Reklama
Reklama

Za Petrom Kerlikom

Počet zobrazení: 3317

Na obrazovke v mojom počítači svieti žlté okienko, priečinok Môj boj. Autor Karl Ove Knausgård, preklad Peter Kerlik. Rozsiahly text, autorská rekapitulácia života, kniha prvá, generačný román, Petrov posledný preklad... Na jeho začiatku sa píše:

„Smrť nepozná hranice, je masívna, všadeprítomná, nevyčerpateľná. Ale to je smrť ako predstava, smrť bez tela, smrť ako myšlienka a obraz, smrť ako duch. Táto smrť je rovnaká ako smrť mena – na človeka bez tela odkazujeme, keď použijeme meno mŕtveho človeka. Lebo kým človek žije, odkazuje meno na telo; keď telo zomrie, jestvuje zase len u živých, a tí pod menom majú vždy na mysli toho, kto bol v tele, nie toho, čo z neho zostalo... Tú časť smrti, ktorá patrí telu, konkrétnu, fyzickú, materiálnu, ukrývame tak úzkostlivo, až pripomína príkrosť, a toto funguje. Len počúvajte, ako volia slová ľudia, ktorí sa mimovoľne stali očitými svedkami smrti. Vždy hovoria to isté: Bolo to celkom neskutočné..."

peter_kerlik.jpgPeter Kerlik (4. júla 1946 – 1. marca 2016)
Foto: Maroš Bančej


Keď som ráno 2. marca telefonovala predsedníčke Slovenskej spoločnosti prekladateľov umeleckej literatúry Olinke Ruppeldtovej, že zomrel Peter, reagovala rovnako: „Ale naozaj? Veď včera som s ním bola, mohlo byť  štvrť na deväť, keď sme sa rozišli...“

Bolo to celkom neskutočné.

Ešte včera bol živý, bol všade, ešte včera sa stretol na porade, ešte včera šiel do divadla... chodil do kaviarní, stretával sa s kamarátmi, hovoril o práci, o svojej, o práci iných, plánoval, čo ešte urobí, čo preloží, tešil sa, čo mu ešte vyjde, bol na ulici, v klube, bol všade...  ale bol aj doma na Haanovej v Petržalke, niekedy v Beckove.

Mnohé z posledných Petrových prekladov išli náhodou cez moje ruky. Len málo ľudí vie toľko jazykov, ako vedel on, nevedela som posúdiť, čím to je, že jeho preklady znejú ako pôvodný text, no vedela som to oceniť. Niektoré prekladal s nadšením, najmä také s čudnými názvami: Chlapec v kufri, Žena v klietke či 1222 metrov nad morom... Iné možno aj s trochou odporu.

Azda najviac mu išiel na nervy román Môj boj. „Díval som sa na život, myslel som na smrť,“ stojí v tomto románe. Kto by to prekladal s radosťou? Nečudo, že pokračovanie, preklad druhej knihy, odmietol.

„Čím to je, že z toho Petra ide taká vľúdnosť,“ pýtala sa ma moja dcéra Elenka, keď sa s ním zoznámila pri redigovaní. Čím asi? Možno tým, že aj pri množstve práce, ktorá po ňom ostala, si vedel nájsť čas aj na ľudí a rozhovory, vedel sa porozprávať, zaujímavo hovoriť, lebo toho veľa vedel. Hovoril neraz aj o sebe a každému povedal niečo dôverné, a každý veril, že to povedal len jemu, nebál sa hovoriť úprimne, lebo nám dôveroval. Dôverčivý a milý, pravdaže, niekedy aj uhundraný, aj takého sme ho poznali, a aj to patrilo k jeho úprimnosti.

Minulý rok Petrovi zomrela mama. Dožila sa 93 rokov. „Ale ja sa toľko nedožijem,“ vravel Peter. „Môj dedo, otec aj brat zomreli na porážku. No pozri, čo mám po mame.“ A s chlapčenským úsmevom vytiahol z náprsného vrecka v celofáne zabalený anjelský prstenec svojich detských vlasov, ktoré preňho odložila jeho mama.

Kedysi dávno preložil prózu, ktorej autorom je Kazuo Išiguro a volá sa – opäť príznačne – Súmrak dňa.  Vyjde len teraz. Súmrak či zvyšok dňa, podobný času, ktorý nám zostáva do smrti. Tejto téme sa Peter bránil, bridila sa mu, odporoval jej, až ho napokon premohla. Súmrak dňa vyjde až po jeho súmraku.

V mojej rodnej dedine je na jednom starom hrobe nápis Dobrý boj ste bojovali, drahí rodičia, spočívajte v pokoji. Možno si taký alebo podobný nápis na kríži prečítal aj Peter vo svojej rodnej dedine Stanči. Ťažký a dobrý bol Tvoj boj, Peter, pekné, bohaté výsledky tvojej práce zostali.

Lúčim sa s Tebou v mene Slovenskej spoločnosti prekladateľov umeleckej literatúry, tvojich kolegov a kamarátov prekladateľov. Zbohom.

(Odznelo na poslednej rozlúčke 10. marca 2016)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama