Reklama
Reklama

Z archívu mojej pamäti.
Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom

Počet zobrazení: 3499
Úvodná časť z pripravovanej knihy Gabriely Rothmayerovej Z archívu mojej pamäti. Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom, ktorá vyjde vo Vydavateľstve CCW s r. o. Bratislava v prvom polroku 2021. Knihu si môžete predbežne objednať na e-mailovej adrese info@ccw.sk. O vyjdení knihy vás budeme informovať e-mailom a po potvrdení záujmu vám ju pošleme na udanú adresu na dobierku.

Tieto spomienky vznikali počas rozhovorov s Petrom Colotkom, ktoré sme viedli v marci a apríli roku 2010. Stretávali sme sa s pánom profesorom v jeho byte, zaznamenávala som si súvislý prúd otvoreného spontánneho rozprávania, do výpovedí som nezasahovala, upravila som ich iba štylisticky.

Od politického prevratu v novembri 1989 ma priťahujú porazení.
Aký bol ich ľudský príbeh?
Čím prešli, kým vystúpili na vrchol politickej moci, z ktorého ich čakal strmý pád?
Kým sa túžili stať, kým sa skutočne stali?
Raz, keď už opadnú vášne, historici budú skúmať, kam ich zaradiť.
No ako žijú títo ľudia dnes?

colotka.jpgKráčam vetristým dňom, od Koliby ťahá, tmavnúca obloha sem-tam prepustí zablúdenú vločku. Je ôsmy marec 2010, Medzinárodný deň žien. Voľakedy v tento deň prijímal profesor, za ktorým kráčam, vybrané ženy z celého Slovenska. Dobové noviny dokumentujú, ako ich dekoroval, odovzdával im kytičky vtedy veľmi obľúbených karafiátov. Predseda vlády Slovenskej socialistickej republiky Peter Colotka.

Dnes ráno si na blahoželanie vybral iba mňa. Žije sám, pani Zdenka mu umrela, presťahoval sa z vilky, kde – ako hovorí – iba kúrenie ho stálo dvanásťtisíc (slovenských korún), do bytu v paneláku. Byt je na najvyššom poschodí, susedia sú vľúdni, profesor si ich pochvaľuje. Sám si nakupuje, upratuje, varí, žehlí, perie. Nech ho stretnete na recepcii alebo doma v jeho malej kuchynke, vždy je úhľadne upravený.

Predseda vlády SSR Peter Colotka. Foto: Ivan Dubovský

Dnes má na sebe športovú bledohnedú košeľu s náprsnými vreckami, tmavé, vyžehlené nohavice. V kuchynke s bielym kredencom, stolíkom s dvoma stoličkami stojí pri pulte a zalieva nám do šálok čaj. Usadí ma v slnečnej obývačke, kam mi na tanieriku donesie ešte aj pocukrovanú šišku.

Na stolíku má pripravenú škatuľu s albumami, vedľa hŕbku básní – Smrek Moje najmilšie, Maša Haľamová, Portréty Vlada Mináča a objemnú knižku svojich vydaných úvah a statí. Stále veľa číta, požičal mi Štúdie o Magde Husákovej-Lokvencovej, Rok šesťdesiaty ôsmy a fiktívne spomienky Lubomíra Štrougala, ktoré z jeho Pamätí a úvah spísali akísi vykrádači. Pridal k tomu autobiografické spomínanie Alexandra Macha Z ďalekých ciest.

Na oknách v byte husté záclony prepúšťajú popoludňajšie slnko, ktoré vetrisko vydurilo z čiernych chmár. Čaj zostane v kuchyni, napijeme sa minerálky a otvárame knihu spomienok. Navrhujem koncepciu knihy – jeho spomienky zasadím do dobového rámca, charakteristikou Slovenska a Oravy v rokoch, o ktorých budeme hovoriť, môžeme doplniť aj o nejaké štatistiky... Ale profesor Colotka ma preruší, má inú predstavu. Nech o Slovensku prípadne Československu hovorí jeho životný príbeh sám. Súhlasím a začneme v jeho rodisku. Rozprávanie – ako neskôr zistím – bude spontánne, farbisté, s veľkým zmyslom pre detail. Napokon, to posúdi čitateľka a čitateľ.
 

* * *

Spomínate si, ako vyzeralo Slovensko zo severného cípu republiky Československej, zo Sedliackej Dubovej, kde ste sa narodili? A čo si vy, vtedy chlapec, pamätáte ako prvé?

Narodil som sa rodičom, ktorí boli vekovo veľmi vzdialení. Otec hovorieval, že keď išiel na svoj prvý sobáš, tak u Potockov nejaké decko zaplakalo, a to mala byť moja mať. Než sa môj otec prvý raz oženil, bol už v Amerike, predtým bol v Pešti na robotách. Dohovoril sa po anglicky, niečo vedel aj po maďarsky... No, niečo vedel...: hrešiť vedel určite po maďarsky. Ťažkú robotu robil, ale on bol tak stavaný, silný človek to bol. Robotu mal rád, ja som ho nikdy nevidel, aby niečo nerobil. Keď išiel prvý raz do Ameriky, mal v Sedliackej Dubovej nejakú lásku, kvôli nej sa aj vrátil domov. No ale stará mať i mať tej jeho lásky sa mali dozvedieť, že otec mal v Amerike voľajakú kuchárku, ktorá sa mu venovala, no tak zo svadby nič nebolo. Jeho láska sa vydala za iného a otec akoby z trucu sa tiež oženil, šiel na prístupky. Za Helenu Slížovú.

Otcovmu staršiemu bratovi vtedy zhorel dom a otec mu chodil pomáhať postaviť druhý. No ale bol prístupník a svokra stále do neho vŕtala, že svoje zanedbáva, a tak jedného dňa vraj povedal: Vy choďte kopať zemiaky, ja vyženiem ovce na pašu a pôjdem nejaké drevo prihotoviť na zimu. Ale on už mal prihotovené veci v kufri, kufor vyhodil na plece, obliekol sa do sviatočného amerického a cez kopec odišiel. Do okna že dal fľašku rumu a napísal rodine: Zbohom, odišiel som za more, bratovi pomôžem aj z Ameriky a nebudem sa musieť skrz to hádať. V Ružomberku v banke si vybral peniaze z vkladnej knižky a takto odišiel po tretí raz z domu. Aj si myslel, že navždy. No v Amerike ho po niekoľkých rokoch kamaráti nahovorili, aby išiel na spoveď, mali tam poľského farára. Otec bol úprimný, a tak keď farárovi povedal, že doma na Slovensku ženu nechal bez rozlúčenia, tak mu nedal rozhrešenie. A to bol dôvod, prečo sa otec vrátil domov. No a v trinástom roku sa mu narodil syn Jožko, potom Marka, v sedemnástom. Na vojnu nešiel, lebo mal v Amerike úraz, tak ho neodviedli, počas vojny roľníčil a po vojne statkári začali predávať polia. Za peniaze predať nechceli, o peniaze sa báli, ale otec mal doláre, tak poskupoval hodne poľa. Lenže jeho kamaráti mu to zazlievali, hovorili mu – tebe je dobre, ani na vojne si nebol, doláre máš, aj my by sme kúpili pole, ale nám statkári nepredajú. V dedine bol dekan, Maťašák sa volal, a ten hovorí otcovi: „Jano a ty si si rozmyslel, keď si pánov poskupoval? Však páni tu boli tisíc rokov, a ty si sa zrazu dostal na ich úroveň. Aby ťa neobesili za to.“

Ale otec mi neskôr hovoril: ja som mal tiež ten vnútorný pocit, že to nie je dobre. Tak sa rozhodol a skúpené polia popredal chlapom z obce za koruny, nechal si len jednu štrnástinu. No a potom prišlo zo dňa na deň kolkovanie peňazí, a peniaze, ktoré otec dostal za polia, stratili hodnotu – jedna ku sto. Čo nagazdoval za morom, zredukovalo sa na stotinu.

A ešte keď sa vrátil z Ameriky, na žiadosť cirkevných predstaviteľov prispel na výstavbu Národného domu v Ružomberku. Mal tam účastiny, tie mu zostali.

Koncom vojny otcovi zomrela žena, nechala mu päťročného syna a dvojročnú dcérku. V obci bolo vtedy veľa vdov, muži sa im nevrátili z vojny, tak sa otec rozhodoval, ktorú si vezme. Bol dobrá partia, mal tie doláre z Ameriky. Moja mať, Ilona Potocká, bola tiež vdova, prvý muž bol synom richtára z Krivej. Dostala vyrozumenie z Pardubíc, že jej muž tam leží v špitáli, lebo že na vojne ochorel. Tak sa za ním vybrala. Bol to pred vojnou pekný muž, videl som jeho fotografiu, dlho, až do požiaru, sme ju mali zavesenú doma na stene. No ale keď za ním do tých Pardubíc prišla, ani ho spoznať nemohla, iba kosť a koža. Lekári jej povedali, že stav je vážny, ale že ho budú liečiť. Lenže o dva týždne jej odkázali, aby prišla znovu. A ona šla, muž bol na tom zle. V plachte ho na chrbte vlakom priviezla domov. Neviem, či už bol mŕtvy, alebo jej umrel cestou, náklady na vlak boli veľké, nuž možno aj predstierala, že ešte žije, keď si ho v Pardubiciach do plachty dávala a na chrbát zavesila. Pochovala ho v Krivej. Veľmi za ním plakala, ale ženy jej hovorili: čo tebe, tebe je dobre, ty sa za neho môžeš aspoň pomodliť, ale čo tí naši, čo ani hrob nemajú.

Potockovci mali u nás v obci dobré meno, len mali desať alebo dvanásť detí, týmto spôsobom sa majetok rozdrobil, a tak veľa toho nemali. Väčšina z nich odišla do Ameriky a do Kanady: Jozef, Ján, Ondrej, Antuš, sestra Marka. Peter sa jediný vrátil. No a moja mať išla za otca.

Vzniklo manželstvo, z ktorého sa narodili dvaja chlapci, obaja dostali meno Janko, lenže obaja zomreli. Potom som sa narodil ja, a dostal som meno Peter Pavol, aby som mal dvoch patrónov. Babica Keržíčka z Dlhej asistovala pri pôrode. Narodil som sa v čepčeku, mal som predpoklad byť šťastný v živote. Ale po prvom týždni života sa mi zjavil v rozkroku vred, dostal som horúčky. Moja mať prvý raz v živote sa vtedy vraj rúhala proti pánu Bohu, prečo ju tak tresce. Prvého muža jej vzal, ona sa potom ujala dvoch sirôt, a zase jej len vzal už dvoch synov, a teraz ešte aj toho tretieho jej ide vziať. Stará mať ju karhala, aby sa pokorila. Doktora zavolali, ten prišiel a hovorí: Ten chlapec vám umiera. Dal im podpísať reverz, že on sa pokúsi vred prerezať. Aj to urobil, ale nebol odborník, a tak prerezal nielen vred, ale aj hlavnú tepnu. Strašne som vraj krvácal, lekár vraví – no, ja som tu už skončil, ak Boh nepomôže, tak mu už nikto nepomôže. Mať si zúfala, rúhala sa pri obrazoch Srdca Ježišovho a Panny Márie. Stará mať ju zase pokárala, a tak sa mať pokorila, vstúpila do seba. Bol by som vykrvácal, ženy sa už za mňa modlili, sviečky boli zapálené, modlili sa za spásu mojej duše, plná izba žien tam bola. Do toho prišiel otec, on bol triezvy človek, mal nadhľad, a hovorí im – nemodlite sa za spásu jeho duše, ale za jeho život, ja si ho nedám! Ženy vyhnal, okrem tých, čo vedeli dieťa opatrovať. A hoci som stratil veľa krvi, organizmus si našiel cestu, vlásočnice sa nejako spojili a vytvorili nové krvné riečisko, a tak som prežil. Neskôr ma chceli aj na lekárskej fakulte ukazovať, ako unikátny zjav, ako sa mi život zachoval.

Dôsledok toho potom bol, že ma mať nepustila ani medzi chlapcov, ani medzi dievčatá, veľmi sa o mňa bála, stále ma mala pri sebe, na pole ma vodila so sebou, všade. Iba raz ma neustriehla, a ja som sa zatúlal k chlapcom, drevo rúbali, ja som vzal sekerku a pustil som si ju na nohu. Rana veľká, ale vyliečil som sa. Na ranu mi slaninu dávali, to boli také liečebné metódy. Keď som spadol na nejakú škridlu a rozbil si hlavu, tak mi pavučinu prikladali.

Rástol som v rodine s dvoma nevlastnými súrodencami, ale to sa nehovorí, že nevlastnými, my sme si boli veľmi blízki. Ešte sa mi narodila sestra, v dvadsiatom deviatom. Starší súrodenci začali chodiť do školy, ale škola ich moc nebavila. Boli poslušnejší, zručnejší, šikovní okolo gazdovstva, ale školu nemali radi, lebo škola im nešla. Mňa škola zaujala, rád som tam chodil, mali sme dobrého učiteľa, volal sa Klukovský. Legionár, na Orave mal autoritu, bol rechtor, mal silný hlas, bol aj veliteľom okresných hasičov.

Moja najprvšia spomienka je na otcovu strynú, vdovu po otcovom bratovi – Jozefovi, ktorý bol železničiar. Stryná mala voľný lístok a požičala ma od matere, kázala jej, aby ma pekne obliekla. A to si pamätám, ako sme sa viezli vlakom. Nosil som halenu, otec mi dal ušiť krpčeky. Otec, keď sa vrátil z Ameriky, tiež sa obliekal po sedliacky, nosil kabát, nohavice súkenné. Všetci chlapi, keď sa vrátili z roboty v Amerike, tak sa preobliekali nazad do sedliackeho.

Štartom do života bola modlitba. Starý otec z materinej strany bol veľmi prísny, nábožensky aj národne, toho som sa aj bál. Mať naša nás dala ku kanape, tam sme všetci kľačali a sa modlievali, najmä my s Helenou. Otec materi hovorí – a daj im už pokoj, nemusia sa nahlas modliť. No mať mu na to: no, Helena, tá by ešte mohla, ale Peter, ten bude určite na iné myslieť. Modlitby sme repetovali, dookola.
 

* * *

Na Vianoce si pamätám veľmi, mládenci z obce chodili vytínať do Veľkej Magury, brat robieval stromček, mal som dvoch bratrancov, v Brne sa učili za obuvníkov, tí k nám chodievali. Raz som otcovi povedal, že u Zajacovcov som videl na stromčeku veľké ozdoby, oni tiež z Ameriky prišli. A ja by som tiež také chcel. Tak otec išiel do Kubína, priniesol parády na stromček, a kúpil mi aj šál, zelený, hoci u nás sa darčeky na Vianoce nedávali.

Raz uprostred sviatočnej večere ktosi zavolal „Ľudia, Krivá horí!“ Vybehli sme von, a tam veľká žiara ponad Maguru. Mať začala lamentovať, božemôj, čo len s nimi teraz v tomto mraze bude! Suchá zima bola, tuhá. Kde sa tí ľudia podejú?

Požiar vznikol tak, že jeden vojak, Jožko Tokár, prišiel na Vianoce domov a vystrelil raketu nad mlynom. Raketa dopadla na mlyn, chytila strechu a od toho sa osem domov chytilo.

No a potom o rok o dva, presne si nepamätám, ale na Mlaďáka to bolo, tretí deň po Božom narodení, zase v noci krik: Colotkovci, vstávajte, horíte! A ja som si hneď spomenul na tie materine lamentácie, keď Krivá horela. Vybehli sme bosí von, mať mi dala do plachietky na chrbát sestru Helenu a posielala ma k strynej. Ale ja som tam stál, díval sa, ako požiar pohlcoval slamené strechy, také chuchvalce z nich vyletovali. Náš dom sprvu nechytilo, ale obrátil sa vietor a zhoreli sme aj my. Hasiči, bárs aj každú nedeľu cvičili, tak striekačka im nefungovala. Hasili ale všetci, susedia aj z druhej obce prišli. Otec zachraňoval mláťačku, rezačku, skrátka techniku, náradia, vozy, dobytok povyháňal z domu, mať sa zrútila, s deravým košom chodila po pôjde a plakala: božemôj, čo s nami bude! Brat Jožko zachraňoval skrine, šatstvo, ale ja mu kričím: Jožo, nechaj všetko, zachraňuj stromček! To bol ten s parádou. No a brat vyhodil stromček cez okno, všetko sa porozbíjalo. Mal som zo päť rokov, pamätám si, najstrašnejšia hrôza mi pripadala, že sa stromček porozbíjal. Stryná ma vzala k nim, spal som a ráno, keď som sa prebudil, hovorím: Ja som mal strašný sen, že bol požiar! A v tej chvíli oči sa mi zastavili na stromčeku. A tam som zrazu zbadal, že stryná má iné salónky, a že to nebol sen.

Zhoreli nám zadné stavy, strecha, brvná. Otec mal poistený dom u poisťovne Hasičská dobrovoľná, k 15. decembru mal výplatnú lehotu, ale on nemal vtedy peniaze, nuž chcel poistku vyplatiť k novému roku. Ale práve vtedy sme zhoreli. Pár dní nebol poistený! Nedostal od poisťovne ani koruny. Zostali sme bez domu, spávali sme u strynej, ale nás bolo šesť. Chodili sme z domu do domu, a tak potom otec zariadil, aby sme mohli bývať v dome, pozakrýval zhorenisko doskami. Všetko tam smrdelo ako na spálenisku, ale v priebehu pol roka dal otec spraviť strechu. Požičal si peniaze. Bolo to v roku 1933 – otec mal vtedy už 60 rokov. Ale musel si vziať úver, účastiny z ružomberskej banky mu tiež prepadli – za to sa postavil Národný dom v Ružomberku. Tak mu povedali. Otec sa darmo hneval. Hovoril: Hlinka postavil Národný dom, ale ja mám deti doma, a bez strechy nad hlavou! Takto ma páni ogabali o všetko! Zostali mu za účastiny veľké listiny, na nich anjeli vo farebnom prevedení, slovom aj číslom napísané hodnoty, veľké sumy. Otec vzal tie účastiny a vytapetoval nimi záchod.

Od matere sme poznali biblické príbehy, v škole som mal prvú knižku požičanú Aladinovu lampu od Andersena. Veľmi som chcel, aby mi ju mať kúpila, čítaval som jej z nej, keď varila, lenže na knihu peňazí nebolo. Zostávalo nám len rozprávanie a pesničky, mať mala taký pekný hlas ako Darinka Laščiaková, aj ju mať moja pesničky naučila. Aj ja som rád spieval, neviem či dobre či zle, ale silne.

V dedinskej škole – to bola štátna škola, lebo tam bolo hodne ľudí, čo prišli z Ameriky – mali sme iba jedného evanjelika. Pán farár Šulc nás učil náboženstvo. V škole sme mali dve triedy – prvá, druhá, tretia, a potom ostatné. Bol som dobrý žiak – len prvý týždeň či dva som bol zlý. Abecedu som vedel čítať, ale nevedel som písmená spájať, mal som z toho aj komplex, že ostatní to vedia, a ja nie, tak asi aj preto som to zvládol. Bol som obľúbencom pána učiteľa. Raz ma poslal s kamarátom vyzdvihnúť z pošty kalamáre. Skrátili sme si cestu, niesli sme kalamáre, bolo to dosť ťažké, tak sme našli palicu, tú sme si dali na plecia. Ponáhľali sme sa, aby nás pán učiteľ pochválil, ale jeden z nás zakopol, balík sa vyvalil do trávy. Prišli sme do školy, pán učiteľ sa pýta, prečo je to také špinavé. Otvoril balík a tam – všetko rozbité. Asi mesiac ma potom ignoroval, že som ho sklamal. To ma veľmi mrzelo. Ale potom, po mesiaci, vec spardonoval.

V kostole som pánu učiteľovi ťahal mechy. Iní chlapci boli miništranti, ja som rád ťahal mechy. Raz som sa prepracoval aj k miništrovaniu. Na Michala býval odpust, miništrovalo sa v trojakom oblečení, v čiernom, zelenom a bielom, ja som bol na pravej strane oltára, navlečený v bielom. Moja úloha bola, aby som pánu farárovi polial ruky vodou. Lenže som nevedel, že sa musím na druhú stranu dostať, pán farár sa mi opačne otočil a tak bola z miništrovania veľká hanba.

Rodinná výchova bola vedená nábožensky. Bol som pobožný, tak ma vychovali. Veľmi rád som čítal, hoci doma sme mali len Pútnik svätovojtešský, ale postupne som sa dostával ku knižkám. Na otcovi bolo vidno, že bol v Amerike, bol taký skúsenejší, rozhľadený. Mamka za spravodlivý život pokladala život sedliacky, až do krajnosti. Pole bolo pre ňu všetko. Keď otec zvažoval, či by som nemohol ísť študovať, mamka plakala. Lebo sme žili v jednej izbe, Jožo so ženou, otec s materou, a my s Helenou. Boli sme po tom požiari stále zadlžení, ani požičať si nebolo od koho. Otec chcel predať nejaké pole a z toho by som mohol ísť do školy. Mamka sa postavila proti tomu, aby sa pole predávalo, pole bola pre ňu istota. Problém bol v tom, že v roku 1938 začali študovať žiaci z našej školy na gymnáziu v Dolnom Kubíne, a ja som zostal ako ôsmak sám, všetci okolo mňa malí. „Čo budem ja s tebou robiť,“ hovorí pani učiteľka Kreuzigerová. „Veď ty už všetko vieš, tak mi budeš pomáhať.“

Chlapci, ktorí sa aj horšie učili, už dostali tašky, dlhé kabáty a začali po nemecky rapotať, a ja som zostal medzi nimi ako hlúpy, hoci predtým som bol medzi nimi vedúci, vynikal som. Zostal som mimo možností, doma som bol nevrlý, poslušný som bol, urobil som, čo bolo treba, dobytok nakŕmil, do poľa som šiel, ale vnútorne som pociťoval krivdu. Bolo to v septembri, viedol som voz s hnojom a moji spolužiaci išli do školy. „Ty budeš vždycky hnojárom a my budeme páni!“ povedal ktorýsi. Pociťoval som to ako krivdu. Otec mal pre mňa pochopenie, hľadal spôsob, ako to napraviť. Prišli k nám bratranci z Ružomberka, boli síce vyučení za šustrov, ale prišiel Baťa, šustrov zlikvidovali, tak sa stali robotníkmi v papierni. Mali vlastne šťastie, že dostali robotu. Na Michala, na odpust prišli k nám. Mať o otec sa im posťažovali, že chcem ísť do školy. Bratranci to podporovali, nakoniec sa dospelo k tomu, že otec ma vzal do Kubína. Mať plakala, do škôl ho chce dať! Išli sme cez dedinu na zastávku – otec mal už 65 rokov – a mať poslala sestru Helenu za nami na stanicu, aby sme sa vrátili, že ona sa zmárni, lebo prídeme na bubon s majetkom, keď pôjdem do školy.

„Ňaňo, mať odkazuje, aby ste sa vrátili,“ volala Helena.
Otec jej na to:
„No ale máme kartičku kúpenú na vlak, 5 korún stála.“
Prihrčal vlak a otec hovorí:
„Poďme!“

Pamätám sa na ten pocit – díval som sa na polia, a bolo mi clivo, že nebudem gazda. Akoby som sa od tých polí odtrhol.

Kubín je 18 kilometrov od našej obec, ale bol to pre mňa problém, ako sa tam denno-denne dostať. Išli sme vtedy s otcom cez mesto do gymnázia, za pánom riaditeľom Jánom Potockým. Bol to chlap nízkej postavy, dobrý matematik, politicky orientovaný veľmi výrazne ľudácky. Otec nebol na politiku, ale mal odmietavý postoj k ľudákom, lebo ho okašlali  s tými účastinami na Národný dom v Ružomberku.

Otec mal klobúk, na pleciach halenu, pozdravili sme sa a pán riaditeľ otcovi hovorí:
„Colotka, čo ste nám priniesli?“
„Ale, tu mám toho chlapca, chcel by ísť do školy.“
Pán riaditeľ Potocký mu ani nepovedal – sadnite si, nič. Len na neho spustil:
„Colotka, škola nie je holubník. Školský rok beží, a nakoniec, aj gazdov potrebujeme.“
Otec sa nedal.
„My máme iba jeden dom, starší syn bude gazda.“
Ale aj pán riaditeľ trval na svojom.
„Pôjde na prístupky...“
To otca nahnevalo.
„Ja som na prístupkoch bol a nikomu to neprajem.“
Rozhovor bol nepriateľský, ja som stŕpol.
„Nedá sa nič robiť, zmeškali ste,“ uzavrel riaditeľ.
Otec bol nahnevaný.
„Zbohom sa tu majte,“ povedal a ja som za ním cupital.

Nadol sme zišli bez slova, na prízemí bola meštianska škola, nevedeli sme nájsť dvere. Oproti nám išiel jeden pán, vysoký, tučný. Prihovoril sa:

„Otec, čo hľadáte?“
„Východ z toho bludiska vášho.“
„Však tu sú dvere. A ty, čo plačeš?“ obrátil sa na mňa.
„Nuž, takto sme dopadli. Chlapec sa dobre učí, chcel by ísť do gymnázia, ale neskoro sme prišli, školský rok už beží, tak ho nezvali.“

Ten pán sa volal Balog, bol evanjelik a bol zástupcom riaditeľa.

„Ukáž vysvedčenie,“ hovorí.

Ja som ho zabudol hore.

Vrátil som sa, ani nezaklopal, len schytil vysvedčenie, ani som nepozdravil, len som utekal dolu.

„No, tak teba je škoda, keď sa chceš učiť. Skús prísť zajtra, ja sa porozprávam s pánom riaditeľom, pánom Budkovským. To bol Čech a riaditeľoval v tej Meštianskej škole.

Domov z Kubína sme šli pešo. Päť korún je päť korún. Druhá obec od Kubína mala Matuškovu krčmu, sedeli tam chlapi, čo boli s otcom v Amerike. Prihovárali sa mu:

„Jano, kde si bol, čo si bol?“ Objednali pol deci, otec im tiež. Nakoniec to i viac bolo ako tých päť korún – to sme mohli ísť vlakom. Lenže otec mi vysvetlil:
„Ja som sa zahanbiť nemohol dať.“
Kúpil mi krachelku, posedeli sme a potom sme pokračovali pešo. Cestou mi všeličo rozprával, ľúto mu bolo, že som tak dopadol. Ale mať bola rada, že ma nezobrali.
„Keď budeš gazdovský chlapec, ja ti nájdem ženu,“ utešovala ma.

Spávali sme s bratom na šope od mája do jesene, ja som dlho nemohol zaspať, rozmýšľal som, ako ísť do toho Kubína. Večer som skočil za bratrancom Števom, či mi nepožičia bicykel. On mi ho sľúbil, a tak ráno som bol už o pol siedmej na námestí pri Hviezdoslavovej soche.

Pán riaditeľ Budkovský ma skúšal, zo slovenčiny, z počtov, dejepisu, dávali otázky ľahučké, hravo som všetky zodpovedal. Balog sa usmieval, vzal ma do vyšších ročníkov meštianky a žiaci mi dávali otázky.

„To je chlapec z dediny, z Dubovej. Oni majú horšie podmienky ako vy, a pozrite, ako všetko vie.“

Spravil mi renomé. Ale mňa to aj mrzelo, že ma za to nebudú mať radi.

Takto som začal chodiť do meštianky. Problém bol s dopravou, cestovné činilo dvadsať päť korún mesačne. Sprvu som chodil na bicykli, až do novembra, ale potom začalo zlé počasie. Cesta je vrchovitá, ale ja som bol strašne rád, že chodím do školy, to mi nič nerobilo. Od bratranca som dostal kabát, ten som si obliekol na svoje šaty, pred Kubínom som si ho vyzliekol, ukryl pod strom a cestou späť zase som si ho tam našiel. Raz som ho schoval tak dôkladne, že som ho ani sám nevedel nájsť. Lenže už bol november, a ja som mal asi horúčku. Snehová fujavica prišla, pani učiteľka mi dala ruku na čelo.

„Chlapče, okamžite k doktorovi, žiadna škola!“

Ale kdeže lekár! Išiel som domov, bez toho kabáta, asi v horúčke, tam niekde som spadol, a potom som sa prebral až doma. Našli ma ovocinári z Prievidze, chodili k nám vymieňať ovocie za zemiaky, hruškári sme ich volali. Išli s vozom a videla chlapca v snehu ležať. Tak tí ma zachránili.

Ešte neraz mi visel život na vlásku. Spomínam si na takú príhodu: Chovali sme voly, na voloch sa oralo, a keď trochu odrástli, otec ich predal, aby niečo utŕžil. A kúpil zase menšie voly na robotu. No a raz kúpil nejaké nepodarené, tak som ich išiel gazdom vrátiť. Išiel som s kamarátom, bola zima, dohnali sme voly, dostal som za ne späť peniaze. Chceli sme si skrátiť cestu cez pole, lenže sme zapadli do snehu, najprv do pol stehien, potom až do pása. Do toho ešte fujavica, nevideli sme na krok, nevedeli sme, ktorým smerom ideme. Zachránilo nás, že začali vyzváňať zvony, bolo to na Silvestra, zvony zvolávali ľudí do kostola. Išli sme po zvuku tých zvonov a došli do dediny. Až vtedy sme zistili, že sme sa vybrali opačne, smerom na Roháče. Nebyť tých zvonov, neviem, ako by sme boli pochodili.
 

* * *

Vonku sa už úplne zotmelo, počuť štekať psov, ktorých majitelia sa vybrali s nimi na večernú prechádzku. Môj spoločník je ešte svieži, no dohodneme sa, že na dnešok spomínania stačí. Stretneme sa opäť o týždeň.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama