Reklama
Reklama

Za Jurijom Bondarevom

Počet zobrazení: 2309

bondarev_bereg1.jpgDo Hamburgu letí známy ruský spisovateľ, pozvala ho tam nemecká nakladateľka na besedu s nemeckými intelektuálmi. Ten ruský spisovateľ bol vo svojich dvadsiatich rokoch delostrelcom a tesne pred koncom vojny zastane so svojou batériou v nemeckej dedinke pri Berlíne. Vo vilke sa ukrýva mladučké dievča s bratom, medzi tým delostreleckým poručíkom a Emou sa narodí krehká zakázaná láska. Po rokoch ju spoznáva vo svojej hostiteľke. Jurij Bondarev v románe Breh začiatkom osemdesiatych rokov prelomil tabu – ruský vojak a Nemka. Čistá láska a hrozné okolnosti. Dňa 29. marca Jurij Bondarev zomrel. Mal 96 rokov. Okrem románov Breh, Voľba, Horiaci sneh, Prápory žiadajú paľbu – ktoré som hltala – ma zaujal na 19. konferencii KSSZ v lete 1988. Emil mi hovorí, že nás vtedy naštval, lebo sme veľmi fandili Gorbačovovi a on sa pýtal, ako možno vypustiť lietadlo, keď nevieme, kde má pristáť... Vedel viac ako my, už nikdy som od Gorbačova neuverila žiadnemu politikovi. A nemala som veriť ani jemu, mala som viac veriť spisovateľovi. Nech odpočíva v pokoji.

(Gabriela Rothmayerová, FB, 30. 3. 2020)

 

 

Výnimočný spisovateľ, ale aj filozof ľudských duší


Do večnosti odišiel v osobnosti Jurija Bondareva výnimočný spisovateľ, literát, ale aj filozof ľudských duší. Pravý a hrdý vlastenec, schopný v kritických skúškach, ktorými prechádzal prakticky po celý život, občiansky vzpriamene, umelecky čestne a historicky zodpovedne, hľadieť priamo pravde do očí. Po nezabudnuteľnej spisovateľskej legende Daniilovi Graninovi (zomrel vo veku 98 rokov v júli 2017 vo svojom milovanom Petrohrade/ Leningrade) sme aj my prišli o jedinečných ľudí, vďaka ktorým, našťastie, nám natrvalo zostáva ich literárne a následne aj sfilmované umelecko-dokumentárne svedectvo, nedovoľujúce (a či skôr zatiaľ hamujúce?) nehanebné prepisovanie iba nedávnej histórie.

Je mi trpko na duši, ale deje sa to pri našej všeobecnej bezmocnosti čeliť tzv. väčšinovým médiám. Aj pričinením mainstreamu sa otvára čoraz väčší priestor sťaby kotiacim sa „novogeneračným neoliberálnym boľševikom“ nielen na Slovensku či v Česku (kde máme byť prečo a začo úprimne vďační aj takým osobnostiam, akými boli práve Bondarev či Granin), ale div nie v celom „eurohujerskom“ priestore s agresívnou rusofóbiou nastavenou a priam goebbelsovskou metodikou produkovanou ich jedinej a preto nespochybniteľnej pravdy.

Nech nás aj v týchto dňoch, týždňoch a ešte ťažkých mesiacoch, ktoré sú pred nami, posilňujú posolstvá J. Bondareva i D. Granina v presvedčení, že stojí za to aj v osobných dumkách – meditáciách našich vnútorných svetov (a bez ich jestvovania a formovania by sme stratili vôbec ľudskú podstatu - premýšľať, zamýšľať sa a v tom najlepšom analyzovať naše činy a kroky v mene dobra a „vyšších princípov mravných“) zaujať PEVNÉ POSTOJE A PRINCIPIÁLNU POZÍCIU NEZABÚDANIA!

Súvisí to nielen so samotnou tematikou tvorby oboch spomenutých veličín – Bondareva i Granina, ktorí prežili na frontoch Veľkej vlasteneckej vojny (pričom obaja boli niekoľkokrát v bojoch zranení!) nielen silou vôle a vďaka viere vo víťazstvo, ale aj v mene toho, vracajúc sa a listujúc si – naozaj s porozumením!!! – v ich románoch, zápiskoch, črtách a memoároch aj preto, aby sme si my, ich nasledovníci „bezvojnovej generácie“, zachovali ľudskú tvár, našu dôstojnosť. Pretože nemôže byť nič horšie, ako to, keď človeka zhrýza vlastné svedomie.

Tým sa dostávam aj k samotnému Michailovi Gorbačovovi, o ktorom sa zmieňuje pani Gabriela Rothmayerová. Tí, čo sledujeme ruskú spoločensko-politickú scénu i klímu (aj zákulisnú) vieme, že tu i tam, hoci, žiaľ, už aj s podlomeným zdravím, oddáva sa „Gorbi“ pokániu. Pred vari dvomi rokmi sa v očistci svojich duševných záhybov otvoril ba osmelil natoľko, že spochybniac svoje niekdajšie – ako sa potvrdilo, chybné kľúčové politické rozhodnutia, vyhlásil na margo novej formy otvorenej studenej vojny Západu na čele s USA vrátane celej NATO-m manipulovanej EÚ vo vzťahu k Rusku, o. i. – a to je podstatné, že „... so Západom sa dá spolupracovať, ale nemožno mu dôverovať!“ Chce to doslov? Sotva. Vari iba stroho dodať: Vot i vsjo...

V spravodajstve ruského verejnoprávneho TV programu RTR-Planeta v rozlúčkovej črte za Jurijom Bondarevom odzneli aj jeho myšlienky v jednom z archívnych rozhovorov. Keďže mám 1 000+1 dôvod, prečo viac dôverujem ruskému mediálnemu priestoru ako nášmu (kontext a konfrontácia toho, čo sa vo svete deje, mi to roky iba potvrdzuje, aj preto, že prakticky vo všetkých „horúcich miestach“ sveta majú svojich vlastných spravodajcov dávno očistených od ideologického bahna, naopak, s objektivizujúcim ťahom na bránu), sledujúc spomienkové „obzretie sa“ za jeho tvorivou a životnou veľkoleposťou i múdrosťou, napochytro som si, parafrázujúc jeden z jeho výrokov, stihol zapísať: „Uvedomme si, čo vlastne znamená sekunda v živote sveta i človeka. Okamih, máčik. Buďme vďační nášmu osudu, že nám vôbec hoci tú sekundu dožičil. Že každý z nás dostal sekundu ako dar a mohol ju využiť!“

Skúsme sa tým riadiť: každý z dní, ktoré teraz prežívame väčšinou doma, nám dáva do daru 86 400 sekúnd. Dosť, a či sa nám máli? Je na každom z nás, či a ako ich využijeme. Všetkým k tomu želám veľa odhodlania a správnych rozhodnutí. Máme o čom premýšľať. Aj o tom, čo bude „Deň po tom“. Pravda, ak príde. Chce sa tomu veriť!

(Ľudovít Pomichal, FB, 30. 3. 2020)

P. S. Aktuálna informácia z 31. 3. o 6.37 h: Rusko poslalo do Spojených štátov v rámci pomoci v boji s novým koronavírusom SARS-CoV-2 lietadlo so zdravotníckym zariadením. V pondelok to pred novinármi vyhlásil americký prezident Donald Trump. Informovala o tom agentúra TASS.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama