Žalostný výsledok samitu G20 v Buenos Aires
Vo svete v posledných rokoch dochádza k narastaniu chaosu a na ňom sa zakladajúcom napätí, ktoré vyúsťuje do sťažujúcej sa vypočítateľnosti procesov v medzinárodnej politike, ekonomike a bezpečnosti. V podmienkach pokračujúcej fragmentácie sveta sa v nich prejavuje zmiešavanie (prelínanie sa) odlišných tendencií, ktoré vedú k zvyšovaniu paradoxnosti súčasnosti.
Obrazne vyjadrené nič okrem zmeny už nie je stále a predvídať budúci vývoj, je čím ďalej tým ťažšie. Aj v týchto podmienkach však silnejú obavy z kolapsu súčasného globálneho finančno-ekonomického systému, ktorý je stále „manažovaný“ deformovaným americkým dolárom a jeho vyznávačmi.
Samitománia 21. storočia pokračuje
Národné a nadnárodné (globálne) elity na túto situáciu reagujú väčším počtom stretnutí a rokovaní v rôznych „formátoch“, pričom najviac pozornosti sa venuje samitom, ktoré sa bežne prezentujú ako liek ponúkaný mocnými tohto sveta na jeho záchranu, či aspoň zlepšenie jeho stavu. Výsledky samitov vo finančno-ekonomickej, ale ani iných oblastiach, však v úsilí o zmenu sveta k lepšiemu zatiaľ nevidieť. Do série okázalých globálnych mediálno-politických akcií, ktorých prínos pre riešenie problémov súčasného sveta a jeho budúcnosti, je prinajmenšom otázny, sa zaradil aj trinásty summit G20. Konal sa v Buenos Aires 30. novembra a 1. decembra.
Pred samitom G20 sa 17. a 18. novembra v Port Moresby v Papue Novej Guinei podľa oficiálneho názvu konalo 30. stretnutie (meeting) vedúcich ekonomických predstaviteľov štátov APEC (Asia–Pacific Economic Cooperation – Ázijsko-tichooceánskej spolupráce), ktoré má „nadregionálny“ charakter. Organizácia združuje 21 štátov z Ázie, Ameriky a Oceánie. Zaujímavosťou je, že ide o jednu z mála organizácií, kde sa stretávajú najvyšší predstavitelia Čínskej ľudovej republiky (ďalej len ČĽR) a Čínskej republiky známejšej ako Taiwan.
V elitách vzbudí zdesenie, ak sa masy pustia do takých akcií, akými sú terajšie protesty vo Francúzsku.
Foto: Thomas Bresson / Flickr
V západnom hlavnom prúde sa aj táto akcia charakterizuje ako samit (lebo však sú tam o. i. zastúpené na najvyššej úrovni USA a Kanada). Prvýkrát za existenciu organizácie, ktorá vznikla v roku 1989, došlo v Port Moresby k tomu, že na stretnutí nebol prijatý záverečný dokument. Za hlavnú príčinu sa označujú veľké názorové rozdiely medzi delegáciou ČĽR (vedenou prezidentom Si Ťin-pchingom) a USA (na čele s viceprezidentom M. Penceom), ktoré sa týkali najmä otázok Svetovej obchodnej organizácie a čiastočne aj trvalo udržateľného rozvoja.
Predchodcovia G20
Možno doplniť, že pred vznikom G20, v roku 1999 krátko fungovala skupina G33 („industrializovaných“ štátov – lebo existuje aj skupina G33 „rozvojových“ štátov, vytvorená v roku 2003, ktorá má dnes už 48 členov). V jej rámci sa stretávali ministri financií a guvernéri ústredných (národných) bánk štátov s najväčšími ekonomikami. V marci 1999 sa v Bonne konalo stretnutie o medzinárodnej finančnej architektúre.
Doplníme, že zoskupenie G33 („industrializovaných“ štátov) nahradilo skupinu G22, ktorej vytvorenie ohlásili v roku 1997 predstavitelia APEC, ale považovala sa aj za iniciatívu prezidenta USA B. Clintona. Jedným z dôvodov vytvorenia zoskupenia sa stala aj ázijská finančná kríza v roku 1997, ktorá zasiahla najmä Thajsko (kde sa začala), Filipíny, Indonéziu, Malajziu a Singapur. Skupinu vytvorili štáty G8 a 14 ďalších štátov (Argentína, Austrália, Brazília, Čínska ľudová republika. Hongkong, India, Indonézia, Malajzia, Mexiko, Poľsko, Singapur, Juhoafrická republika, Južná Kórea a Thajsko). Jej prvoradým cieľom bolo uskutočňovať stretnutia ministrov financií a guvernérov ústredných bánk, ktoré sa mali zaoberať návrhmi na reformu globálneho finančného systému. Takéto stretnutie, na ktorom sa posudzovali otázky stability medzinárodného finančného systému a kapitálových trhov, bolo v apríli 1998 vo Washingtone.
Línia vývoja skupín typu „G“, ktoré majú výrazne ekonomický charakter (aj podnety pre vznik prvej takejto organizácie – G7 – boli najmä zrútenie brettonwoodskeho systému a ropná kríza v roku 1973), naznačuje dve skupiny problémov poukazujúce na zvyšujúcu sa zložitosť (chaotickosť) svetovej ekonomiky a finančného systému. Prvou skupinou sú otázky, koľko vlastne „veľkých ekonomík“ do procesu spoločného riešenia problémov zapojiť, ale aj to, aká je metodika vykazovania veľkosti či sily ekonomiky a ich zaraďovania do rôznych kategórií. Doplníme, že v súčasnej G33 („rozvojových“ štátov) sú dvaja členovia G20 – ČĽR a Turecko. Druhá skupina súvisí s používaním rozdielnych pojmov, ktoré charakterizujú jednotlivé problémy ako aj to, v ktorej sfére sa ich riešenia pohybujú. Veľa rozdielov je aj v kontexte toho, či o problémoch hovoria finančné elity a politici, či akademické kruhy alebo médiá.
Vývoj G20
Skupina G20 sa charakterizuje ako Skupina dvadsiatich najrozvinutejších a rastúcich ekonomík (The Group of Twenty, major advanced and emerging economies). Zakladajúcimi členmi boli: Argentína, Austrália, Brazília, ČĽR, EÚ, Francúzsko, India, Indonézia, Japonsko, Juhoafrická republika, Južná Kórea, Kanada, Mexiko, Nemecko, Rusko, Saudská Arábia, Taliansko, Turecko, USA a Veľká Británia. Odvtedy sa na jej zložení nič nemenilo.
Už na prvý pohľad vidieť, že ide o „zmes“ odlišných štátov – ekonomicky, politicky nakoniec aj kultúrno-historicky. Na kritické zamyslenie môže byť aj to, prečo tam je EÚ samostatne (tým je vlastne do nej sprostredkovane zapojené aj Slovensko – teda mali by sme akcie G20 viac sledovať, lebo na nás tiež niečo z nich môže „spadnúť“) a potom ešte raz jej štyri členské štáty (z toho jeden už na „odchode“).
Niečo na tom, že časť vysokých predstaviteľov Európskej centrálnej banky sa viac bojí krachu dolára ako eura (mnohí z nich „slúžili“ vo Svetovej banke a Medzinárodnom menovom fonde), asi bude. Ktovie, či v realite držia palce doláru, alebo „bránia“ euro.
G20– aj pri všetkej úcte k účastníkom jeho samitov, konferencií a pod. (lebo nijaký stály orgán, či sekretariát nemá) – označíme za jeden z prejavov neprehľadnosti a chaosu súčasného sveta, ktoré už roky determinujú riešenie jeho problémov. Kto vlastne potrebuje toto zvláštne fórum?
Skupina G20 sa pritom trochu vymyká z rôznych „formátov“ vytváraných Západom od 70. rokov minulého storočia – najmä preto, že nemá v ňom väčšinu členov. Prvé stretnutie ministrov financií a guvernérov ústredných (národných) bánk, od ktorého sa odvíja história skupiny, sa konalo v septembri 1999 v Berlíne, teda zhruba desaťročie po rozpade bipolarity. Stretnutia mali slúžiť na dialóg o kľúčových otázkach hospodárskej a finančnej politiky.
Po ustanovujúcom stretnutí skupiny v Berlíne však dlhší čas nebol o G20 veľký mediálno-politický záujem (medzinárodné spoločenstvo viac trápili agresívne akcie USA v Afganistane a najmä v Iraku a ich dopady) a určitý čas išlo už len takmer o rutinné stretnutia ministrov financií a guvernérov ústredných bánk. Vydávali sa síce okázalé záverečné dokumenty, všetko však stálo na mieste a niečo sa aj zhoršovalo.
Všetko zmenilo vypuknutie hospodársko-finančnej krízy – „dolárodominancia“ hľadala nové cesty svojho zachovania (bašovania). V novembri 2008 sa vo Washingtone konal prvý samit najvyšších predstaviteľov štátov G20 s prívlastkom „protikrízový“. Teda akcia v Buenos Aires bola aj akousi pripomienkou desaťročia týchto samitov (o oslave sa však hovoriť nedá). V rokoch 2009 a 2010 boli ročne dva samity. Od roku 2011 sa pokračuje už v „ročnom rytme“.
