Reklama
Reklama

Zákony o komunizme od českých a slovenských herostratov (3.)

Novela protikomunistického zákona v Národnej rade SR
Počet zobrazení: 978

Zákony o komunizme od českých a slovenských herostratov (1)
Zákony o komunizme od českých a slovenských herostratov (2.)
 

1.

Pod poradovým označením tlač č. 225 prijala Kancelária SNR koncom augusta 2020 návrh skupiny poslancov s pomenovaním Novela zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému a zmene niektorých ďalších zákonov. Názov zákona predkladatelia nemenia. Na prvom mieste zostalo odsúdenie za nemorálnosť a potom nasleduje rozsudok o protiprávnosti komunistického systému. Podstatný rozdiel medzi platným zákonom a predloženým návrhom novely je v tom, že novela sa výrazne odchýlila od vcelku racionálneho a umierneného trendu obsiahnutom v zákone. Odmietla jeho koncepciu a prerába tento zákon podľa vzoru českého zákona o protiprávnosti komunistického režimu a odporu proti nemu. Dala sa na cestu extrémistického českého antikomunizmu zo začiatku 90. rokov, na cestu kriminalizácie dejín, histórie vôbec, na cestu odsudzovania na základe kolektívnej viny, kolektívnej zodpovednosti, bez individuálneho zavinenia, resp. úsilia o dosiahnutia tohto zámeru. Vo svojej  juristickej nevedomosti a politickej pochabosti, úsilia typu antického Herostrata, si legislatívci navrávajú, že ich dielo z „verštatu“ obyčajných ľudí, zaľudí a iných, vytvorí nejaký monštruózny orgán, ktorý bude súdiť celú štyridsaťročnú minulosť, celý štyridsaťročný komunistický režim, komunistickú stranu ako zločinnú organizáciu, a teda aj jej členov, nie na základe ich protiprávnych konaní, zavinených, ale jednoducho na základe objektívneho dôvodu, že boli členmi štátostrany a mali stranícku legitimáciu.

 A to všetko sa má udiať po uplynutí tridsiatich rokov. – V starom, ešte v stredovekom Uhorsku, Magyarországu aj za Arpádovcov, aj za nevidomých, nevedomých a neplnoletých kráľov platilo obdobie, lehota s názvom uhorský rok. Trval 32 kalendárnych rokov a bolo to nie tzv. premlčanie, kedy právo naďalej jestvuje, ale nemôže sa uplatniť, ale bola to lehota prekluzívna, uplynutím ktorej právo a iné nároky zanikali, a ktorého uplatnenie zo zákona neumožňovali a zamietali rozhodovacie (decízne) orgány, t. j. súdy alebo administratívne úrady. Vyhlasovalo sa síce, že zločiny komunizmu sú nepremlčateľné. Ale v tomto prípade ide nie o ich nepremlčateľnosť, ale ich zánik ako právnych úkonov vôbec, aj protiprávnych konaní vôbec, t. j. ide o preklúziu uplynutím jedného uhorského roku, dvaatridsiatich rokov.

osedlany_paragraf_pixy.org_.jpg
Ilustrácia: Pixy.org

Novela antikomunistického zákona má rovnakú štruktúru ako doterajší zákon. Zmenila však výraznou redukciou preambulu zákona, doterajší výpočet údajných deliktov začlenila do paragrafovej časti a do návrhu zaradila aj novelizáciu zákona o priestupkoch, teda nižších, menej závažných trestných skutkoch. Pôvodne mala preambula rozsah troch strán s uvedením asi viac ako dvadsaťpäť nie konaní, ale akcií či operácii, ktoré patrili do zločinov komunizmu. Novela zmenila preambulu na text so šiestimi riadkami, bez delenia inkriminovaných konaní na odseky, pododseky.

Po redukcii ustanovení preambuly novela rozšírila a sprísnila atribúty rozsudku, ktorý uvaľuje ako kliatbu (anatému) na komunistický režim. Doterajší zákon vyniesol o ňom ortieľ morálnej relevancie, že tento režim bol a je „odsúdeniahodný“. Novela prevzala, ale pritom modifikovala českú trojkombináciu a trojrozsudok, že to bol režim zločinný, nelegitímny a zavrhnutiahodný. Upravila ho na výrok, že to bol režim nemorálny, protiprávny, odsúdeniahodný a smeroval k potlačeniu základných práv a slobôd. Vynechala z toho atribút, podľa ktorého mal byť aj zločinný. Zločiny podľa práva platného od čias Napoleona, podľa jeho trestného zákona (Code penal) z roku 1810 môžu spáchať iba fyzické osoby, individuálne či v spolupáchateľstve, zavineným protiprávnym konaním, ktorého znaky sú uvedené v skutkovej podstate trestného zákona. Niet zločinu bez zákona (nullum crimen sine lege) a ustanovenie o zločinnom režime by bolo contra legem. Navrhovatelia novely sa teda spamätali, nepredložili návrh, ktorý by bol od počiatku protiústavný, aj keď by to obsahoval pre nich vzorový český zákon z roku 1993.

V novele po tomto ustanovení, rozsudku nad režimom nasleduje ortieľ nad KSČ a KSS podobe v dvojjediného odsudku typu kliatby ako zločinných odsúdeniahodných organizácií. V slovenskom právnom poriadku nejestvuje, nie je zakotvená trestná zodpovednosť právnických osôb, teda ani politických strán, resp. politických strán, ktoré jestvovali v minulosti. Najskôr by bolo potrebné, aby bol prijatý a uzákonený zákon o trestnej zodpovednosti politických strán. Určite a nepochybne by sa navrhnutím takéhoto zákona významne zvýšili preferencie politickej strany, ktorá by takýto zákon navrhla (!). A takýto zákon by musel mať aj kvalifikovanú skutkovú podstatu. Podľa prvej jednoduchej skutkovej podstaty by sa politická strana (hnutie) kvalifikovalo ako trestne zodpovedný subjekt a uložil by sa jej za to trest a podľa druhej kvalifikovanej skutkovej podstaty, po naplnení jej znakov, by takáto politická strana mala charakter zločinnej organizácie. A pri ďalších priťažujúcich okolnostiach by sa takáto strana, hnutie kvalifikovalo dvojjedine ako zločinná aj odsúdeniahodná politická strana. Po prijatí takejto úpravy v trestnom zákone hmotnom by mohlo nasledovať trestné stíhanie, trestné konanie – od obvinenia, cez obžalovanie a odsúdenie, príslušným zákonným súdom takejto organizácie, právnickej osoby ako zločineckej organizácie. Pokiaľ takáto právna úprava nejestvuje – sú takéto formulácie v textoch, ktoré ašpirujú a vydávajú sa za právne normy, len tirádami, legislatívnymi cvičeniami, etudami pre začiatočníkov. Zákon s takouto trestnou skutkovou podstatou by týmto zakotvil aj koncepciu kolektívnej zodpovednosti, inštitút kolektívnej viny. Kolektívna zodpovednosť je súčasne objektívnou zodpovednosťou. Obžalovanému netreba dokazovať, že spáchal trestný čin, ďalej mu netreba dokazovať subjektívnu stránku činu, t. j., že konal úmyselne či z nedbanlivosti, teda zavinene. A to je v hrubom rozpore s ďalšou významnou zásadou trestného práva, že nikto nemôže byť trestaný bez svojho zavinenia (nula culpa sine lege). Slovenské trestné právo by sa vďaka takýmto zákonodarcom dostalo do stavu pred dobou osvietenstva, do 18. storočia, kedy sa konali posledné inkvizičné konania s bosorkami vrátane ich upaľovania. Na území Slovenska bolo posledné takéto autodafé vykonané v roku 1736. Možno sa domnievať, že predkladateľom novely by takéto inštitúty o kolektívnej vine, uznaní trestnosti bez dokázania individuálnej viny osoby vyhovovali. Znemožňuje im to však paragraf 7. (sedem), pôvodného znenia slovenského protikomunistického zákona z roku 1996, že tento zákon vychádza výlučne zo zásady a koncepcie individuálnej zodpovednosti. A toto ustanovenie nenavrhujú legislatívci vypustiť, zostáva teda súčasťou novely, aj keď ho nezvýrazňuje a uvádzajú jeho ponechanie iba akoby mimochodom. Kolektívna zodpovednosť sa teda neuzákoní. Predkladateľov by takýto počin skutočne herostratovským spôsobom nielen zviditeľnil ale určite celosvetovo preslávil.

Celkove však o zákone takéhoto typu, úrovne a kvality platí to, čo o takomto zákone, jeho ustanoveniach, vyriekol Ústavný súd Českej republiky v roku 1993, keď posudzoval český antikomunistický zákon a to, že:

a) nemajú právnu, juristicky normatívnu relevanciu;

b) majú povahu morálno-politického posudku, rozsudku;

c) vyjadrujú iba názory, postoje, určitej skupiny poslancov v danom momente a na danom mieste, a možno ich kedykoľvek zmeniť, či zrušiť;

d) nezaväzujú občanov, ich ustanovenia nie sú záväzné ani pre prácu historikov, ani pre prácu publicistov, ani pre učiteľov venujúcich sa pri vyučovaní tejto dobe;

e) netvoria žiadnu skutkovú podstatu – najmä nie novú skutkovú podstatu, ktorá by definovala znaky protiprávnosti nejakého konania, pomenovaného hromadným názvom „zločiny komunizmu“.
 

2.

Novela zaradila do svojej paragrafovej časti zoznam rozsiahlych skutkov a konaní, ktoré považuje za exemplárne a odsúdeniahodné prípady násilia, ba dokonca zločiny komunistického režimu, KSS a jej členov. Podrobnejšie sa venujme dvom z takýchto skutočne závažných a celkove odsúdeniahodných konaní. V prvom prípade ide o prenasledovanie predstaviteľov cirkví, akcie proti kláštorom a kongregáciám a v druhom o zátarasách na štátnej hranici, jej strážení, vrátane použitia strelných zbraní proti utekajúcim osobám.

Skutočnosť, akcia, ktorá dostala v dnešnom režime pomenovanie „barbarská noc“,

rozpustenie rádov, kláštorov, násilné zadržiavanie predstaviteľov cirkví v sústreďovacích táboroch, bola operácia, ktorá si zaslúži odsúdenie. Menej známe alebo neznáme sú udalosti, ktoré tvoria kontext a asi aj príčinu tejto operácie. Dňa 1. júla 1949 bol vydaný vo Vatikáne Dekrét Posvätnej kongregácie Svätého Ofícia. Veriacim sa zakázalo stať sa členom komunistických strán (až dovtedy to bolo aj na Slovensku pomerne bežné) alebo ich podporovať, ďalej vydávať, propagovať, čítať knihy, časopisy, denníky, noviny, čítať ich alebo do nich písať s dôsledkami, že ak veriaci takýto skutok urobia, nemôžu byť pripustení k sviatostiam (sv. prijímanie, posledné pomazanie); a ak vyznávajú učenie komunistov, najmä ak ho obhajujú, propagujú, stávajú sa odpadlíkmi od katolíckej viery a budú exkomunikovaní (vylúčení z cirkvi ako odpadlíci), pretože sú nepriateľmi Boha, pravého náboženstva a Kristovej cirkvi.[1] Za týchto okolností a pomerov bola vykopaná priekopa medzi katolíckou cirkvou a komunistickými stranami a hnutiami. Začala sa a prebiehala medzi nimi vojna. A jej hráčmi, figúrkami v tejto hre boli kňazi, rádové sestry, mnísi zoskupení v príslušných kongregáciách. Do tohto historického kontextu patria aj akcie K. (kláštory), rozpustenie rádov, zadržiavanie predstaviteľov cirkví, ich väznenie. Rozhodne to neboli bohumilé akcie, nemožno ich chváliť či schvaľovať. Neboli jednostrannou komunistickou akciou a imanentnou pre ňu. Mali charakter reciprocity. Ľahko si možno predstaviť ako hodnotenia, výroky pápeža o nepriateľoch Boha, pravého náboženstva a Kristovej cirkvi pôsobili na vedomie a postoje mužov a žien organizovaných v reholiach, kláštoroch. Už pri svojich slávnostných sľuboch sa odriekli satanáša a zaviazali sa bojovať proti neznabohom a Antikristovi. V reholiach a v kláštoroch ako v pevnostiach viery sa slová dekrétu zmenili na činy odporu a odboja. A pripojili sa k tomu aj viacerí veriaci. Približne v troch desiatkach obcí a miest na Slovensku došlo k rebéliám a vystúpeniam veriacich proti štátu, podnietených svojimi dušpastiermi, ktorí plnili dekrét Svätého Ofícia. Kláštory a fary poskytovali aj úkryty osobám, ktoré utekali na Západ, aby sa tam zapojili najmä do odboja za znovuzriadenie vojnového Slovenského štátu. Podľa vtedy platných zákonov takéto konanie kňazov a rádových bratov bolo naplnením znakov trestného činu napomáhania niektorého z deliktov vymedzených v zákone na ochranu ľudovodemokratickej republiky. Z hľadiska právneho vedomia napomáhateľov to boli bohumilé skutky milosrdenstva či spásy. Zápasilo sa o to, ktoré právo sa presadí a bude sa rešpektovať – právo štátu alebo právo cirkvi. A tento antagonizmus na úrovni kto z koho tu bol vyvolaný a udržiaval sa vďaka globálnej studenej vojne. Tá bola skutočným pôvodcom týchto zločinných konaní. Konanie členov cirkví a rádov ako aj členov komunistickej strany, vojakov, pohraničníkov bolo len odvodeným, sekundárnym činom. Vyvolal ich pôvodca všetkého zla, tí politici a mocipáni ktorí chceli ovládnuť svet a zlikvidovať svojho nepriateľa na druhom póle vtedajšieho sveta. A víťaz globálnej studenej vojny, aj víťazi studenej vojny v jednotlivých krajinách a štátoch, ktorých právo sa ukázalo ako správne a stalo sa dominantným, dnes kričia a chcú konať podľa hesla „Vae victis“ (beda porazeným).

Iný prípad, resp.  štyridsaťročný príbeh je v pôvodnej redakcii zákona charakterizovaný tak, že režim zraňoval a usmrcoval občanov pri pokusoch o útek do cudziny, nedovoľoval vycestovať a vrátiť sa do vlasti. Dodáva sa, že tým porušoval Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ktorá bola prijatá v roku 1948, ale len ako vyhlásenie, nie ako záväzný zákon. Pomery na štátnych hraniciach sú notoricky známe s drôtmi, zátarasami, ženijnými prekážkami, ako pohraničné pásmo chránené vojakmi pohraničníkmi so psami. Zo susedných demokratických krajín sa rádiom Slobodná Európa, aj inými médiami od roku 1949 vysielalo, že každú chvíľu môže vypuknúť nová svetová vojna, možno aj jadrová a treba sa pripraviť a postarať o pád komunistického režimu. A od konkrétneho konania ľudí bude závisieť, či budú potrestaní pre kolaboráciu s režimom, alebo odmenení ako bojovníci proti komunizmu. Kráľ Šumavy bol prevádzačom v Čechách. Dlhé roky prechádzali prevádzači na Záhorí, v Malackom, Senickom a Skalickom okrese za rieku Moravu (záhorácki králi rieky Moravy) a stretávali sa tam s tými, ktorí už boli organizovaní na boj a dodávali im nových utečencov, kádre pre boj za slobodu. Režim sa bránil aj tým, že takéto prekročenie hraníc vyhlásil za nezákonné, za protištátny trestný čin, nedovolené opustenie republiky. Na hranici ČSSR zomrelo v rokoch 1948 až 1989 viac pohraničníkov ako utečencov. Pohraničníkov bolo 584 a utečencov (narušiteľov štátnej hranice) bolo 282. Dvojnásobný rozdiel. Iniciátormi streľby na hraniciach, pri nedovolenom prechode nebol teda komunistický režim, ani jeho vojaci. Pri prechode hraníc do cudziny a späť do vlasti boli v rozhodujúcom počte a miere tí, ktorí utekali pripravení a organizovaní na takéto skutky aj vraždy a zabíjanie. Podľa nich ich ľudské právo na odchod do cudziny akoby zahrňovalo aj právo zabíjať, vraždiť pohraničníkov. Podľa Ústavu pamäti národa, bolo na slovensko-rakúskom úseku štátnej hranice usmrtených 44 narušiteľov. Ústav neuvádza počty obetí na strane pohraničníkov. Na to ho nezriadili a za to ho ani neplatia. V priebehu troch desaťročí po roku 1990 sme spoznali, že stavanie zábran, plotov, múrov na hraniciach, strieľanie na ich narušiteľov nie je výhradne spojené iba so štátmi v ktorých vládne komunistická strana. Najdlhší a najvyšší plot na hraniciach vybudovalo USA za prezidenta D. Trumpa na hraniciach s Mexikom. Situáciu vyhodnotili ako ohrozenie národnej bezpečnosti, a to je najvyššia hodnota tohto štátu, jeho sviatosť oltárna, významnejšia ako ľudské práva slobodne vstupovať a odchádzať z územia štátu. Žiadne práva a slobody neplatia absolútne, ako to vyplýva aj zo skúsenosti s plotom USA na svojich hraniciach. Možno by to mali zohľadniť aj predkladatelia novely v ustanovení o streľbe proti ľuďom na našich hraniciach. Okolo sto plotov sa postavilo, je možné postaviť na hraniciach štátov, ktoré sa bránia prílivu nelegálnych migrantov. Hranice chránia aj policajti s automatmi, aj výstrelmi (hádam len výstražnými, do vzduchu). Konajú legálne (podľa platných zákonov) ako aj legitímne (podľa presvedčenia ľudí, národa). Koho zločiny sú to v takomto prípade: migrantov, policajtov štátu, prevádzačov, alebo hláv štátov, premiérov týchto vlád, ktoré destabilizovali štátne systémy v krajinách emigrantov a uvrhli týchto ľudí do biedy, existenčného ohrozenia? Nemali by naši predkladatelia zákona o amorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu zakomponovať do neho aj paragraf, v ktorom odsúdia pôvodcov, organizátorov, napomáhateľov a spolupáchateľov takých hrôz, skutočných zločinov proti ľudskosti?!
 

3.

Novela zákona je rozšírená o dva paragrafy – možno povedať „tabuľové paragrafy“, zakazujúce na nich uvádzať texty, vyobrazenia a symboly oslavujúce, propagujúce aj obhajujúce komunistický režim. Toto ustanovenie bude účinné až po uplynutí 15. novembra  2020. Vyplýva to asi z individuálnej skúsenosti ľudsko-právnych aktivistov z východného Slovenska, ktorí sa tam protikomunisticky exponovali. Ustanovenie sa nebude aplikovať okamžite, a tiež nie spätne, ale až od budúcnosti. Občanom zákonodarca poskytol tzv. legisvakačnú lehotu, aby sa zoznámili s týmto textom, osvojili si ho a prijali – a aby takéto činy už nerobili, aspoň nie hromadne. Zákonodarca má ako dobrý učiteľ trpezlivosť. Neurobil to, čo vykonali hrdinovia nežnej revolúcie, keď dali vyhodiť do povetria ekrazitom súsošie K. Gottwalda na rovnomennom námestí v Bratislave. Ich konanie sa stalo okamžite platným zákonom. Náš zákonodarca mohol konať aj tak ako v starovekom Egypte a dať vysekať všetky takéto nápisy, zlikvidovať texty, slová, obrazy, sochy oslavujúce a opisujúce slávne skutky predchádzajúceho faraóna či faraónov. Veľkým, múdrym, statočným môže byť len vladár , ktorý je pri moci, ktorý je bohom a pozerá sa na hlavy svojich čiernovlasých poddaných, otrokov, ktorí sa mu klaňajú a skláňajú sa až po zem, až po zrnká piesku v púšti. Poslední mohykáni starého režimu dostali na krátku dobu povolenie na zbožštenie svojich idolov. Kvôli právnej istote v našom právnom štáte by sa patrilo, aby predkladatelia novely spísali a uverejnili aj zoznam tých predstaviteľov režimu, ktorí sa aktívne zapojili do odporu proti komunistickému režimu. Tých môžeme zobrazovať, oslavovať, pripraviť im adoráciu aj po uplynutí dočasnej, povolenej lehoty. Takisto po nich ešte možno pomenovať ulice, námestia, verejné priestranstvá. Pri pomenovávaní ulíc by zoznam bolo treba rozšíriť aj o predstaviteľov nacistického a fašistického režimu, ktorí proti nemu aktívne bojovali. Právna úprava bude potom kompletná a právna istota stopercentná. Nebudú potom ani pochybnosti pri uplatnení sankcií za priestupky pri porušení týchto ustanovení. Takže predsa, a v tom budú predkladatelia slávnymi, že našli aj právnu úpravu, podľa ktorej sa budú môcť trestať síce nie páchatelia údajných zločinov komunizmu, ale asi tí ktorí budú nosiť odznaky, znaky, alebo pomenujú ulice, námestia podľa týchto predstaviteľov komunistického režimu. Patrí im za to, sláva a česť legislatívcov typu Herostrata.

 

4.

Vyznávači tohto súdenia dejín vydávaním zákonov spomínajú a usilujú sa zdôvodniť svoj postup činnosťou medzinárodného súdu v Norimbergu po druhej svetovej vojne. Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu (1945 – 1947), nesúdil ani neodsúdil nacistický režim, nesúdil hitlerovský štát, ale súdil fyzické osoby, predstaviteľov režimu. nacistickej strany. Súdil a odsúdil ich za spáchanie, naplnenie skutkových podstát troch kategórie deliktov – a to zločinov vojnových, zločinov proti mieru a zločinov proti ľudskosti. A skutkové podstaty týchto zločinov boli vymedzené v Štatúte tohto medzinárodného vojenského tribunálu. Autormi tohto Štatútu a vymedzenia skutkových podstát týchto deliktov – boli veľmoci, štyri antifašistické mocnosti a spolu s nimi ďalších temer tridsať štátov tvoriacich „Spojené národy“. Súhlasom týchto štátov antifašistickej koalície nadobudli tieto skutkové podstaty právnu relevanciu zákona, záväzného prameňa medzinárodného práva, vtedy nového druhu, a to medzinárodného trestného práva.

Súčasní protagonisti zákonodarstva o zločinoch komunizmu nemajú pre svoje represívne trestné ambície ani zákonné vymedzenie skutkových podstát, ani príslušný tribunál, ani obžalovaných. Absentujú u nich náležité vedomosti z trestného práva, z trestnej zodpovednosti. Niektorí z nich majú síce právnické tituly, ale sú právne nevedomí, v lepšom prípade poddimenzovaní! Chcú stíhať, ale nevedia koho, nevedia ako a nevedia čo! Prezentujú sa ako exhibicionisti. Vychádzajú z koncepcie kolektívnej zodpovednosti a uplatňujú ju. Tá bola typická pre stredoveké predpisy trestného práva. A táto koncepcia kolektívnej zodpovednosti nie je obmedzená, vymedzená a limitovaná na konkrétnych ľudí, konkrétne činy a konkrétnu dobu. Od čias francúzskeho zákonníka Code penal (1810) je takáto koncepcia – nezákonná, protiprávna, typická pre feudálny absolutizmus, kedy zákonom bola všetko, čo bolo obsiahnuté vo vôli panovníka, ktorý bol legibus solutus. Naši poslanci zákonodarcovia patria do tejto doby, systému a režimu – predosvietskému.

Tribunál v Norimbergu bol súdom, t. j. bol vždy a všade viazaný úplne na konkrétne dôkazy o konkrétnych činoch a to u jednotlivých osôb. Podľa článku 9. svojho štatútu bol tribunál zmocnený vyhlásiť za zločinnú skupinu alebo organizáciu, pokiaľ sa v konaní pred súdom preukázalo, že jej konkrétni členovia sa dopustili konkrétnych činov. Nemohol rozhodovať na základe svojej domnienky, pocitov, chcenia, vôle, ako sa o to pokúšajú dnešní poslanci v NR SR. Norimberský tribunál neuznal a nevyhlásil ani nacionálno-socialistickú stranu (NSDAP) ktorá bola reálne štátostranou, za zločinnú stranu (organizáciu) ako celok. A žalovaný bol tiež „zbor nacistických vodcov“ – nie hitlerovskí ministri (vláda). Tribunál uznal za vinných a odsúdil fyzické osoby (jednotlivcov) pred ním obžalovaných a súdených. Neprijal a neuznal však kolektívnu vinu. Rozsudok kvalifikoval za zločinnú skupinu, skupinu ľudí, ktorí boli vedúcimi kancelárií ríšskeho štátu, župného či okresného vedenia a ďalej tých členov NSDAP, ktorí o zločinnej činnosti vedeli alebo sa na nej podieľali. Pod zločinnou činnosťou sa pritom chápali celkom jasne vymedzené vojnové zločiny ako vraždy a týranie zajatcov, civilného obyvateľstva na okupovaných územiach, odvlečenia na nútené práce či prenasledovanie z rasových dôvodov. A medzinárodný vojenský tribunál neodsúdil a nekvalifikoval hitlerovský, nemecký, nacistický režim ako zločinný! Za zločinný uznal a vyhlásil zbor nacistických vodcov (führerov) na základe ich skutkov, ktoré podľa štatútu boli zločinnými.

A  poslanci českí poslanci (1993) a potom poslanci v Národnej rade SR (1996) boli oslobodení od príkladu vojenského tribunálu, nie sú viazaní akýmikoľvek právnymi historickými precendentmi, najmä oslobodení od skutočných vedomostí a poznatkov.

Poslanci aj vo Federálnom zhromaždení (1991), potom v Parlamente Českej republiky a ďalej v Národnej rady SR nedodržali tento príklad Medzinárodného vojenského tribunálu v Norimbergu. Českí poslanci zákonom z roku 1993 hrubo ho porušili tento príklad s konania a rozsudku Medzinárodného vojenského tribunálu. Konali ďalej protiprávne a porušili najvyšší zákon, Ústavu Českej republiky. Reputáciu poslancov českého parlamentu musel zachraňovať, protiprávnosť v ich konaní kamuflovať Ústavný súd Českej republiky. Ak zákon Národnej rady Slovenskej republiky z roku 1996 sa v normatívno-právnej časti svojich ustanovení vyhol protiprávnym ustanoveniam, tak novela tohto zákona predložená na konci leta 2020 sa zámerne orientovala na tento český vzor, teda aj na porušovanie Ústavy Slovenskej republiky v časti, kde chce presadiť vetu, že Komunistická strana Slovenska je či bola zločinnou organizáciou. Pokiaľ takéto ustanovenie prijmú poslanci slovenského parlamentu, bude táto zmena a doplnenie zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu zrelá na predloženie do Ústavného súdu s návrhom na zrušenie týchto ustanovení pre ich rozpor, porušenia ustanovenia slovenskej ústavy v článkoch o trestnoprávnej zodpovednosti.

 

5.

Režim sa zmenil. Mení sa ďalej už tridsať rokov. Zostala kriminalita, zmenila sa kvantitatívne, ale aj pribudli úplne nové druhy zločinov, prečinov, deliktov vôbec. Počet zistených trestných činov sa v porovnaní s rokom 1989 zvýšil  viac ako trikrát, v niektorých kategóriách až štyrikrát. Konkrétne podľa štatistiky v roku 1989 bolo zistených 46 398 trestných činov a v roku 2004 to bolo 131 244 trestných činov. Počet vrážd v roku 1989 bol 59 a v roku 2000 vzrástol na číslo 143. Pre celé toto obdobie transformácie ekonomiky sú symptomatickými údaje o majetkovej trestnej činnosti. V roku 1989 bolo zistených 16 769 majetkových trestných činov a najvyššie číslo je 67 772 takýchto skutkov. Percentuálne vzrástli tieto majetkové trestné činy z 36 % na 68 % a na tomto čísle sa ustálil na dlhšiu dobu. Po troch desaťročiach sa uvádza, že v porovnaní s rokom 1989 kriminalita vzrástla dvojnásobne a na tomto sa údajne ustálila. Novým druhom zločinu sa stala hneď po nežnom prevrate drogová kriminalita, potom kvalitatívne nový fenomén – korupčná kriminalita, obchodovanie s ľudskými orgánmi, sexuálne zločiny, zavlečenie ľudí do cudziny na otrocké práce a ďalšie. Aj vyšetrovanie, obžaloba a súdne konanie sa vynovili. Vina a trest sa dnes už neurčuje podľa pomeru závažnosť zločinu a zodpovedajúci druh a výška trestu. Možno tu akoby obchodovať, možno uzavrieť s prokurátorom dohodu o vine a treste, môžem sa zaviazať svedčiť v inej kauze a budú ma stíhať za menej závažný trestný čin (paragraf) a dajú mi menší, iný trest. Je v tom tiež všemocná „ruka trhu“? V spoločnosti, v ktorej prevláda kriminalita, vládne zločin možno sa pokúsiť s ním zápasiť aj takýmito metódami, ktoré nie sú na hony vzdialené od týchto fenoménov.

Od malej privatizácie sa odvodzuje zrod dovtedy neznámeho javu – organizovanej kriminality, slovenskej mafie. Každý kraj aj menší región mal svoje skupiny organizovaného zločinu. Hromadné násilie, vraždy, lúpeže v takomto vydaní prišiel na Slovensko divoký kapitalizmus v jeho zločinnej forme. Černákovej mafii dokázali viac ako 30 vrážd. Šátorovcom až 50 zavraždených. Spolu s organizovaným zločinom, máme na Slovensku aj masových vrahov. Šokujú prípady na ulici, verejnosti vystavených odrezaných hláv od tela kumpánov v dvoch prípadoch. Telá obetí sa hodili udomácnenej levici mafiána na zožratie, dávali sa zožrať hladným sviniam na farme takéhoto podnikateľa, vykostené a rozštvrtené sa mleli v mlynkoch na mäso. Pre rýchle zahladenie stôp si iná skupina organizovaného zločinu zohnala malých bager na zahrabanie mŕtvych tiel (ručným kopaním to už nestíhali a bolo to namáhavé), v inom prípade sa telá rozpúšťali v kyseline. Na Žitnom ostrove sa doteraz bagruje, aby sa našli pozostatky zabitých. Používali sa granáty, bomby aj sekery. Taká bola primitívna, brutálna kriminalita obdobia raného kapitalizmu u nás. Veľká privatizácia podnietila kriminalitu bielych golierov. Podvody privatizačných fondov, podvodné privlastnenie si vložených úspor a manipulácie s nimi. A už samotná privatizácia veľkých hospodárskych celkov, nazvaná ako „prevod majetku na inú osobu“, vyvoláva otázku legitimity takéhoto prevodu – z vlastníctva celospoločenského na vlastníctvo súkromnej osoby, ktorá ho získala podozrivým spôsobom (napr. priamym prevodom cez ministerstvo privatizácie a Fond národného majetku) a ďalej ho predala spoločnosti z cudziny za patričný zisk. Majetok už nemá ani „národ“, ako abstraktný subjekt vlastníctva, ani firma, ktorá ho nadobudla, patrí iným, cudzím majiteľom. Vzniká otázka ,či to nebola tzv. uzákonená krádež?

Nebolo by treba, aby predkladatelia tohto zákona navrhli aj ďalší zákon, alebo svoju novelu rozšírili o fenomén – „nemorálnosti, protiprávnosti, a zločinoch demokratického režimu“ založeného na ideológii trhového hospodárstva?

(Koniec)

 


[1] Por. Texty ke studiu konfesního práva I. nakladatelství Katolinum, Praha 2006, s. 204 a 205.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama