Za všetkým sú zisky

Veľká časť utečencov vraj dnes uteká nie pred vojnou, ale za lepším životom. Kto by nechcel žiť lepšie? Aj trinásti z mojich gymnaziálnych spolužiakov v roku 1968 neutiekli pred ruskými vojakmi, ale za lepším životom. Západný svet ich však zadefinoval ako politických emigrantov.

Prirodzená túžba žiť lepšie však nesmie ísť na úkor druhých. Je „dojemné“, že Španieli prichýlili Sýrčana, ktorému dala maďarská novinárka podnožku, ale dali mu prácu na úkor 24 % nezamestnaných vlastných občanov. Iným problémom je fakt, že príčiny dnešného exodu z Blízkeho východu a Afriky sa začínajú hlasnejšie spomínať  vtedy, keď je už neskoro, totiž až v posledných dňoch. Okrem ekonomického vykorisťovania krajín tretieho sveta a rozpútania zbytočných vojen zo strany USA a jeho európskych vazalov, stálo by za to pozrieť sa aj do minulosti. Veľká migračná vlna sa totiž začala už v „zlatej ére kapitalizmu“ t. j. v 70. rokoch, no vtedy išlo iba o tisíce či desaťtisíce, a nie stovky tisíc migrantov.

Dovolím si uviesť dlhší citát z istej knihy na písanej v roku 1979: „V našej krásnej blahobytnej spoločnosti je dosť všelijakej roboty, ktorá každému dobre živenému Švédovi príliš nevonia. Buď je príliš špinavá, ťažká alebo zle platená. Tu na scénu prichádzajú obchodníci s otrokmi a ponúkajú firmám pracovné zmluvy na takéto práce. Je to výnosný trh. Sprostredkovateľ pozháňa pracovné sily z najchudobnejších častí Grécka a Turecka a chudobného Pakistanu a Bangladéša. Pre chudobných je to otázka prežitia. Vystroja ich pasom, peniazmi a cestovným lístkom do zasľúbenej zeme a tam sa ich potom ujmú a vopchajú ich do otrockých lágrov. Len čo prejdú švédsku hranicu, otrokár ich o peniaze oberie. Podľa pracovnej zmluvy, ktorú doma podpísal, dostane otrok nejakú biednu almužnu, z ktorej si musí platiť stravu a nájomné v špinavej nocľahárni“. (Olov Svedelid: Otrokári, 1979, u nás 1986, s. 403).

Prirodzene, že popri týchto otrokoch (väčšinou činných na čiernom trhu práce) existujú aj migranti, ktorí mali šťastie a húževnatosť a podarilo sa im ako-tak včleniť do kresťansko-židovskej spoločnosti Západu. Títo azda ešte viac než spomínaní otroci túžia po svojej rodine, a tak sa počet afroázijskej či balkánskej populácie v Európe postupne rozrastal až do dnešnej katastrofickej podoby. Ale ak sa vrátime k počiatku, kto tento problém vyvolal? Alebo lepšie, kto mal z neho prospech? Predovšetkým sprostredkovatelia (ktorých dnes nazývame pašerákmi alebo mafiánmi) a nepoctiví zamestnávatelia, ktorí na úbohých cudzincoch zarábajú. Za všetkým je teda zisk, ktorý je tým zlatým teľaťom modernej kapitalistickej spoločnosti.

Aby nevznikol dojem, že jednostranne fandím dnešnému exodu, bolo by sa treba pozrieť aj na sociálnu politiku západných štátov, ktorá okrem tých, ktorí ozaj chcú pracovať, láka aj tých, ktorí chcú na spomínanom sociálnom systéme parazitovať. Ale tu by sme sa mohli opýtať, prečo vo vyspelých kapitalistických krajinách existuje až taký veľkorysý systém podpôr a sociálnej pomoci. Spočiatku slúžil ako protiváha sociálnym vymoženostiam krajín „reálneho socializmu“ (ale ešte ani dnes grécke ženy nemajú právo na materskú dovolenku) a po rozpade bipolárneho sveta každá vláda „demokratickej Európy“ sa bojí sprísniť kritériá, aby nestratila hlasy vo voľbách.

Slovensko dnes nemá nijakú morálnu povinnosť (okrem vlády, ktorá prispela k vytvoreniu Kosova) ťahať gaštany z ohňa za historické i aktuálne viny postkoloniálneho a na demokraciu sa hrajúceho západného sveta. Kde bol kresťanský súcit všetkých tých, čo spomínaný problém spôsobili?

Foto: Noborder Network / Cretive Commons