W+V – no nejde o geniálnu dvojicu českých komikov
Tentoraz ide o dvoch najvýznamnejších operných skladateľov 19. storočia – Richarda Wagnera a Giuseppe Verdiho. Prvý bude mať dvestoročnicu už 25. mája, druhý o čosi neskôr, 10. októbra. Veľkí rivali a prototypy dvoch odlišných chápaní opery. Prvý bol veľkým reformátorom, keď sa pokúšal navrátiť operu k syntéze všetkých javiskových zložiek nazvanej gesamkunstwerk, druhý pokročil od svojich romantických predchodcov talianskeho belcanta (Rossiniho, Belliniho a Donizettiho) k realistickým hudobným drámam, v ktorých spevom rozkrýval zložité ľudské charaktery. Wagnerova reforma spočívala v zrieknutí sa uzavretých hudobných čísel, v posilnení významu orchestra, v práci s motivickým materiálom a v prepojenosti hudby s drámou, ktorá v najvýznamnejších skladateľových prácach čerpá z germánskej mytológie (tetralógia Prsteň Nibelungov, Tristan a Izolda a Parsifal). Mimoriadnu popularitu majú Wagnerove overtúry (k Tanhäuserovi, Lohengrinovi, Rienzimu, Majstrom spevákom norimberským atď.). Mohutný orchester si vyžaduje obrovské hlasové fondy, ktorých nositelia kladú dôraz nie na legátový spev, ale na hudobný výraz a zrozumiteľnosť textu. Naopak, Verdi, hoci sa odpútal od klasického belcanta (za čo si vyslúžil prezývku ničiteľ hlasov), nám v obrovskom počte svojich diel zanechal nepreberné množstvo krásnych árií, duetov, ansamblov a zborových výjavov, ktoré žijú dodnes. Kým opery prvého možno aj pre ich filozoficko-mytologickú nadstavbu označiť ako intelektuálske, Verdi oslovuje široké spektrum operných fanúšikov od laikov po odborníkov. U nás trocha paradoxne najpopulárnejšia jeho opera (vďaka Zboru Židov) Nabucco mala od roku 1966 do 2009 celkom 539 repríz a hrá sa dodnes.
Postoj k obom velikánom bol v minulosti v Čechách a na Slovensku najprv podobný a potom rozdielny. Česká hudobná estetika podľahla kúzlu Wagnera a Verdiho prínos podceňovala, no vzhľadom na divácky vkus v divadelnej praxi sa táto asymetria neprejavila. Napr. v pražskej Zlatej kapličke v rokoch 1900 – 1912 odznel rovnaký počet predstavení oboch operných velikánov. Túto estetickú orientáciu do istej miery preniesli na Slovensko aj obaja Nedbalovci, predovšetkých však Karel Nedbal. Jeho inscenácie Tristana a Parsifala dodnes operná historiografia prijíma s nadšením, no nesmieme zabúdať, že obe prelomové a dodnes nezopakované uvedenia mali len minimum repríz. Naproti tomu Traviata a Rigoletto sa v SND hrali takmer stále. Ak sa pozrieme na momentálnu repertoárovú politiku operných scén v celosvetovom meradle, tak najhranejším zostáva Verdi (údaje sú z rokov 2007 – 2012) s vyše tritisíc predstaveniami, kým počet predstavení opier Wagnera len mierne prekračuje tisícku, aj to vďaka nemeckým operným javiskám, kde má domovské právo a kde sa nehrá staggionovým, ale repertoárovým systémom (takmer denne).
Slovensko sa pripravuje osláviť jubileá oboch skladateľov. V SND už 24. mája bude premiéra Wagnerovho Lohengrina, naposledy uvádzaného v rokoch 1976 – 1979, Košická štátna opera práve uvádza novú premiéru Verdiho Rigoletta a Banskobystrická štátna opera koncom júna no nádvorí Zvolenského zámku predstaví premiéru Verdiho Macbetha. Letný festival vo Zvolene je v tomto roku celý venovaný Verdimu. Okrem spomínaného Macbetha tu odznejú Traviata (Janáčkova opera z Brna), Rigoletto (Košická štátna opera), Requiem (v reprezentatívnom obsadení M. Dvorský, P. Mikuláš, Ľ. Vargicová a T. Kružliaková), koncert študentov konzervatória, ktorí zaspievajú 14 málo známych Verdiho piesní, koncertné uvedenie u nás nikdy nehranej opery Korzár a napokon populárneho Nabucca, pričom v posledných dvoch predstaveniach sa prevažne predstavia renomovaní umelci z Talianska. Na jeseň nás potom ešte čaká Verdiho Rigoletto v opere SND.
Chystaná premiéra Wagnerovho Lohengrina zrejme znova bude ďalším príspevkom do polemiky medzi tradicionalistami a modernistami v oblasti opernej réžie. Ako avizovali zahraniční inscenátori, stredoveký rytier totiž nepríde na javisko na chrbte labute, ale na padáku.
