Reklama
Reklama

Z veľkonočnej Bratislavy priamo do plynovej komory (II.)

S Ľudovítom Sabadošom o poslednom transporte politických väzňov do Mauthausenu
Počet zobrazení: 938

Prvá časť rozhovoru:
Z veľkonočnej Bratislavy priamo do plynovej komory (I.)

 

ludovit_sabados_pred_svojim_domom_v_devinskej_novej_vsi_2.jpgPodľa niektorých svedkov nacisti otrávili väzňov z Bratislavy hneď po príchode do koncentračného tábora čiernou kávou. Naozaj je to pravda?

Tu sa odvolávam na renomovaného profesora medicíny Josefa Podlahu, nášho rodinného priateľa. Tvrdil, že ich Nemci usmrtili plynom a spálili v novopostavenom krematóriu číslo 3. Trvalo to dlhšie, lebo fungovala už iba jedna, nová pec. Dve staršie esesáci pred blížiacim sa frontom rozobrali, aby zahladili stopy po zverstvách. Podľa jedného svedectva síce začali s registráciou väzňov z Bratislavy, no potom to nechali. Asi znechutení zo správ, že sa Červená armáda už prebojovala do centra Viedne.

 

 

Ľudovít Sabadoš pred svojím domom v Devínskej Novej Vsi.

 

Ako to, že telesné pozostatky obetí z prvého transportu sa zachovali a previezli ich po vojne do Bratislavy, kde ich pochovali na cintoríne v Slávičom údolí?

Zahynuli hneď pri nálete Spojencov pri Melku alebo zomreli na následky týchto zranení, keď im gestapáci neposkytli zdravotnú pomoc. Nemuseli ich teda posielať do plynu a potom prenášať do kremačnej pece. Jednoducho, telá zakopali do masového hrobu.

Aké profesie boli v druhom bratislavskom transporte ešte zastúpené?

Napríklad piati dôstojníci. Priamo z Bratislavy pochádzalo 20 ľudí, z toho osem spomínaných tlačiarov. Jeden z nich, Anton Kadnár, mal dvoch synov, ktorých som poznal. Milan vyštudoval moskovský Inštitút medzinárodných vzťahov, stal sa uznávaným diplomatom a spisovateľom. Bol okrem iného v rokoch 1977 až 1983 veľvyslancom v Rakúsku. Vtedy sa pokúšal viac zistiť o tragickom skone svojho otca, no nepochodil.

himler_ziereis_vyrez_2.jpgTen, kto navštívil muzeálny areál v Mauthausene, vie, že sa po vstupe cez dolnú bránu prichádza na rozsiahly dvor s garážami a potom sa ide po schodišti popri budove veliteľstva tábora až na „plac“ pred druhou bránou... Tak dajako išli aj väzni z Bratislavy?

Zrejme. Na prvom nádvorí ich nechali nastúpiť do radov, hádam ich, ako zvykol, privítal sám veliteľ tábora Franz Ziereis. Netvor, synovi k jeho 11. narodeninám daroval revolver s bonusom, že môže zastreliť 40 väzňov, ale s podmienkou, že sa im postaví zoči-voči. A ten „spratek“ to urobil. Ktovie, či mal nejaké výčitky... Ziereis zvykol novopríchodiacim zreferovať, aké móresy vládnu v tábore, že sa im skončil pohodlný život a budú pracovať do úmoru.

 

Heinrich Himmler hovorí s Franzom Ziereisom, veliteľom koncentračného tábora Mauthausen v júni 1941.

Klamal ich. Ani pracovať ich tam nenechali...

Iste. Po vojne bádatelia napočítali 62 spôsobov, ako Nemci v Mauthausene vraždili ľudí. Najčastejšie lámaním väzu na schodoch smrti v kameňolome, iných ubili len tak na smrť. Po tomto privítaní naši väzni postúpili k tzv. múru nárekov, kde sa museli vyzliecť donaha. Nechali ich tam v noci dlho stáť, ešte bolo chladno. Potom ich nahnali pod studenú sprchu a odtiaľ do zvláštneho bloku. Zrejme podvečer 9. apríla ich natlačili do plynovej komory. Zaznamenali dátum ich úmrtia – 10. apríla 1945. Dvere do komory už veľmi nepriliehali, preto jedovatý plyn unikal von. Namiesto pôvodných 10-15 minút zomierali v mukách omnoho dlhšie, niekedy museli splynovanie zopakovať.

Z piatich transportov zo Slovenska do Mauthausenu, vzdialenom zo 20 kilometroch východne od Lincu, je najznámejší ten prvý. Zrejme preto, lebo kolónu nákladiakov pri Melku rozstrieľala letka Spojencov. Omylom sa domnievali, že ide o presun vojakov. Tie ďalšie tri z Nitry a Trenčína išli na autách či po železnici?

Vlakom. Z ostatných politických väzňov väčšina prežila. Iba tých z druhého bratislavského transportu okamžite poslali do plynu. Z toho vyvodzujem, že mnohí priveľa vedeli, a tak sa stali pre niektorých ľudáckych funkcionárov i Nemcov nebezpeční. Preto ich do Mauthausenu poslali s označením RU – návrat nežiaduci.

Tým ste mi dali dopredu odpoveď na otázku, prečo ich z Bratislavy odlifrovali štyri dni pred oslobodením mesta. Veď už sa na to mohli vykašľať, nie? Bola v tom aj fanatická oddanosť tretej ríši či pomstychtivosť až za hrob?

Z každého trochu, ale ľudáci sa veľmi báli. Keby po oslobodení väzni z justičáku otvorili ústa. Napríklad dôstojníci, zapojení do odboja, dr. Jozef Beňuška, prednosta Ústredne štátnej bezpečnosti, ktorého zatkli, lebo zatajoval informácie o príprave Povstania, alebo reformovaný kňaz Štefan Štunda. Bol poslancom Slovenského snemu a súčasne aktívnym účastníkom odboja. No aj ďalší.

Ak už Nemci nerobili v koncentračnom tábore registráciu, nestihli to ľudácke orgány v Justičnom paláci?

Určite stihli zostaviť zatýkacie protokoly, zápisy z výsluchov, zoznamy konfidentov ÚŠB, Hlinkovej gardy, gestapa, Deutsche Partei a podobne. V archívoch sa však z toho podarilo nájsť iba zlomok. Podľa všetkého sa po vojne dostali do rúk sovietskej tajnej služby NKVD a tam sa stopa stráca. Už som dvakrát písal do Moskvy, zatiaľ bezúspešne. Gestapo v Bratislave svoje dokumenty zničilo, no vo filiálke v Banskej Bystrici, ktorá sa presunula do Nitry, nebolo až také dôsledné. Našli sa zoznamy ľudí určených na zadržanie.

cesko-slovensky_pomniik_prazskeho_sochara_antonina_nykla_z_roku_1959_patri_medzi_najposobivsie._2.jpg

Česko-slovenský pamätník obetiam vraždenia v Mauhthausene od pražského sochára Antonína Nykla z roku 1959 patrí medzi najpôsobivejšie.  

Piateho mája oslobodili Mauthausen vojaci 41. prieskumnej jednotky 11. americkej obrnenej divízie. Predtým väčšina esesákov utiekla. Asi tridsiatich, ktorí zostali, väzni zlynčovali. Kedy ste sa s tetou dozvedeli o strýkovom osude?

Krátko po oslobodení priplávala po Dunaji do Bratislavy loď s oslobodenými väzňami. Už vtedy viacerí spomínali, že celý strýkov transport skončil po príchode do Mauthausenu v plyne, že sa ani do tábora medzi ostatných nik z neho nedostal. Ale okrem niekoľkých neoverených a zmätočných správ, lebo pobyt v koncentráku všelijako pôsobil na psychiku ľudí, vyskytovali sa aj úmyselné dezinformácie. Napríklad, že transport Nemci nezlikvidovali, všetci sa dočkali slobody a presunuli ich na rekonvalescenciu do francúzskeho prímorského strediska v Nice. Alebo že Valéra Kubániho Američania po oslobodení aktivovali a práve slúži v hodnosti kapitána vo vojenskom letectve Spojencov.

Prečo by si to ktosi tak cielene vymýšľal?

Tým, čo po Bratislave, ale i v zahraničí šírili takéto klamlivé zvesti, išlo o to, aby sme sa čím neskôr dozvedeli pravdu a aby tak mohli pozametať za sebou stopy a mali čas vygumovať svoju špinavú minulosť. Boli to zradcovia, donášači a úspešní prevracači kabátov, ktorí sa usalašili na teplých miestach vo verejnej správe. Taký osvedčený scenár sa však opakuje po každom historickom zvrate.

Takže vám ešte dodávali falošné nádeje. Ako dlho to trvalo?

Vlastne až keď vdovám po dvoch rokoch vydali úmrtné listy. Už na sklonku vojny sa začali u nás v byte v Avione stretávať pozostalí, navzájom si radili a pomáhali. Takto sme sa spoznávali a postupne sa rozširoval zoznam deportovaných. Tie chudinky ani v ťažkých povojnových časoch nemali z čoho žiť, pritom sa zväčša starali aj o deti. Nemali nárok na sociálne príspevky, vdovské, sirotské. Tie im potom neraz vystavovali darebáci dobre usadení v štátnej správe. Paradoxy doby...

Až do roku 1948 bola v spoločnosti aká-taká snaha objasniť okolnosti smrti ich manželov na základe konkrétnych svedectiev, vzdať im hold a česť. Potom však nastúpilo obdobie, keď o tzv. občianskom odboji nebolo radno hovoriť. Veď aj partizánskych veliteľov vešali a zatýkali významných komunistov z ilegality. Medzi pozostalými obetí z Mauthauhsenu sa šuškalo, že keby ich otcovia a muži koncentrák prežili, tak by ich v 50. rokoch zomlela súdna mašinéria. Až koncom 80. rokoch sa začala objektívnejšie hodnotiť história, aj tá protifašistická.

Kedy ste si s tetou Alžbetou išli prezrieť Mauthausen?

