Zákon o slove ako nástroji estetického zážitku čiže krásna

Krásno je estetická kategória a súvisí s tou zložkou ľudského pocitového sveta, ktorá zmyslovou cestou podnecuje zažívanie slasti a v konečnom dôsledku chuť do života, v negatívnych prípadoch odpor k životu. V emotívnom svete človeka sú zárodky rozhodovania sa pre analogické konanie, ktorého nebezpečenstvo spočíva v nekontrolovanom zmocňovaní sa dojmov z videného, počutého, nahmataného, ochutnaného alebo zachyteného ňuchom. Dôsledkom takéhoto stavu, presnejšie takéhoto zmyslového vzrušenia, môže byť radosť, optimizmus, nevšedne dobrá nálada. Opakom je znechutenie a z neho vyplývajúci hnev, depresívnosť, rozladenosť. V prvom prípade rezonuje v človeku to, že jeho konanie nestíha kontrolovať rozumové centrum a následkom môže byť nečakané extrémne konanie a činy. No umenie, ktoré exploatuje citové vlastnosti človeka, nemožno obviňovať z podnecovania extrémnych prejavov ľudí. Emotívne impulzy nepretržite sprevádzajú človeka v celom jeho reálnom živote a sú jeho neodmysliteľnou súčasťou ako zrod a smrť, deň a noc alebo trebárs láska a nenávisť.

Vo sfére estetiky robí problém neschopnosť skúmateľov odlíšiť emotívne zdroje konania od zdrojov rozumových, ale aj neschopnosť vedy zbaviť sa predstáv, že estetické je zákonite prepojené na informatívno-kognitívno-edukatívno-propagandistické účinky či zložky artefaktu. Neraz sa stretávame s prakticky irelevantnou otázkou, čomu nás to ktoré dielo naučilo alebo v čom nás poučilo. Pritom sa každý človek môže na vlastné oči presvedčiť, že vznikajú a aj oddávna existujú artefakty, ktoré nemusia okrem potešenia prinášať nijaké „ponaučenia“ ani nás nemusia ničomu naučiť, a jednako majú pre človeka nesmiernu hodnotu. Spravidla sa v takýchto prípadoch odvolávame na dekoratívne umenie, tanec alebo hudbu. Nedostatočne vysvetlenou však zostáva sféra literatúry a v nej aj samotnej krásnej literatúry, kde je v tom istom diele zastúpená aj estetická (obrazová), aj poznávacia hodnota jednotky a časť estetikov rada spája tieto dva fenomény do takého určenia úloh literárnym dielam, aby sa im priznali aj úlohy mimoestetické. S takýmto výkladom prišlo osvietenstvo a racionalizmus a odvtedy sa literatúra akoby vzďaľovala umeniu, aby sa k nemu vrátila práve v časoch postmoderny. Napríklad úplne nové umelecké dimenzie začína mať (aj vďaka príznačnej slovenskej dokumentárnej filmovej škole) dokumentárny film, cestopis alebo literatúra faktu, a to všetko len preto, že každý z týchto druhov tvorby začína znova hľadať umelecký obraz ako grunt tvorivosti, ako sa to dialo za antických alebo stredovekých čias, keď umením bolo aj rečníctvo, aj rozprávačstvo, aj záhradkárstvo (alebo hoci aj hľadanie a kopanie studní). V princípe ide o to, že umelecký obraz je vlastne symbolom čohosi, čo je našej duši blízke a čo nám teda spríjemňuje život, a aby sme si tento život mohli naozaj spríjemňovať, pokúšame sa každému nášmu počinu dať aj symbolický, teda obrazový význam. Spomeňme si na slovenské ondrejské liatie olova: niekdajšia tvorba olovených obrtlíkov nastokovaných na vreteno sa uskutočňovala spoločne s kultovým liatím náhodne sa sformovavších olovených útvarčekov, ktoré mali vždy čosi veštiť. No obrad sa zafixoval v takom ročnom období (na Ondreja), keď už bol ľan spracovaný na pradenie, teda keď znova bolo treba liať obrtlíky. Áno, aby sa práca vôbec vykonávala s radosťou, často sa do nej privliekali prvky obradu sprevádzaného znakmi, symbolmi a obrazmi toho, na čom sa práve pracovalo. Viete si spomenúť na rad rituálov súvisiacich napríklad so zabíjačkou? Zistite si to a poľahky skonštatujete, že aj v obyčajnej dedinskej zabíjačke existujú prvky obradovej a umeleckej kvality!

Iba slovo zostalo osamoteným bojovníkom o zaradenie sa do umenia, keďže jeho poslaním bolo pôvodne spájať a informovať. Ale keď si ho postupne začala osvojovať aj umelecká tvorba (pesnička, rozprávka, rozprávanie, epos), objavila sa hrádza, ktorá neumožňuje slovu vzdať sa nadobro svojho informatívneho poslania, nuž sme si z tejto nepríjemnej prekážky urobili umelý priechodník, akýsi mostík, skrze ktorý preniká do umenia veda, dokument a propaganda, až ich odrazu začíname prijímať ako súčasť umeleckej literatúry.

No aj napriek tomu sa tu blížime k vysloveniu nemennej pravdy o zástoji slova v umení:

Slovo samo o sebe nie je umeleckým, ale iba neutrálnym a vecným prostriedkom dorozumenia. Do umenia vstupuje ako objektívny prostriedok estetického spracovania. Napísané alebo vyslovené bez umeleckého kontextu nemá nijaké estetické kvality. Na rozdiel od hlasu, ktorý už sám o sebe máva estetický účin, a keď sa zmocní slova, urobí z neho významnú súčasť umeleckého artefaktu a zážitku z tohto artefaktu.      

Slovo teda nadobúda emotívny obsah buď jeho premenou na literárny obraz (báseň, epický útvar, umelecké rozprávanie), alebo keď sa stane nástrojom zvukovej interpretácie (prednesu, rétorického útvaru a pod.).

SÚVISIACE:

Čo je dobrá kniha, čo dobré umenie?