Okrem samitu najvyšších predstaviteľov, ktorý sa koná spravidla na jeseň, sa schádza na jar „finančná dvadsiatka“ – ministri financií a guvernéri ústredných bánk skupiny. Na jej tohtoročnom marcovom stretnutí sa zúčastnení zachovali ako pštrosy. Nezaoberali sa hrozbou rozpútania obchodnej vojny USA voči ČĽR, ani porušovaním zásad WTO Washingtonom, ktorý vyhlasuje ekonomické sankcie voči RF a iným štátom, pričom núti, aby sa k nim pridali aj ďalšie štáty, avšak bez toho, aby tieto sankcie boli schválené Bezpečnostnou radou OSN.
Výsledkom sa stalo, že nebol pripravený materiál na rokovanie jesenného samitu. G20 dosiaľ nečelila toľkým problémom ako teraz a ani jej integritu, ktorá od začiatku nebola silná, nikdy neohrozovalo toľko sporov medzi členmi.
Čo priniesol samit v Buenos Aires
Na programe dialógu G20 za argentínskeho predsedníctva bolo vytváranie konsenzu pre čestný a trvalo udržateľný rozvoj. Zameralo sa na tri priority: 1) budúcnosť práce: uvoľnenie potenciálu ľudí, 2) infraštruktúra pre rozvoj: mobilizácia súkromných zdrojov na zníženie deficitu infraštruktúry, 3) trvalo udržateľná potravinová budúcnosť: zlepšovanie pôdy a zvyšovanie produktivity. Na samit boli organizátormi pozvaní ako hostia prezidenti Čile, Jamajky, Rwandy a Senegalu a ministerskí predsedovia Holandska, Singapuru a Španielska.
Pre samitom došlo k niekoľkým udalostiam, ktoré zvýšili napätie medzi jeho účastníkmi. Ale celková atmosféra bola v štýle Realpolitik. Nič sa radšej príliš nerozmazávalo. Čo sa dá robiť, naše záujmy vyžadujú takéto konanie.
Ak hovoríme o príčinách zvýšeného napätia v súčasnej svetovej ekonomike, politike a bezpečnosti, nepomýlime sa, ak za ním budeme najčastejšie hľadať konanie washingtonskej administratívy vedenej D. Trumpom. Odrieklo sa avizované stretnutie D. Trumpa s V. Putinom, za dôvod ktorého washingtonský establišment označil podiel RF na kerčskom „incidente“. Vyjadrenia Spojených štátov a D. Trumpa o Iráne a klimatickej dohode sa už považujú za washingtonský politický folklór.
Do zlého svetla bola postavená Saudská Arábia a jej predstaviteľ – korunný princ M. bin Salmán za brutálnu vraždu (popravu?) novinára D. Chášukdžího – v tomto prípade však washingtonský establišment nebol taký ostrý a „zásadový“ ako v prípade kerčského incidentu. Ignoroval sa aj podiel Saudov na krutej vojne v Jemene.
So starosťami išiel do Buenos Aires francúzsky prezident E. Macron, ktorého trápila rebélia žltých viest: Horšie však bolo, že nedávno vyvolal zlostnú reakciu D. Trumpa svojimi úvahami o tom, že potenciálne vojsko EÚ by ju malo chrániť aj pred nepriateľstvom USA. Iný charakter napätia mali azda len problémy s letom A. Merkelovej.
Aby sa predišlo tomu, že samit by sa skončil bez záverečného dokumentu ako stretnutie vedúcich ekonomických predstaviteľov štátov APEC, rozhodlo sa, že „šerpovia“ (zástupcovia vedúcich predstaviteľov štátov skupiny) dostanú na jeho prípravu o deň času viac ako obvykle. Nakoniec bola prijatá Deklarácia vodcov G20 Vytváranie konsenzu pre čestný a trvalo udržateľný rozvoj, ktorá má 31 bodov (Pozri G20 Leaders' declaration, Buenos Aires na https://www.consilium.europa.eu/en/press/press-releases/2018/12/01/g20-leaders-declaration/).
Podľa mediálnych zdrojov ide o najkratší záverečný dokument samitov G20 (a to, že je to deklarácia, ukazuje na jeho neurčitý charakter). V radoch západného hlavného mediálno-politického prúdu neoliberálno-globalistického zamerania nevyvolal príliš veľké nadšenie. V záujme prijatia deklarácie (a pod tlakom okolia D. Trumpa) sa z nej vytratila kritika nebezpečenstva protekcionizmu. Celkové hodnotenie samitu i deklarácie je v duchu súčasnej svetovej reality rozpačité a občas sa objavujú aj závery typu, že G20 je už dnes anachronizmom.
Za hlavný výsledok samitu sa okrem prijatia deklarácie považuje séria dvojstranných stretnutí vedúcich predstaviteľov štátov skupiny. Dominuje medzi nimi stretnutie prezidenta ČĽR Si Ťin-pchinga s prezidentom USA D. Trumpom, kde sa dohodlo „prímerie“ na 90 dní odkladajúce vypuknutie obchodnej vojny. V hodnotení toho, či to k niečomu povedie, vládne skepsa. V Spojených štátoch sa veľmi tešia tomu, že ČĽR prisľúbila aj nákup ich tovaru. Uzavrieme nepekne – 90 dní je podľa skúseností z necelých dvoch rokov novej vlády vo Washingtone príliš dlhá doba na to, aby D. Trump alebo establišment nevymysleli niečo, čím anulujú dohodu a samozrejme vinu hodia na Peking.
O širších súvislostiach globálnych samitov alebo štátno-politické a finančné elity a ľudové masy v dnešnom svete
Neriešiteľným problémom v zmesi prevažne politického neokonzervatizmu a dominujúceho ekonomického neoliberalizmu je otázka nezávislosti ústredných bánk (ich jednoznačná, všeobecne platná definícia neexistuje a spravidla sa charakterizujú na základe funkcií, ktoré vykonávajú) na politickom riadení štátu, resp. jeho vlády. Peniaze totiž banky získavajú len a len od štátu a jeho obyvateľov (pričom deformovaná cesta k bohatstvu súčasných finančných kruhov sa dá v rámci marxistickej politickej ekonómie aj dnes jednoznačne objasniť), ale chcú o nich rozhodovať už samé.
Postavme v tomto smere ostrú dichotomickú otázku. Má štát riadiť finančné kruhy (inštitúcie), alebo tie tým, že získajú nezávislosť, môžu cez toky peňazí ovplyvňovať vlády (z pozadia riadiť týmto aj štát)? V podmienkach súdobého kapitalizmu (a to je jedno akého) sa dá dospieť len k poznaniu jedinej tendencie. Politici, politika (neoliberálny) štát sa v záujme svojho pôsobenia (prežitia) podriaďujú diktátu finančných kruhov. Nešťastie je v tom, že tento charakter politiky a politických strán a hnutí i štátu ani v súdobom kapitalizme vôbec nezaručuje riešenie hospodárskych (sociálno-ekonomických) problémov štátu a jeho obyvateľov v ich záujme.
Najväčšou hrôzou pre finančnú elitu je sociálna rovnosť a spravodlivosť, v ktorej sa neprihliada k ich záujmom dosahovania zisku za každú cenu. Ešteže je k dispozícii množstvo manipulátorov (sčasti za peniaze a sčasti takých, ktorí sa v politicky nekorektnej terminológii označujú za užitočných idiotov) v médiách, akademických kruhoch i mimovládnych organizáciách, ktorí do roztrhania tela dokazujú prospešnosť sociálno-ekonomickej nerovnosti (čo naopak netvrdia o všelijakých neprirodzených marginálnych menšinách) v spoločnosti...
Necháme na posúdenie čitateľom, aký priestor má dnes na tomto pozadí dichotómie štátnych a finančných elít pre pôsobenie v jednotlivých spoločnostiach i na celom svete fiktívna „tretia sila“, ktorú vymedzíme ako ľud, ľudové masy. Tieto pojmy sa už dávnejšie vytratili z mediálno-politického slovníka hlavného prúdu a ani súčasná politológia či sociológia ich radšej príliš neskúmajú.
Ľud a ľudové masy ako fiktívnu „tretiu silu“ treba odlíšiť od iného „tretieho“ (mimovládneho sektora), ktorý sa však vo svojom fungovaní, hoci sa takto honosne nazýva, opiera o peniaze, získavané vo veľkej miere od vlád a rôznych štátnych grantových donorov, popr. finančných a hospodárskych kruhov majúcich moc a vplyv a tie, samozrejme, prostriedky nerozdávajú len tak s charitatívnym úmyslom. Prostriedky tento „tretí“ môže samozrejme získať aj od obyvateľov (ľudu).
V elitách vzbudí zdesenie, ak sa masy pustia do takých akcií, akými sú terajšie protesty vo Francúzsku. Je to čosi nové, celkom iné, ako zmanipulovaný míting pozháňaných zmätených „slušných“, či farebné revolúcie v rôznych odtieňoch. Odlišuje sa to aj od arabskej jari či Euromajdanu. Ak to niečo evokuje, tak je to nová podoba protestov proti nenásytnosti a spupnosti neoliberálnej globalistickej ekonomickej politiky. S protestujúcimi nemusíme súhlasiť (najmä pokiaľ ide o ničenie hodnôt frustrovaným davom, čo nikdy neprináša osoh, alebo o to, či záujmy určitej skupiny obyvateľstva by sa mali presadzovať takýmto spôsobom a pod.), ale sú výsledkom dlhodobej deformácie spôsobov riešenia sociálno-ekonomických problémov v štáte, v (neoliberálno-globalistickom) systéme, do ktorého Francúzsko patrí a považuje sa dokonca za jednu z jeho výkladných skríň.
Diablovým advokátom sa stáva populizmus, ktorý sa už roky interpretuje veľmi zjednodušene a deformovane. Avšak nie všetko, čo sa v hlavnom prúde označuje za populizmus, skutočne ním je a, naopak, mnoho skutočného populizmu sa v ňom zastiera. Časť pravicového populizmu sa aj kamufluje a sofistikovane podporuje.
Záverom o odkaze samitu G20 v roku 2018
Odkaz G 20 (aj v kontexte záverov samitu APEC) je: Svetu dnes nikto nevládne. Ide len o ďalšie potvrdenie konca dominancie (limitovanej hegemónie) USA. Pre Západ je symptomatické, že stratu svojej dominancie (s washingtonskými scenáristami a režisérmi usmerňovanými silnými finančnými kruhmi) jeho vládnuce elity odmietajú pripustiť a zubami-nechtami sa jej bránia.
Dochádza pritom aj k prelínaniu neokonzervativizmu (politického) a neoliberalizmu (ekonomického). Táto svojrázna „neo-neo syntéza“ však nemôže fungovať. Totiž ak vládne princíp „nesiahajte nám na zisky“ (čo dnes až príliš názorne prezentuje D. Trump, ale aj neoliberálni odporcovia), všetky ostatné idey a hodnoty sú druhoradé. Markantným príkladom je to, že nielen D. Trump, ale ani washingtonský establišment (vrátane hlbinného štátu USA), nepodnikne zásadne nič „tvrdého“ voči Saudskej Arábii, aby „náhodou“ nezrušila lukratívne zbrojné kontrakty a nepripravila tak o pracovné miesta podľa rôznych odhadov najmenej stopäťdesiattisíc Američanov.
Pre Washington strata svetovládnej pozície už nie je morálny problém. Možno si zvykol, lebo o tomto trende sa roky hovorí aj na samotnom Západe. Oveľa horšie je, že sa to vníma ako hrozba ekonomického oslabenia USA a tam sa neohliada na nič. V Spojených štátoch sa zatiaľ nedokáže vymyslieť nič iné, ako útočiť na ekonomiku ČĽR. Pritom sa ujde aj RF a Iránu. (Pri hodnotení Severnej Kórey je washingtonský establišment zúfalý, kam ho zaradiť – je to ešte stále tá hrozba, ktorá sa tu roky nafukovala?)
Upravíme ironickým spôsobom slovenské príslovie, že chudobnému aj z hrnca vykypí. Dnes kypí možno ešte viac z veľkého hrnca nenásytnosti (nedokážu ho už ustrážiť ani masy západných bankárov) aj bohatým, najviac asi USA. A bedákajú nad tým viac ako chudobní, ktorí si na svoj údel už zvykli a poddali sa mu.
Príčinou všetkých príčin, ktorú si zatiaľ elity na Západe nechcú pripustiť a niečo s ňou robiť, je neoliberálna deformácia svetovej ekonomiky, vedúca k narastajúcej asymetrii bohatstva. D. Trump síce na jednej strane bojuje proti globalizácii, ale na strane druhej „America first“ znamená, že chce nastoliť späť pomery, keď sa Spojeným štátom museli všetci podriaďovať.
Dnes sa to netýka len RF a ČĽR a iných nezápadných aktérov, ale už aj EÚ. A tak narastá chaos a nevypočítateľnosť globálneho vývoja. Zdá sa pravidlá veľkej hry sa menia rýchlo, a nie všetci hráči sú schopní na ne reagovať primerane. Ďalší samit G20 bude za rok v Tokiu – oddiali sa, či priblíži dovtedy kolaps? Odvrátiť ho však môže len kvalitatívna zmena „manažovania“ globálneho finančno-ekonomického systému.
(Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave)
