Z USA:
Vďaka, doktor Žilinka!

Mám dvojaké občianstvo: slovenské a americké. Záleží mi na oboch krajinách, keby som chcel byt poetický, napíšem, že ich mám vo svojom srdci.

A preto ako americký občan ďakujem verejne generálnemu prokurátorovi Žilinkovi za prejav odporu k umiestneniu amerických vojenských jednotiek na Slovensku. Dôvod je ten, že umiestnenie slúžiace americkým elitám a silám „Deep State“ je v rozpore so záujmami drvivej väčšiny amerických občanov.


Úvodné foto a text v plôške: FB stránka M. Ž.

Ide totiž o pokračovanie toho, čo docent Chmelár nazval „najväčším verejným tunelom“. Provokácie s umiestňovaním US jednotiek na cudzích územiach môžu viesť k ruskej odpovedi: umiestneniu či pokusu o umiestnenie ruských rakiet na Kube či v Nikarague. Potom by sa rozpútala skutočná mediálna hystéria a výsledok by bol: Musíme zbrojiť ešte viac.

Vojensko-priemyselný komplex potrebuje napätie, potrebuje konflikty a médiá, ktoré v tomto smere sú viac režimné, ako kedy bolo Rude právo, ho podporujú. Zaiste ani „Deep-State“ si neželá nukleárnu konfrontáciu s Ruskou federáciou či Čínou, ale lokálny vojensky konflikt na Ukrajine by určite uvítal. Opäť by sa ukázala „agresivita Ruska“ a opäť by sa spieval známy refrén: „Zbrojiť, zbrojiť, zbrojiť.“

Dôsledok? V Nemecku si sadnete v strede Berlína na vlak, ktorý vás rýchlosťou nad 200 km/hod dopraví do stredu mesta Frankfurt. V Číne som síce ešte nebol, ale vraj aj tam to podobne funguje. Sieť rýchlovlakov v USA je neuskutočniteľný sen. Peniaze potrebujeme na zbrojenie! Ďalší dôvod je ten, že predsa verejná doprava nemôže byt dôležitejšia ako autá a lietadlá! Fungujú aj iné loby.

Občas jazdím autom z Issaquah do Seattlu. Dĺžka: asi 15 míľ. Tesne pred Seattlom je úsek, ktorý mi v aute (na diaľnici!!!) pripomína detské spomienky na cestu konským povozom z Košíc do Myslavy. Myslím na také to pravidelné natriasanie. Ak je špička, tak aj rýchlosť je porovnateľná. Na infraštruktúru niet dosť peňazí. Pritom Seattle je svetové mesto. Nemalo by mať aj infraštruktúru na svetovej úrovni?

A preto je v záujme Američanov, ako to (prirodzene zbytočne) zdôrazňujú aj americkí komentátori (Pat Buchanan, Noam Chomsky…) prestať šialene zbrojiť, nestarať sa do záležitostí iných štátov, skončiť s napádaním krajín, ktoré nám nič zlého neurobili a stiahnuť vojská domov. To, či Luhansk a Donbas sa pripoja k Ruskej federácii a Taiwan k Číne, nie je predsa naša (americká ani slovenská) starosť. Máme na oboch stranách Pacifiku svoje starosti.

Myslím si, že vyjadrenie generálneho prokurátora proti rozmiestneniu má aj špecificky slovenskú dimenziu. Slovenská verejnosť neverí súčasnej vláde. Referendum o predčasných parlamentných voľbách bolo zmarené. Arogantní „vládni činitelia“ častujú verejnosť pohŕdaním: raz sú to desperáti, raz tliachajú a najnovší slogan znie: „Nech sa vykvákajú a pôjde sa ďalej.“

Pani prezidentka by si priala (kto by si neprial?) krajinu plnú úsmevov a súdržnosti. Okolnosti, ktoré som spomenul, pôsobia presne v opačnom smere a vo verejnosti zvyšujú napätie, sklamanie a polarizáciu. A naraz sa ukazuje, že nádej ešte nezomrela, že je ústavný činiteľ, ktorý sa riadi svojou úvahou (a Ústavou) a verejnosť s ním môže počítať. Nie je všetko stratené, nie je nutné zúfať, je tu možnosť pracovať v prospech väčšiny, v prospech Slovenska, a je s kým.

Preto ľudia ako doktor Žilinka si zaslúžia naše poďakovanie: americké aj slovenské.

(Autor žije v USA, Issaquah, WA)