Teta tam bola prvý raz v čase politického odmäku roku 1968 so spomienkovým zájazdom SZPB. Po návrate týždeň vôbec s nikým nedokázala hovoriť. Aj mňa sa zmocnil taký strašný pocit v roku 1972, keď som tam bol prvýkrát. Ešte som tam zavítal tri razy, naposledy v auguste 2019.

dolna_brana_do_koncentracneho_tabora_v_mauthausene_pripomina_stredoveky_hrad._ale_ani_v_temnom_stredoveku_neboli_take_muciarne_ake_pouzivali_nemecki_nacisti_2.jpg

Dolná brána do koncentračného tábora v Mauthausene pripomína stredoveký hrad. Ale ani v temnom stredoveku neboli také mučiarne, aké použivali nemeckí nacisti.

To už bolo po generálnej rekonštrukcii celého areálu. Ako dojem vo vás vyvolal?

Trocha ma to rozladilo. Je to tam všetko moderne naaranžované, čistučké, akurátne, no akoby sa vytratila pôvodná atmosféra hrôzy. A tak múzeum adresne neosloví mladých ľudí, ktorí nevedia podrobnosti o zverstvách, čo sa tam kedysi odohrávali. Prostredie pôsobí až sterilne. Všetko je tam tak dokonale upravené, že keď som chcel doniesť na symbolický hrob svojho strýka v Rači za hrsť prsti, nemal som ju ani odkiaľ vziať. Tak som priniesol kamienky z parkoviska.

V pamätnej izbe je pôsobivo vysvietená expozícia so zoznamom mien umučených. Našli ste medzi nimi aj strýkaValéra?

Áno, uvádzajú tam 86-tisíc mien. Podľa dostupných informácií sa celkový počet zavraždených v KT Mauthausen a jeho filiálkach odhaduje na 122- až 220-tisíc! Len v apríli 1945 v centrálnom tábore nacisti poslali do plynu vyše 1 400 ľudí.

pietna_sien_s_menami_86-tisic_vaznov_ktori_zahynuli_v_mauthausene_2.jpg

Pietna sieň s menami 86-tisíc väzňov, ktorí zahynuli v Mauthausene.

Tvrdíte, že voči strýkovi a ostatným z druhého bratislavského transport cítite osobný i spoločenský dlh. V čom?

Odvtedy sa už štyrikrát zmenil politický režim, no stále sa o nich málo vie. Nepoznáme mená všetkých, v Bratislave nemajú ani pomníček. O prvom transporte sa veľa píše, hoci väčšina tamojšie peklo prežila. Medzi nimi aj Ľudovít Benada, po vojne dlhoročný podpredseda a predseda SNR, profesor Karol Stráňai, významný telovýchovný pedagóg, Karol Markovič, riaditeľ filiálky Slovenskej národnej banky v povstaleckej Bystrici, syn Karola Šmidkeho Dragutin, otec Alexandra Dubčeka Štefan, filmový teoretik a prekladateľ Pavel Branko či donedávna aktívny funkcionár SZPB Otto Wagner. Z Čechov spomeniem sochára Antonína Nykla, ktorý v roku 1959 vytvoril čs. pamätník pre Mauthausen, a neskoršieho prezidenta Antonína Novotného.

Ako konkrétne chcete splatiť tento dlh?

Odkedy som na dôchodku, usilujem na tom pracovať a hodlám tak robiť, kým naposledy nezavriem oči. Podarilo sa mi doplniť zoznam zavraždených. Pred dvoma rokmi som pre svoje deti a vnukov zostavil publikáciu. Počas Covidu zväčša sedeli na homeoffice. Tak nech si to preštudujú... Prejavili o to veľký záujem, čo ma posmelilo. Štúdiu spresním, doplním o životné osudy väzňov z druhého transportu. Už som pripravil texty asi o 30 až 35 obetiach nacistického besnenia.

Ďalších potomkov ľudí z transportu ešte vyhľadávam, neraz detektívnym spôsobom. Najmä u dcér, ktoré sa vydali a zmenili si priezvisko, je to veľmi komplikované. Študujem v archívoch, matrikách, obecných kronikách. Oslovujem primátorov a starostov, veľvyslancov. Niekedy mi pomôže náhoda, ako keď som nedávno našiel dcéru majora Vojtecha Ábela, in memoriam podplukovníka. Vrátil sa chorý z Povstania do Piešťan, kde ho začiatkom decembra 1944 udali gestapu podľa všetkého jeho vzdialenejší príbuzní.

Asi tak trocha závidíte publicistke Viere Zajacovej, ktorá roku 1970 vydala knihu Slováci v Mauthausene, keď ešte mohla hovoriť s priamymi svedkami.

Veľmi jej závidím. Neľutujem však energiu a čas, ktorý nezištne venujem tomu, čo iní, možno aj profesionálni bádatelia, desaťročia zanedbávali. Podľa mňa by nik a nič nemalo byť zabudnuté. O to viac, že práve oni a ich druhovia v ilegalite vybojovali pre moju a ďalšie generácie to, čo dnes berieme ako samozrejmosť a niekedy si to vôbec nevážime.

(Koniec)

Snímky: Martin Krno a archív Ľudovíta Sabadoša.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama