Z. Bauman a utečenecká kríza

Progresívna, moderná, nová... Jedným slovom: rezignácia
Počet zobrazení: 8839

Kto čítal dielo Zygmunta Baumana, môže ľahko nadobudnúť pocit, že mu viac ako o riešenie pálčivých problémov ľudstva ide o ich využitie čo by tém jeho majstrovských reflexií. Napokon už vo svojej prvej knihe Legislators and Interpreters: On Modernity, Postmodernity and Intellectuals (1987) Bauman píše o zmenenej úlohe vzdelancov, ktorí prestali podstupovať  tŕnistú cestu „proroka“, tvorcu a hlavne obhajcu veľkých reformných (a revolučných) projektov. Namiesto toho inklinujú ku skromnejšej a jedine možnej úlohe „vykladača tohto sveta“, jeho každodenných problémov (1).

Daná téza charakterizuje, ale má tiež snahu ospravedlniť prístup postmarxistov – „umelcov“, ktorí neraz uchopujúc predponu post- ako dláto vytesávajú z marxizmu svoju vlastnú formu chápania sveta či dokonca niekedy len účelové úlomky vhodné skôr ako podklad pre populárny diškurz. To všetko s vysokým rizikom vzdania sa, ba až popretia snahy zmeniť svet, ktorú pokladám za podstatu marxistickej filozofie.

z._bauman.jpg










Zygmunt Bauman
Foto:
Meet the media Guru / Flickr

V politickej dimenzii toto isté riziko, avšak s oveľa závažnejšími dôsledkami, podstupujú ľavicové sily označujúce sa za progresívnu, modernú či novú ľavicu. Môže však nahradenie nosných tém témami marginálnejšími pomôcť v boji za kvalitatívne vyššiu úroveň sociálnej spravodlivosti? Spravodlivosti, ktorej existenciu podmieňuje odstránenie vykorisťovania človeka človekom?  Bez odstránenia súčasného spoločenského systému takúto úroveň spravodlivosti dosiahnuť nemožno. Rovnako však nie je možné kapitalizmus odstrániť, pokiaľ sa vôľa dosiahnuť tento cieľ na polceste triešti o boj za práva najrôznejších menšín, rodovú rovnosť či ochranu životného prostredia. Naopak, takéto upustenie od cieľavedomej stratégie dosiahnutia systémovej zmeny klasifikuje akúkoľvek politickú silu ako kapitalistickú – bez ohľadu na to, za akokoľvek veľkých ľavičiarov sa považujú jej predstavitelia.

Problematika utečeneckej krízy je z tohto pohľadu jednou z ďalších križovatiek, na ktorých sa rozchádzajú noví, moderní ľavičiari s nekapitalistickou ľavicou. Kým prví v politickej agende akcentujú potrebu intenzívnejšej integrácie a solidarity, nekapitalistická ľavica hovorí o príčinách vyvolávajúcich utečeneckú vlnu. Zároveň varuje pred pascou, do ktorej sa svojimi postojmi moderná ľavica chytila. Z tejto pasce má len malú možnosť uniknúť bez toho, aby sa vážne nezdiskreditovala a nevyhla obvineniam zo zodpovednosti za posilňovanie extrémnej pravice a zníženie životnej úrovne Európanov. Veď i taká proimigrantská politická strana ako Die Linke bezmocne pripúšťa, že solidarita Nemcov s utečencami je neraz maskou skrývajúcou radosť buržoázie z príchodu lacnej pracovnej sily (2).

Utečenecká kríza z pohľadu Baumana
 

Baumanovi falošná solidarita nie je vlastná. Naopak, medzi najjasnejšie odkazy jeho textov nepochybne patrí úprimný súcit s ľuďmi prechádzajúcimi otrasnými životnými skúsenosťami, nachádzajúcimi sa na dne existenčných možností, ľudskej dôstojnosti, vlastných síl a zároveň i na okraji záujmu spoločnosti. Baumanov súcit pritom z ďaleka nevychádza iba z humanistických pozícií. Je jedným z dôsledkov analyzovania dnešnej konzumnej kultúry založenej namiesto na normách na ponuke. Je tiež neoddeliteľnou súčasťou jeho celkovej kritiky súčasného spoločenského systému, ktorá je husto popretkávaná inšpiratívnymi postrehmi a úvahami. Takáto kritika zaznieva aj v Baumanových úvahách nad problematikou utečeneckej krízy (3), hoci sa tomuto termínu, ako keby donedávna vyhýbal a uprednostňoval oveľa miernejší výraz „migrácia“.

Bauman delí modernú migráciu na tri fázy. Prvá, o sile 60 miliónov ľudí (čo vzhľadom na štandardy 19. storočia nebolo zanedbateľné číslo), smerovala z modernizovaného centra a jej vlna zaplavila krajiny, v ktorých bolo utláčanie pôvodného obyvateľstva povolené kalkulom „modernizácie“. V rámci neho sa domorodci, ktorí prežili masakry a epidémie obrovských rozmerov, stali predmetom civilizačnej misie bielych. Prvá vlna modernej migrácie korešpondovala s trojdimenziálnou logikou TRG syndrómu. Charakterizovali ho pôvodná identita, teritoriálna suverenita a spravovanie teritória ako záhrady (racionalita, plánovanie, poriadok, odstraňovanie buriny).

Druhú migračnú vlnu charakterizuje Bauman ako sťahovanie späť do Impéria (rozumej do Európy, v širšom kontexte na Západ). Po páde kolónií veľký počet domorodcov rôznych úrovní „kultúrneho vývoja“ nasledoval svojich bývalých kolonizátorov do veľkomiest. Tu sa s nimi nakladalo ako so surovinou, ktorá sa odlievala do jedinej existujúcej svetonázorovo-strategickej formy. Jej nedostatok spočíval v tom, že bola zhotovená a využívaná ešte za obdobia formovania štátov, kedy sa prirodzene kládol dôraz na asimiláciu, elimináciu kultúrnych rozdielov, pacifikovanie menšín v rámci ustávajúcich križiackych vojen a kresťanských misií, o ktorých dobre vieme, že ďalej prežívajú v novom šate a pod inými názvami. Podľa Baumana sa dnes stále nájdu politici s tendenciou odvolávať sa na starú spoločenskú formu. Ich snahy využívať klasifikáciu TRG syndrómu sú však márne – TRG syndróm sa už v priebehu druhej vlny migrácie stáva prežitkom.

V súčasnosti sa nechávame unášať treťou vlnou modernej migrácie, ktorá sa ukazuje vo svojej plnej sile. Spolu s ňou smerujeme do veku diaspór: celosvetovo rozšírených ostrovov etník, náboženstiev, jazykovo homogénnych kolónií. Až do druhej časti 20. storočia sa od ľudí, ktorí prišli do inej krajiny, očakávalo, že sa asimilujú. Keď ste prišli do Francúzska, stali ste sa Francúzom, keď do Nemecka, tak ste sa ponemčili a tak ďalej. Ale tak už to nie je (4). Zároveň akosi zabúdame na cesty razené a dláždené príbehmi imperialistického kolonializmu. Namiesto toho sa riadime globalizácii vlastnou logikou redistribúcie planetárnych životných zdrojov. Touto poznámkou Bauman pripomína paralelu s prvou vlnou migrácie. Vtedy imigranti z impéria prichádzali do nových území, zakladali v nich dnešným getám podobné enklávy, ktoré pôvodnú kultúru prerástli ako zhubné metastázy, až ju nakoniec úplne zničili. Dnes je to impérium, v ktorom sa rozrastajú getá a celé mestské časti cudzích kultúr. Medzi rôznymi príčinami tohto stavu treba, podľa Baumana, hľadať jeden spoločný menovateľ: vidinu zisku.

Diaspóry sú rozptýlené, difundované, rozširujú sa ponad množstvo formálnych suverénnych území, ignorujúc ich nároky na zvrchovanosť nad lokálnymi požiadavkami a právami, sú uzamknuté v dvojitom či viacnásobnom národnostnom zväzku a z toho vyplývajúcej dvojitej či viacnásobnej lojalite. Pre súčasnú migráciu, na rozdiel od predošlých dvoch, je preto typické prejavovanie sa EAH syndrómu: dôraz na fundamentálnu identitu v ňom zaniká – postačujúce je usadiť sa. Rovnako tak extrateritoriálnosť nahrádza teritoriálnu suverenitu a starý spôsob spravovania teritória čo by záhrady ustupuje loveckej stratégii. EAH, nahrádzajúce a doplňujúce TRG inštitúciu teritoriálne determinovaného občianstva, interpretuje myšlienku ľudských práv ako právo ostať iný (redukcia, odcudzenie, intolerancia). Tento nový výklad ľudských práv ohrozuje toleranciu, ďalšou obeťou sa, ako je vidieť, stáva solidarita. Nový výklad ľudských práv rúca hierarchie a popiera progresivitu kultúrnej evolúcie. A tak naša zúfalá snaha poňať dynamiku planetárnych udalostí, staré a ťažké umieranie zvyku organizovať psychologický obraz rovnováhy globálnej sily pomocou takých konceptuálnych nástrojov, akými sú periféria, hierarchia, nadradenosť, podriadenosť, vyzerá skôr ako hendikep než výhoda, skôr ako klapky na očiach než hľadanie svetla.

Nová vlna migrácie vkladá otáznik nad spojitosť medzi identitou a občianstvom, jednotlivcom a miestom, susedstvom a prislúchajúcim priestorom vlastníctva. Obyvatelia formujú susedstvo rozdielnych komunít – siete niektorých siahajú len po ďalšiu ulicu, iné sa rozprestierajú po celom svete. Je to susedstvo pórovitých hraníc, v ktorom je zložité identifikovať, kto do nich patrí a kto je outsider. Čo je to, čím patríme do svojej lokality, čo je to, čo každý z nás nazýva domovom a kam sa vraciame a pamätáme si, ako sa tam dopraviť, aké príbehy máme spoločné?

Život v diaspóre, či medzi nimi má po prvýkrát dosadiť do agendy umenie života v rôznorodosti, ktoré si bude musieť vedieť poradiť so zdanlivým chaosom, nestabilitou a neistotou a tiež s reálnym nárastom bezpečnostných rizík.

V súčasnosti sa zdá, že na mnohých miestach, možno na väčšine miest planéty nervozita z nich prevláda nad strachom z neslobody (hoci sa nedá povedať, ako dlho bude tento trend trvať). Napríklad väčšina ľudí vyhlasuje, že je ochotná vzdať sa určitých občianskych slobôd, ak to povedie k ich redukcii. Bez väčších námietok súhlasí s vyššou mierou odpočúvania telefónov a kontrolovania e-mailov.

V súvislosti s novo vzniknutou situáciou Bauman volá po planetárnej zodpovednosti: uvedomení si, že všetci, ktorí sa delíme o našu planétu závisíme jeden na druhom, že všetko, čo robíme alebo nerobíme, nie je nezávislé vo vzťahu k osudu kohokoľvek iného a že nikto z nás nemôže hľadať a nachádzať súkromný prístrešok pred búrkou pochádzajúci z inej časti planéty.

Cieľom tejto logiky je aspoň v princípe konfrontovať vystávajúce globálne vznikajúce problémy priamo na ich vlastnej úrovni. Bauman tu hovorí o reforme globálnej siete vzájomnej závislosti a interakcie. Namiesto snahy o elimináciu lokálnych škôd a o lokálny profit derivovaný z nevypočítateľného náhodného vznášania sa globálnych ekonomických síl mala by mať za svoj zámer skôr nový druh globálneho nastavenia – takého, v ktorom trasy ekonomických iniciatív kdekoľvek na planéte by už viac nemali byť rozmarnými a čisto peňažnými ziskami riadenými bez akejkoľvek ostražitosti vzhľadom na vedľajšie efekty a „vedľajšie dopady“ a bez priradenia dôležitosti rovnováhy medzi cenou a efektom v sociálnej dimenzii. Skratka, táto logika sa zameriava, citujúc Habermasa, na „rozvoj politiky, ktorá dokáže držať krok s globálnym trhom“.

Výzva, ktorej čelíme spočíva v udržiavaní rovnováhy medzi túžbou po individuálnej slobode sebautvárania s jej zabudovanou bezvýchodiskovosťou, neistotou, pochybovačnosťou a prirečeniami determinovanými tekutou modernitou s rovnako silnou túžbou po bezpečí, aké dokáže zaručiť len komunita.

Odpoveďou na túto výzvu je vytvorenie skutočného globálneho verejného priestoru, v ktorom budeme schopní dostať sa opäť k našim rozmanitým identitám a prebudovať siete na základe vzájomnej globálnej nezávislosti a interakcií. Podľa Baumana máme na to využiť vzorec komunikácie a interakcie, ktorý nie je zameraný na stieranie rozdielov – vzorec podporujúci úspešnú, vzájomne prospešnú interakciu nie napriek, ale vďaka pretrvávaniu rozdielov (5).

Krst realitou
 

Po originálnej a inšpiratívnej reflexii utečeneckej krízy načrtáva Bauman návod, ako sa vyrovnať so životom v meniacom sa svete. Pomôžu nám však jeho návrhy a sú vôbec realizovateľné? Bauman vidí klinec, ktorý treba trafiť po hlavičke. Dávajú však jeho postoje nádej na konkrétnu akciu?

Vzájomné harmonické spolužitie indivíduí na celoplanetárnej úrovni pokladal za jedinú nádej na mierovú a humánnu budúcnosť ľudstva už Kant. Sartre zdôrazňuje, že akékoľvek naše rozhodnutie má dopad na ďalšie indivíduá a to vrátane rozhodnutia rozhodnutie neprijať či nezrealizovať. V doslove k vynikajúcemu románu Popravisko Kirgizského spisovateľa Čingiza Ajtmatova upozorňuje Boris Pasternak na ilúziu bezpečia predstavovaného uzavretým kruhom všedných starostí a radostí. Nebezpečie takejto ignorancie vonkajších vplyvov spočíva v tom, že čím menej sa o ne zaujímame, tým prekvapivejšie a fatálnejšie následky pre nás a našich blízkych môže predstavovať jeho prelomenie.

V tomto zmysle nie je Baumanove volanie po globálnej zodpovednosti a bezpečnosti ničím novým. Nové nie je ani poukazovanie na deštruktívne vplyvy kapitalistického hospodárstva v sociálnej dimenzii. Vo vzťahu k utečeneckej kríze hovorí, že bežní ľudia si na základe informácií z médií vytvárajú názor, že v utečeneckej kríze „ide o boj, v ktorom nás vlády chránia proti záplave tých hrozných ľudí odniekiaľ z cudziny. V televízii vám však už neukážu, koľko ľudí prichádza na pozvanie zamestnávateľov, ktorí potrebujú pracovníkov. Takže tu máme dva protichodné tlaky, hovorí Bauman (a tento jeho postreh považujem za jeden z najzásadnejších v tejto téme): jedna strana vyžaduje lacnú pracovnú silu, druhá sa cudzej pracovnej sily bojí.“ Bauman ďalej veľmi správne usudzuje, že migrácia vedie k znižovaniu miezd (6).

Žiaľ, napriek brilantným postrehom, originálnym a hlbokým analýzam spočívajú Baumanove riešenia na tzv. tretej ceste. Naposledy to boli britskí labouristi a západoeurópsky welfare state, ktoré overili platnosť Luxemburgovej tézy: socializmus alebo barbarstvo. Tretia cesta sa ukázala len okľukou k bezcitlivému kapitalizmu a je o to nebezpečnejšia, že sebou láka odporcov cynického mamonu a úspešne tak oslabuje antikapitalistický tábor. Strhla zo sebou mnohých géniov vrátane Habermasa, na ktorého sa Bauman odvoláva. Táto cesta vedie za kopec, spoza ktorého nevidíme príčiny problémov, vrhá nás len do riešenia ich dôsledkov, kde nám podľa Baumana ostáva len pochopiť, že „... žiť s cudzincami je zručnosť, ktorú sa človek musí naučiť“.

Je správne zdôrazňovať, že túto zručnosť nadobudneme, len ak pochopíme, že „jeden z hlavných predpokladov interkultúrnosti je neexistencia centrálnych a okrajových kultúr (7)“. Z ľudského hľadiska je to však, podľa môjho názoru, veľmi málo. V prvom rade by sme totiž mali pochopiť, že nebyť kapitalizmu, nebolo by toľko zúfalcov opúšťajúcich svoje domovy zo strachu o svoj život, bezpečnosť či pre vidinu dôstojnejšieho života, na ktorý by predsa mal mať právo každý človek bez rozdielu. (Prečo by sme mali s pohŕdaním hovoriť o ekonomických migrantoch? Netúžili by sme aj my na ich mieste po lepšom živote? A netúžime po ňom aj teraz, hoci oproti ostatným si žijeme na neporovnateľne vysokej úrovni?)

Kapitalizmus ako systém uprednostňujúci finančný zisk pred všetkým ostatným má na vzniku migračnej krízy zásadný podiel. Nie tak dávno publikovaná správa holandskej mimovládnej organizáciue Stop Wapenhandel s názvom Border Wars identifikuje konkrétne organizácie, ktoré z migračnej krízy nie len významne profitujú, ale do značnej miery za ňu aj zodpovedajú. Opierajúc sa o štatistiky Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru v tejto súvislosti predovšetkým poukazuje na pôvod a nárast príjmov spoločností BAE Systems, Airbus, Finmeccanica a Thales. Ako sa v správe okrem iného píše: „... najperverznejšie na tom všetkom je, že firmy, s ktorými boli uzavreté kontrakty na ochranu hraníc, sú najväčšími predajcami zbraní pre Stredný východ a Severnú Afriku a teda aj podporovateľmi konfliktov v regiónoch, v ktorých musia ľudia opúšťať svoje domovy. Inými slovami, spoločnosti zodpovedajúce za utečeneckú krízu teraz profitujú z jej následkov.“ (8)

V druhom rade pochybujem, či zručnosť, tolerancia, alebo akokoľvek to už nazveme, nás dokáže ochrániť pred nebezpečenstvom, aké so sebou prináša prekrývanie rôznych kultúr, náboženstiev a zvykov v takom meradle krízy, akému práve čelíme. A to už nehovorím o hrozbe teroristických útokov, za nárastom ktorej je jasne vidieť kombináciu podobných ľahkovážnych až naivných postojov a fatálnych politických rozhodnutí.

Osobnosti typu Bauman boli, sú a vždy budú inšpiráciou, ponúkajúcou originálny pohľad a postrehy. Ak však chceme úspešne čeliť benevolencii narastajúcej moci nad životmi indivíduí, nesmieme túto moc ani ignorovať, ani sa s ňou snažiť držať krok. Pokiaľ sa jej nechceme vydať napospas, musí stáť ľudská dôstojnosť a bezpečnosť prostredníctvom verejnej kontroly nad ňou.

Zdroje:
1 PETRUSEK, M. 2006/10. Zygmunt Bauman, sociolog a filosof nasi pozdni doby. In Vesmír, október 2006, s. 627 [cit. 29.12.2016] Url http://casopis.vesmir.cz/clanek/zygmunt-bauman-sociolog-a-filozof-nasi-pozdni-doby
2 TRANSFORM EUROPE. 2016. Political consequences of migration from the leftist perspective - Central Europe. Seminár, Praha.
3 Bauman, Z. 2013. Migration and Identities in the Globalized World. In Reset Doc [cit. 29.12.2016] Url http://www.resetdoc.org/story/00000022240
4,6 HN online. 2015. Imigranti sú pre nás poslovia zlých správ, tvrdí slávny sociológ. [cit. 29.12.2016] URL http://hn.hnonline.sk/svet-120/imigranti-su-pre-nas-poslovia-zlych-sprav-tvrdi-slavny-sociolog-892869
5,7 LIVING TOGHETER. 2010. Conversations III. Z. Bauman. [cit. 29.12.2016] URL http://www.india-seminar.com/2010/610/610_conversations_iii.htm
8 AKKERMAN, M. 2016. Border Wars. The arms dealers profiting from Europe´s refugee tragedy. Stop Wapenhandel. Published by Transnational Institute. [cit. 29.12.2016] URL <http://www.stopwapenhandel.org/sites/stopwapenhandel.org/files/Border-Wars-Report-web1207.pdf>

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984