovej diplomacie – ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Viktoroviča Lavrova, ktorý 21. marca oslávil šesťdesiate piate narodeniny – na krátke zamyslenie sa o špecifickom dianí v súčasnom svete,  aspektoch a súvislostiach pôsobenia špičiek diplomacie.

Nebudeme detailne opisovať kariéru človeka, ktorý už vyše štyridsať rokov pôsobí v diplomacii. Bolo by to iste zaujímavé, hoci to je jeho jediné zamestnanie (v diplomacii sa ešte vo viacerých štátoch na rozdiel od iných rezortov vysoko cení „výdrž“ – skúsenosť a prax). Poukážeme len na to, že viac ako 15 rokov pracoval pri OSN – z toho 10 rokov ako vedúci Stálej misie RF, čo naznačuje, že jeho skúsenosti z multilaterálnej diplomacie na najvyššej úrovni sú veľmi bohaté.

A ak sme pri rokoch, doplníme, že už viac ako 11 rokov je ministrom zahraničných vecí RF. Na ministerstve je prvý zástupca ministra, zástupca ministra – štátny tajomník a šesť zástupcov ministra.

Kreslo ministra zahraničných vecí RF patrí k tým, ktoré často nemenia svojho „majiteľa“. Z hľadiska dĺžky vykonávania funkcie je S. Lavrov v súčasnej ruskej vláde najdlhšie pôsobiacim ministrom. Okrem neho v Moskve nikto dlhšie v kresle ministra zahraničných vecí s výnimkou legendárneho A. Gromyka, ktorý tam „strávil“ neuveriteľných viac ako 28 rokov, nebol. Na ilustráciu dodáme, že v ruskej vláde sa za ten čas vystriedali traja ministri obrany.

Kto stojí na čele diplomacie ďalších veľkých hráčov

Pri hľadaní odborníkov s rovnakou „stážou“, či z hľadiska diplomatickej praxe alebo vykonávania funkcie ministra zahraničných vecí, v súčasnosti vo veľkých štátoch nájdeme len ojedinele. Málokto z nich je aj kariérnym (profesionálnym) diplomatom – čo je vo väčšine západných štátov takmer už pravidlom, lebo aj diplomaciu podmieňujú záujmy vládnucich hospodárskych elít, ktoré rozhodujú tiež o personálnom obsadení vlád.

Zaujímavou a zložitou kategóriu je aj pomenovanie funkcií, ktoré zastávajú osoby na čele ministerstiev zahraničných vecí, čo môže spôsobiť niekedy komplikácie pri oslovovaní daných osôb alebo pri potrebe presného prekladu zastávaného postu. Ide nielen o členov vlády (či už z titulu ministra alebo štátneho tajomníka), ale aj o štátnych ministrov, štátnych tajomníkov, podtajomníkov a i.

Špecifickým prvkom diplomacie je aj existencia diplomatických hodností, ktoré sa upravené aj Viedenským dohovorom o diplomatických stykoch z roku 1961. Udeľujú sa spravidla kariérnym diplomatom, pričom sa môžu aj prepožičať na dobu zastávania funkcie v diplomatickom zbore. Najvyššou hodnosťou je veľvyslanec, pričom nie každý nositeľ hodnosti veľvyslanec musí zastávať funkciu veľvyslanca v niektorej krajine.

Kolega S. Lavrova z USA – oficiálne štátny tajomník USA (U. S. State Secretary) – J. Kerry, starší o viac ako 6 rokov, je v diplomacii takpovediac začiatočníkom – len o niečo viac ako 2 roky je ministrom zahraničných vecí (zatiaľ so slabou reputáciou aj doma pozri http://www.noveslovo.sk/c/John_Kerry_na_chvoste_rebricka). Na ministerstve zahraničných vecí pôsobia dvaja zástupcovia štátneho tajomníka a 6 štátnych podtajomníkov.

Predtým bol J. Kerry štyri roky predsedom Zahraničného výboru Senátu. Je štvrtou osobou, ktorá sa stala ministrom zahraničných vecí USA od čias, keď je v tejto funkcii v Rusku S. Lavrov.

Súčasný francúzsky minister zahraničných vecí L. Fabius – tiež starší o necelé štyri roky, je síce aj vo svetovej politike ostrieľaný veterán, ale z riadenia diplomacie má len krátke skúsenosti. Prvýkrát sa stal francúzskym premiérom – najmladším v doterajšej histórii piatej republiky – už v roku 1984 a funkciu vykonával o niečo viac ako dva roky. Okrem toho bol viackrát ministrom a bol aj na čele parlamentu. Ministrom zahraničných vecí a medzinárodného rozvoja Francúzska je od mája 2012. Na ministerstve sú ešte traja štátni ministri.

Od roku 2004 je L. Fabius ôsmym mužom v tomto kresle, čo Francúzsko z hľadiska zmien v ňom zaraďuje na čelo v našom prehľade. Kde sú časy zo začiatkov piatej republiky, keď M. Couve de Murville rezort viedol od 1958 do 1968.

Britský – oficiálne tiež nie minister, ale štátny tajomník zahraničných vecí a záležitostí Spoločenstva národov (tento názov platí od roku 1968) Ph. Hammond, je od S. Lavrova mladší o viac ako 5 rokov. Má za sebou síce viaceré vládne posty, ale na čele diplomacie (a bez akýchkoľvek skúseností v nej) nie je ani celý rok. Do vedenia tejto inštitúcie patria štyria štátni ministri a dvaja parlamentní štátni podtajomníci. Ph. Hammond je od roku 2004 piatym mužom v tejto funkcii.

Možno iba nemecký federálny minister zahraničných vecí F.-W. Steinmeier (nar. 1956) môže S. Lavrovovi trochu konkurovať. Na čele nemeckej diplomacie je už druhýkrát (ako tretí minister od roku 2004) a funkciu vykonáva takmer 5 rokov. V minulosti získal špecifickú skúsenosť zo zahraničnej služby (jej riadenia), keď bol (1999 – 2005) na čele Úradu spolkového kancelára, pod ktorý spadá aj nemecká zahraničná výzvedná služba Bundesnachrichtendienst. Na tento post nastúpil z pozície štátneho tajomníka – poverenca spolkovej vlády pre spravodajské služby, ktorým bol v rokoch 1998 – 1999.  Na ministerstve pôsobia aj dvaja štátni ministri.

Prehľad uzavrieme čínskym ministerstvom zahraničných vecí. Na jeho čele je od marca 2013 Wang I (nar. 1953 – kariérny diplomat od 1982). Má šiestich zástupcov, z ktorých jeden je výkonný (najvyšší). Od roku 2004 boli na čele rezortu ešte dvaja ministri.

Krátko o Slovensku a Česku

Od roku 2004 sme mali v SR štyroch ministrov zahraničných vecí (od roku 2012 zahraničných vecí a európskych záležitostí), pričom súčasný minister M. Lajčák (nar. 1963) je na funkcii opakovane. Až na jedného, všetci sú kariérnymi diplomatmi. Zaujímavé, že všetci z nich aj po opustení kresla ministra v rôznych pozíciách pokračujú v diplomacii či politike. Na slovenskom ministerstve pôsobia aj dvaja štátni tajomníci.

A ešte pohľad do ČR, kde je prehľad pestrejší. Okrem súčasného ministra L. Zaorálka (nar. 1956) ide o ďalších štyroch mužov. Traja z nich funkciu zastávali opakovane a dvaja boli poverení vedením ministerstva dočasne. Okrem toho tam v rokoch 2007 – 2010 bola aj funkcia ministra pre európske záležitosti, ktorú zastávali tri osoby a jedna z nich bola neskôr poverená aj vedením ministerstva zahraničných vecí. Z týchto šéfov oboch rezortov však len jediný má prax kariérneho diplomata. Na českom ministerstve sú dvaja námestníci s oficiálnym názvom – námestníci člena vlády.

O aktivitách ruského ministra zahraničných vecí bez emócií

O tom, kde všade S. Lavrov od nástupu do funkcie ministra (od apríla 1992 do januára 1994 bol námestníkom ministra) bol, rokoval, koľko mal prejavov a iných vystúpení, koľko uskutočnil rozhovorov a napísal článkov v novinách a časopisoch, by bolo možno spracovať aj doktorandskú dizertáciu.

Bolo by zaujímavé hľadať a skúmať v týchto dokumentoch jemné odtiene diplomatickej reči – od náznakov povzbudzujúcich k výhodnej spolupráci aj za cenu ústupkov cez pasáže, ktoré vyžadujú „lekárnické“ zvažovanie nielen jednotlivých slov, ale aj ich poradia či zostavenia a azda i toho, čo je medzi riadkami, až po ostré vyhlásenia, o ktorých zmysle a význame nemožno pochybovať.  

Pre „trhákový“ názov článku by sa hodilo Sergej Lavrov – Pán Nie, ktorý Washingtonu v 21. storočí vypaľuje rybník. V tomto duchu ho totiž viackrát charakterizovali médiá v USA i inde na Západe.

Šéf ruskej diplomacie toto hodnotenie získal najmä v súvislosti s postupom v septembri 2013, keď sa podarilo odvrátiť hroziaci útok USA na Sýriu. Od rozpadu bipolárneho usporiadania medzinárodných vzťahov (konca studenej vojny, ak chcete) sa totiž prvýkrát stalo, že snaha Bieleho domu a washingtonskej diplomacie zasiahnuť do vnútorných záležitostí vyhliadnutého štátu vojensky nevyšla. S odstupom času, aj keď krátkym, sa čoraz viac ukazuje, že išlo o jeden z míľnikov utvárania multipolárneho usporiadania  medzinárodných vzťahov.

Naším cieľom však nie je hľadanie senzácií a privolanie pozornosti za akúkoľvek cenu, ale zamyslenie nad tým, že jednostrannosť pohľadu na dianie vo súčasnom svete je škodlivá. Práve S. Lavrov je príkladom, že síce tvrdo, ale korektne presadzuje záujmy RF, čím si získal autoritu aj vo svete. Sám uvádza, že v kuloároch sa neraz stretne s rozpačitými postojmi svojich kolegov, ktorí hovoria, že k sankciám proti Rusku museli pristúpiť, hoci oni to nevidia ako prospešné, ale „solidarita je solidarita“. Je len na škodu veci, že vo svojej lokajskej pokore určitým kruhom to časť slovenských „paraanalytikov“ prehliada a všetko, čo je spojené so súčasným Ruskom a jeho zahraničnou a bezpečnostnou politikou, považujú automaticky a bez akejkoľvek diskusie za zlé až nebezpečné.

Textom, ktorý sa bude ešte dlhší čas analyzovať a hodnotiť v rôznych prameňoch, je vystúpenie S. Lavrova na tohtoročnej mníchovskej bezpečnostnej konferencii. Uvedieme z neho len dve pasáže, ktoré podľa nás v mnohom charakterizujú líniu presadzovanú S. Lavrovom v ruskej diplomacii

Podľa S. Lavrova je dôležité, „aby si všetci uvedomovali reálny rozsah rizík. Nastal čas zbaviť sa zvyku pozerať na problémy oddelene – kvôli stromom nevidieť les. Je čas hodnotiť situáciu komplexne. Svet sa dnes nachádza v prudkom prelome, ktorý je spojený so zmenou historických epoch. ,Pôrodné bolesti‘ nového usporiadania sveta sa prejavujú v narastajúcej  konfliktnosti medzinárodných vzťahov. Ak namiesto strategického globálneho pohľadu získajú prevahu konjunktúrne riešenia politikov počítajúce s najbližšími domácimi voľbami, vznikne nebezpečenstvo straty kontroly nad pákami globálneho riadenia.“

Symptomatické a aj z pohľadu Slovenska významné je smutné konštatovanie S. Lavrova, že „strategické partnerstvo Ruska a EÚ, ktoré dávalo prednosť rozvoju mechanizmov vzájomného rozvoja pred konfrontáciou, nevydržalo skúšku pevnosti“. Poukazoval pritom na  premárnenú šancu naplniť mesebergskú iniciatívu nemeckej kancelárky A. Merkelovej z júna 2010 o vytvorení výboru RF – EÚ pre zahraničné otázky a bezpečnosť na úrovni ministrov zahraničných vecí.

Ďalším uzlovým, zlomovým bodom súčasnej diplomacie, ktorý sa tiež často preberal na mníchovskej bezpečnostnej konferencii, je riešenie ukrajinskej krízy, ktorá má síce teritoriálne európsky charakter, ale globálne dopady. Dohoda Minsk 2, ktorá sa pripravovala v čase konania konferencie, je stále krehká. Vývoj na Ukrajine sa komplikuje v dôsledku konania domácich, ale aj externých aktérov. S. Lavrov patrí k osobám, ktorých postoj má mimoriadny význam v medzinárodnom kontexte riešenia ukrajinskej krízy.

Široké mantinely súčasnej diplomacie

Úlohu šéfov diplomacií pri fungovaní súčasných medzinárodných vzťahov nemožno preceňovať. Diplomaciu na svetovej i nižších úrovniach robí veľa ľudí a často zostávajú z rôznych dôvodov anonymní. Okrem diplomatov sa však tomu, čo patrí k diplomacii, môžu venovať aj iní odborníci. Občas ide aj o osoby, ktoré s ňou majú máločo spoločné. Možno pripomenúť tzv. ping-pongovú diplomaciu zo začiatku sedemdesiatich rokov minulého storočia, keď proces zbližovania maoistickej Číny a USA sa začal po tom, ako Mao Ce-tung prijal družstvo stolných tenistov USA, ktorí sa zúčastnili na majstrovstvách sveta v Japonsku.

To, čo sa z diplomacie, najmä aktuálne, dostane do médií (a verejnosť sama o sebe bez nich už takmer neexistuje, lebo keď sa o nej médiá nezmieňujú, je aj pôsobenie jej jednotlivých častí oveľa ťažšie, najmä ak je odlišné od „väčšiny“) stále predstavuje onú povestnú špičku ľadovca nad morom. Otázne je to, čo médiá v záujme zaujať recipientov „vyvádzajú“, keď s obľubou šíria zákulisné informácie (lebo však keď diplomat povie áno, myslí snáď, keď povie snáď, myslí áno a skutočný diplomat nikdy nepovie nie) a rôzne okrajové detaily.

Sú však aj médiá (novinári), ktorým sa podarí získať skutočne cenné informácie a ich šírením, komentovaním a pod. môžu ovplyvniť verejnosť, ale vyvíjať aj tlak na rokujúce strany. To však vyžaduje dlhodobú skúsenosť, systémové, ucelené uvažovanie spojené s rozsiahlymi poznatkami. A s tým sa stretávame v súčasnosti už len ojedinele.

Špičky diplomacie – ich šéfovia v mnohých štátoch v súčasnosti nie sú skúsenými diplomatmi, niekedy sa s diplomaciou prvýkrát priamo stretnú vtedy, keď získajú funkciu. Avšak ani v diplomacii sa nepohybujú len profesionáli. Je všeobecne známe, že miesto veľvyslanca USA sa dá získať za odmenu, že niekto prispel na volebnú kampaň prezidenta, ktorý vyhral voľby (príklady takýchto nominácií možno uviesť aj vo vzťahu k Slovensku a susediacim štátom). O to väčšia zodpovednosť i starosť padne na plecia kariérnych diplomatov.

A tak nemožno zabudnúť na to, že diplomaciu robia síce jednotlivci, ale ak za nimi stojí nejaký „duch organizácie“ či „kolektívne vedomie“, má väčšiu šancu na úspech. A tak hoci sme zvýraznili osobnosti, ktoré stoja na čele veľkých i menších diplomacií, existuje aj niečo také ako genius loci napr. Smolensko-Senného námestia, Quai d'Orsay či Čchao-jang-men Nan-ta-ťie, kde už dlho sídlia ministerstvá zahraničných vecí.

Napokon aj o niečom inom...

Obraz každého človeka dopĺňajú aj detaily, ktoré ukazujú na jeho vášne, slabosti, popr. aj zlozvyky, lebo však málokto žije len práci, aj keď jej šéfovia diplomacie iste majú vyše hlavy. Aj o S. Lavrovovi sú známe rôzne detaily aj z jeho súkromia. Problémy má s tým, že je silný fajčiar.

Občas je netrpezlivý a vyjadruje sa rýchlo a ostro. V roku 2008 po vojne na južnom Kaukaze bol v médiách pretriasaný obsah i forma jeho telefonického rozhovoru s britským ministrom zahraničných vecí D. Milibandom. Hovorca britského ministerstva dohady okolo telefonátu odmietol komentovať s odkazom na diskrétnosť diplomatických hovorov. K obsahu rozhovoru sa vyjadrili ako S. Lavrov tak aj D. Miliband a ani jeden z nich nepotvrdil, že by slová zazneli tak či v takom duchu, ako ich interpretovali médiá.

K záľubám S. Lavrova patrí aj písanie básní, hra a spev na gitaru. Zložil hymnu MGIMO (Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov), ktorého je absolventom. Rád hrá aj futbal.

Akoby výnimkou vymykajúcou sa predstave o človeku, ktorý sa celú kariéru venuje diplomacii, je vášeň S. Lavrova pre rafting. Patril k jeho priekopníkom v Rusku a bol aj prvým prezidentom novovytvorenej Federácie vodného slalomu (2007 – 2009) a dnes je predsedom jej Podporného výboru.

Foto: Foreign and Commonwealth Office / Flickr