Z archívu Slova: Mníchov v priamej reči

Počet zobrazení: 4813

mnichov_1938.jpgFotografia z priebehu Mníchovských rokovaní – zľava Neville Chamberlain za Veľkú Britániu, Édouard Daladier, zástupca Francúzska, Adolf Hitler za nacistické Nemecko a Benito Mussolini za fašistické Taliansko.
Zdroj: Bundesarchiv, Bild 183-R69173 / CC-BY-SA / CC

„Chudák bláznivý!“ povedal na adresu náčelníka generálneho štábu armády ČSR Joseph Goebels, keď sa dozvedel o jeho výroku, že československé opevnenia pomôžu spojencom získať čas, aby mohli zakročiť. Už začiatkom roku 1938 bolo nacistickému veľmajstrovi propagandy jasné, že spojenci Československa nechcú vojensky v jeho prospech zasiahnuť. Hitlerovi to bolo tiež všetko jasné a na porade 20. marca 1938 len konštatoval: „Podelíme sa oň s Poľskom a Maďarskom. A to bez veľkých okolkov. Hneď pri prvej príležitosti.“ Nacistická špička veľmi dobre poznala nálady britskej a francúzskej vládnucej špičky, ako aj kroky československých orgánov. Odpočúvanie najvyšších predstaviteľov európskych štátov bolo dôležitým zdrojom informácií pre pripravované akcie.

Nacistické uši V odpočúvacej sieti nacistov uviazlo aj niekoľko významných telefonických rozhovorov vtedajšieho veľvyslanca ČSR v Londýne Jana Masaryka. Večer 14. septembra 1938 vo večerných hodinách telefonoval Masaryk prezidentovi Benešovi, ktorý sa práve vrátil z divadla. Správa, ktorú odovzdal, prezidenta rozrušila: Masaryk: „Prepáčte, že ruším.“ Beneš: „Áno?“ Masaryk: „Už ste počuli o Chamberlainovi?“ Beneš: „Nie.“ Masaryk: „Letí zajtra o 8:30 hodín do Berchtesgadenu.“ V odpočúvacom centre zaznamenali dlhú prestávku, ktorá nasledovala po veľvyslancovom oznámení, ako aj zdesenie v nasledujúcej reakcii prezidenta. Beneš: „To nie je možné!“ Masaryk oznámil aj zloženie delegácie a prezident vyjadril presvedčenie, že návšteva sa koná po dohovore s francúzskou stranou. Žiaľ, všetky tieto domnienky sa potvrdili. Berchtesgadenské podmienky boli pre Československo tvrdé. Napriek tomu vtedajšie vedenie štátu hľadalo riešenia a ustupovalo. Svedčí o tom aj časť rozhovoru, ktorý prebiehal medzi Masarykom a Benešom neskoro večer 20. septembra: Masaryk: „Čo si myslíte vy?“ Beneš: „Teda, teraz práve hľadám akýsi vzorec, podľa ktorého to nie je „nie“, alebo „áno“, skrátka, ako by bolo možné čestne rokovať.“ Masaryk ďalej informoval o nedočkavosti Chamberlaina, ktorý chce ísť znova do Nemecka, aby sa celá záležitosť uzavrela. Veľvyslancovi bolo jasné, že situácia je neudržateľná a už dlhšie sa usiloval o prevod svojho majetku do Veľkej Británie. V rozhovore so Strandom z britského ministerstva zahraničných vecí sa dozvie, že polovica majetku je už prevedená a druhá časť bude tiež onedlho na ostrovoch. Masaryk: „Ide mi o to, aby to bolo čo najrýchlejšie.“ Strand: „Rozumiem.“ Masaryk: „Čoskoro to asi začne, a potom som úplne bez...“ Záznam ďalej nepokračuje.

Nasledujúci deň však pri telefonáte do Prahy sa snažil byť Masaryk optimistický a okrem iného hovoril: „Dobrý dojem vyvoláva, že nie sme vydesení, a musíme to vydržať. Nevydávať nič, čo je možné, a keď už, v žiadnom prípade bezpodmienečne. Nenechať sa vystrašiť. Sú dlhodobo v spojení s tunajšími prúdmi a vidia, že to tu robí dobrý dojem, aj keď už niektorí zúria.“ Dôležitý rozhovor veľvyslanca s prezidentom zachytili nacisti 24. septembra 1938: Masaryk: „Prosím vás, pán prezident, aby mi ako prvú vec zašifrovali okamžite text telegramu, ktorým nám poradili, že máme mobilizovať.“ Beneš: „Áno, urobíme to.“ Masaryk: „Za druhé, ako znie plán?“ Beneš: „Ten, ktorý teraz máme dostať?“ Masaryk: „Áno.“ Beneš: „Ten sme doteraz nedostali.“ Masaryk: „Teda. Vy ešte nič nemáte?“ Beneš: „Nie.“ Masaryk: „Tu sa hovorí, že bol odovzdaný v noci.“ Beneš: „Tak okolo desiatej povedal tunajší veľvyslanec Smutnému, že mu vraj môže dať len výťah, ako to tam vyzeralo, zostatok nám vraj pošlú.“ Masaryk: „Tu sú len dve verzie: jedna, že by to bolo odstúpenie pro forma, druhá, že sa stiahneme a Nemci by napochodovali. Tu musíme dávať pozor, pretože to je neprijateľné.“ Beneš: „Vylúčené.“ Masaryk: „Povedal som tu, že sme zašli tak ďaleko, ako sme len ísť mohli, a že sme aj naďalej pripravení urobiť pre mier všetko. Nemohli by sme sa však stiahnuť zo svojich pozícií.“ Beneš: „Je úplne vylúčené, aby sme sa stiahli zo svojich pozícií.“ Masaryk: „Vojsko zostáva tam, kde je, a za každú cenu – nech sa stane, čo chce.“ Beneš: „Áno, tak je to.“ Masaryk: „A Syrového pozícia je absolútne pevná?“ Beneš: „Áno, veľmi pevná, všetko je v poriadku.“ Masaryk ďalej nezaobalene naznačil, že je potrebná okamžitá komunikácia medzi ním a Prahou: „Pretože tí darebáci mi to tu nechávajú najskôr 24 hodín ležať a my tým strácame čas.“ Potom rozprával prezidentovi o podpore tlače, ako aj ľudí a poznamenal, že prevláda strach, že Československo znovu ustúpi. Rozhovor končil optimisticky a nakoniec ho Masaryk okorenil svojím typickým humorom. Masaryk: „Viac sme predsa nemohli urobiť.“ Beneš: „Teraz áno, vyzerá to dobre.“ Masaryk: „Pán prezident, tu obdivujú náš národ, bez triednych a straníckych rozdielov.“ Beneš: „Áno, áno.“ Masaryk: „Obdivujú disciplínu, krásu a poctivosť nášho národa.“ Beneš: „To je veľmi dobré. Je to pravda.“ Masaryk: „Že vás mám rád, viete. Odovzdajte, že bozkávam Aničku a dávajte na ňu pozor.“ Beneš: „Áno. Neviete si ani predstaviť, čo som si vytrpel.“ Masaryk: „Áno, muselo to byť zlé, ale vy predsa ešte máte dobrý spánok?“ Beneš: „Áno.“ Masaryk: „Hlavná vec je dobre spať a udržovať v poriadku stolicu.“

Na druhej strane Začiatkom jari 1938 bol Hitler nadmieru spokojný. Plebiscit o spojení Nemecka a Rakúska 10. apríla dopadol pre neho triumfálne. V Rakúsku povedalo áno 99,75 percenta voličov a v Nemecku 99,08 percenta. Demokratický svet bol v šoku, Hitler na výslní. V apríli sa Hitler tajne dvakrát stretol s Mussolinim a Goebbels mohol po nich spokojne konštatovať: „Čo sa týka Československa, nechal nám absolútne voľné ruky.“ Práve pre Goebbelsa bola situácia s plánmi na rozbitie Československa trochu pikantná. Jeho vzťah s českou herečkou Lýdou Baarovou bol verejným tajomstvom. Odpočúvacia služba preto na odposluch jej linky nasadila ďalšieho pracovníka, pretože ako Češka bola potenciálnym nepriateľom a samozrejme pre Göringa, ktorému služba podliehala, bola každá pikantná informácia o Goebbelsovi vítaná. Nacistická taktika voči Československu bola priamočiara a nemenná. Hitler už niekedy v marci 1938 zástupcom sudetských Nemcov jednoznačne povedal: „Žiadajte stále viac, ako môže Praha dať. To rozhýbe veci.“ Šéf nacistickej propagandy preto mohol na adresu Československa konštatovať: „Nemajú ani tušenie, komu zvonia do hrobu. Úbohí blázni.“

Začiatkom mája rozpútala nemecká tlač nenávistnú kampaň, ktorá gradovala po 21. máji, keď českí policajti zastrelili v Chebe dvoch sudetských Nemcov. O týždeň oznámil Hitler svojim ministrom a generálom, že je rozhodnutý Československo zničiť. Hlavnú úlohu na nekrvavom obsadení Československa, tak ako to konštatoval Hitler, mal celkom iste Goebbels. Jeho propagandistická mašinéria urobila v tomto smere maximum. Preplnil sa aj ten povestný kôš lží. Stokrát opakovaná lož sa stávala pravdou. Gobbelsovi ľudia vymýšľali krvavé historky z českého pohraničia nad mapou. Niekedy proti tomu protestovali aj samotní sudetskí Nemci. Napríklad Henleinov tlačový šéf Franz Höller, keď sa objavila správa o krvavej udalosti v jeho rodnej obci. Goebbels reagoval typicky: „Dobre, tristo ľudí vie, že klameme. Ale zostatok sveta na to ešte neprišiel.“ Na propagandu využíva masové akcie. Do Vratislavy na telovýchovné slávnosti na popud samotného Hitlera pozval 20 tisíc cvičencov zo Sudet. Z Hitlerových aj Goebbelsových úst pri tejto príležitosti odzneli ostré protičeské výroky. „Británia nezasiahne, pretože nemá vojenskú moc. Paríž urobí to, čo Londýn. Celá záležitosť sa musí rozbehnúť na najvyššie obrátky. S vysokými stávkami je spojené vysoké riziko.“ Tieto Hitlerove slová z konca augusta 1938 svedčia o tom, že veľmi dobre odhadol situáciu Československa. Na norimberskom nacistickom zjazde Goebbels priam k dokonalosti priviedol myšlienku prezentácie Československa ako „ohniska boľševického sprisahania proti Európe“. Ostrejší a ráznejší bol však opäť Hitler, ktorého prejav prijal dav s frenetickým potleskom. „Tak teraz uvidíme, čo sa stane,“ povedal Hitler schádzajúc z pódia.

Vystrašený Neville Chamberlain reagoval okamžite. Výsledkom bolo stretnutie v Berghofe 15. septembra. Po tejto schôdzke a po analýze odpočúvaných rozhovorov z Londýna Hitler naďalej stupňoval svoje územné požiadavky. Druhé stretnutie Hitlera a Chamberlaina sa uskutočnilo v Bad Godesbergu 22. a 23. septembra. Hitler vyrukoval s novou mapou územných nárokov. Diplomatická hra pokračovala aj mimo rokovaní. Na odporúčanie spojencov vyhlásila československá vláda mobilizáciu. Nacistov to však vôbec nevyviedlo z miery. Rozhovory uviazli v slepej uličke. V máji Hitlerom stanovený termín útoku na ČSR 28. septembra 1938 sa zdal vzdialený. V skutočnosti chýbalo len päť dní. Ribbentrop bol presvedčený, že kvôli Prahe nikto nepohne ani prstom. Nemecké požiadavky Beneš samozrejme odmietol, tak ako to Hitler predpokladal. Nasledovalo nacistické ultimátum – prijatie podmienok do 28. septembra do 14.00 hod. Goebbels veľmi dobre poznal náladu v uliciach nemeckých miest a dedín a vedel, že ľudia sa obávajú vojny, preto Hitlerovi pri obede v deň uplynutia lehoty povedal: „Môj vodca, ak si myslíte, že nemecká verejnosť chce vojnu, mýlite sa.“ Podľa svedkov udalostí to bol práve Goebbells, ktorý zmenil Hitlerovo rozhodnutie o zaútočení na Československo. Padlo rozhodnutie o zvolaní konferencie štyroch mocností. Goebbels aj teraz správne videl jej možné výsledky: „Získame Sudety mierovou cestou...“ Presne to sa aj stalo. Chamberlain, Daladier a Mussolini súhlasili so všetkými Hitlerovými požiadavkami a postavili československú vládu do úlohy štatistu. Goebbels so svojou koncepciou vyhral a na záver si len povzdychol: „Za daných okolností nie sme schopní realizovať náš hlavný plán – zmocniť sa celého Československa.“ Hitler o niekoľko dní navštívil československé vojenské opevnenia a musel uznať, že vojenská operácia by nebola jednoduchá. „Preliali by sme mnoho krvi,“ skonštatoval na záver.

Chamberlainova prehra „Dnes aj v minulosti boli o nemeckom kancelárovi povedané tvrdé veci. Usudzujem, že snemovňa by mala tomuto mužovi priznať jeho zásluhy a vziať späť svoje emfatické vyhlásenia, ktoré boli predtým urobené. Mala by uznať, že jeho súhlas s tým, aby oné záležitosti, ktoré už boli raz a navždy rozhodnuté, boli ešte raz – aj keď v poslednom okamihu – prediskutované so zástupcami iných mocností, predstavuje skutočný a podstatný prínos.“ Toto boli slová britského premiéra Nevilla Chamberlaina po návrate z Mníchova pred parlamentom. Myslel si, že podpisom dohody zachránil mier a priniesol vykúpenie. Hlboko sa mýlil. Už 1. októbra 1938 na protest proti tejto politike odstúpil prvý lord admirality Duff Cooper. Neznamenalo to síce výrazné oslabenie premiérovej pozície, bol to však signál nespokojnosti v najvyšších vojenských kruhoch. Ako neskôr konštatoval japonský veľvyslanec v Londýne Shigemitsu: „... voči Chamberlainovej politike vládne v Anglicku nedôvera a viditeľná atmosféra odporu.“ Napriek tomu ku skutočnému odvráteniu sa Londýna od mníchovskej politiky došlo až po 15. marci 1939, keď Hitler obsadil aj zvyšok Čiech a Moravy. Halifax následne 20. marca v Hornej snemovni jednoznačne povedal, že mníchovská dohoda znamená „tragickú chybu anglickej zahraničnej politiky“. Napriek tomu, že prostredníctvom veľvyslanectva v Berlíne Chamberlain odkázal 14. marca nemeckej vláde, že anglická vláda sa „nechce zbytočne miešať do záležitostí, na ktorých sú vlády iných štátov zainteresované omnoho viac ako Anglicko“, už 17. marca bol nemecký postup označený za porušenie mníchovskej dohody. Podľa anglickej vlády boli nemecké akcie v Československu protiprávne. Napriek tomu sa anglická vláda rozhodla nezasahovať. O dva dni nato britský veľvyslanec v Berlíne sir Neville Henderson odišiel do Londýna podať správu. Podobne sa zachoval aj nemecký veľvyslanec v Londýne.

Stanislav Mičev, Mníchov v priamej reči, Slovo, 1. október 2003
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984