Vystavia poslanci NR SR úmrtný list vlastnému štátu?
Slovensko, zmietané v COVID-ových kŕčoch, sa nachádza v núdzovom stave – deklarovanom našimi volenými zástupcami. Pre niekoho ideálna situácia na rozklad štátu. Katalyzátormi tohto procesu môžu byť tiež hlboká vládna kríza pripomínajúca argentínsku telenovelu na pokračovanie, ale aj paralyzované tajné služby.
Úmrtný list sa oficiálne nazýva parlamentná tlač č. 440. Obsahuje návrh novely zákona o štátnom občianstve, ktorá vyzerá navonok nevinne. Ak však zoberieme do úvahy dlhodobú politiku Budapešti a ňou koordinované aktivity zradikalizovanej časti politickej reprezentácie maďarskej menšiny na našom území, ktorá bude (tak ako doposiaľ) ignorovať alebo v lepšom prípade obchádzať zákonom navrhované podmienky – dôjdeme k nasledujúcemu záveru. Schválenie zákona bude znamenať de facto a do istej miery aj de iure akceptovanie maďarskej koncepcie poskytovania druhého štátneho občianstva na území Slovenska. Pôjde o najvážnejší zásah do suverenity a integrity nášho štátu od jeho vzniku. Tí, čo zákon schvália, by si mali uvedomiť, že priestor na opravu – alebo, ako hovorí básnik, cesta späť – už nebude. Také veľkorysé Maďarsko voči Slovensku nebude. Potom ako si Budapešť vylámala zuby na neúspešnom projekte s menšinovou autonómiou – aj vďaka zásadným postojom slovenskej diplomacie – vec so štátnym občianstvom pre svojich Maďarov dotiahne do konca. 
Vláda SR v tej absolútne najnevhodnejšej situácii, kedy je pozornosť slovenskej verejnosti sústredená na úplne iné problémy svojho bytia – otvára „Pandorinu skrinku“ odsúhlasením novely zákona o štátnom občianstve a jej predložením NR SR. Je otázne, či slovenské (?) „smotánkové“ politické elity sediace na Hradnom vrchu rozoznajú, o čo tu ide. Slovenská verejnosť má však plné právo to vedieť. Predkladateľ novely sa z rôznych dôvodov vyhol poukázaniu na slona v našej obývačke. Občan-volič by mal ale slona zaregistrovať ešte predtým, ako mu začne ničiť jeho obývačku. Pozrime sa preto bližšie na vec z politického, právneho a historického aspektu. Uvedené aspekty pochopiteľne navzájom priamo súvisia, a preto sa niekde aj prelínajú. Mali by nás zaujímať aj následky schválenia predkladanej novely, ktorá – veľmi všeobecne povedané – nesplní svoj základný cieľ. Nebude dostatočne chrániť suverenitu nášho štátu tak, ako ju garantuje súčasná platná legislatíva. Z dvoch jednoduchých dôvodov. Ad 1) akosi sa pozabudlo na hlavnú príčinu problému (maďarský zákon), ktorá stále nepominula – a pre ktorú bol v roku 2010 prijatý teraz platný slovenský zákon. Ad 2) vôbec nebol vyhodnotený doterajší vývoj. Mám tu na mysli správanie susedného štátu, ktorý donútil SR v roku 2010 reagovať svojím zákonom. V nasledujúcom období ten istý štát všetky relevantné politické a právne spory zo Slovenskom v kauze občianstva na medzinárodných fórach prehral.
Pripomeňme si najprv podstatu veci. Reč je o druhom štátnom občianstve. Nie o prvom občianstve, ktoré vzniká samotným narodením danej osoby. Je prejavom suverenity štátu poskytovať alebo neposkytovať druhé štátne občianstvo. Na rozdiel od prvého štátneho občianstva, ktoré patrí medzi základné ľudské práva, druhé štátne občianstvo sa „neteší“ takejto úrovni právnej ochrany. Na druhé občianstvo nie je právny nárok. Prečo? Pri hľadaní odpovede sa z pochopiteľných dôvodov sústredíme na prostredie Európskej únie.
Základnou úlohou druhého občianstva je jeho integračná funkcia. Štáty ho výnimočne môžu poskytnúť občanom cudzích krajín, ktorí sa z rôznych dôvodov dlhodobo zdržiavajú na ich výsostnom území a neraz žijú v manželskom, prípadne partnerskom vzťahu s občanom/kou tohto štátu. Majú s týmto štátom pevnú a trvalú väzbu. A nie citový, jazykový, kultúrny, etnický, historický, gastronomický alebo iný vzťah – ako sa to občas u nás prezentuje. Štát v tomto prípade uľahčuje život týmto osobám na svojom území, avšak súčasne prihliada na svoje záujmy. Nie je programom žiadneho štátu v EÚ poskytovať svoje občianstvo štátnym občanom iných krajín EÚ, ktorí sa trvalo zdržiavajú v zahraničí. S výnimkou Maďarska. Žiadny iný štát v EÚ neposkytuje svoje občianstvo hromadne a na etnickom princípe ľuďom v zahraničí. S výnimkou Maďarska. Žiadny iný štát v EÚ nevyvíja tieto aktivity v rámci programu zjednocovania národa ignorujúc štátne hranice. S výnimkou Maďarska. Žiadny iný štát v EÚ nezneužíva inštrument druhého štátneho občianstva s jasným revizionistickým kontextom. S výnimkou Maďarska. Žiadny iný štát v EÚ, susediaci so Slovenskom, nevedie register osôb s druhým občianstvom – v utajovanom režime. S výnimkou Maďarska. Žiadny iný štát v EÚ nekritizuje slovenskú legislatívu, ktorá bola len a len adekvátnou reakciou na maďarský revizionistický zákon v roku 2010. S výnimkou Maďarska. Žiadny iný štát v EÚ neviedol politické a súdne spory so SR v tejto veci – a všetky prehral. S výnimkou Maďarska. Žiadny iný štát v EÚ svojou politikou voči susedom tak nepripomína program istého fúzatého kaprála spred sto rokov. Kaprála, ktorý kdesi v mníchovskej krčme začal svoj veľkolepý program zjednocovania nemeckého národa ponad hranice. Tento program bol sprievodným javom vývoja vedúceho k vojnovému konfliktu. S výnimkou Maďarska. Vážený čitateľ, sú vám už jasnejšie obrysy slona, o ktorom je reč? Druhé štátne občianstvo na maďarský spôsob na rozdiel od demokratických štátov plní revizionistickú funkciu!
Ad 1) po ukončení studenej vojny a v súvislosti so vznikom samostatného Slovenska bolo zrejmé, že susedné Maďarsko bude cielene usilovať o narúšanie integrity nášho štátu. Podobne ako aj iných susedných krajín. Plne v súlade so svojím programom historického revizionizmu, ktorý je hlavnou osou zahraničnej politiky Budapešti v strednej Európe. Nadväzujúc priamo na „odkaz“ medzivojnového Maďarska sa tamojšie politické elity nikdy nezmierili so zánikom Uhorského kráľovstva a najmä so stratou svojej hegemónie v priestore Karpatskej kotliny.
V ostatnom čase nielenže o tom nahlas hovoria, ale aj robia všetko preto, aby dosiahli svoj strategický cieľ – obnovenie spomínanej hegemónie. Taktickým prostriedkom na dosiahnutie tohoto cieľa je Budapešťou koordinovaná a rôznymi formami motivovaná časť politickej elity maďarskej menšiny žijúcej za hranicami Maďarska. Hlavnou metódou je na rôzny spôsob separovať túto menšinu od väčšinovej spoločnosti v susednom štáte. A súčasne ju politicky, právne, finančne a inštitucionálne pripútavať k metropole – Budapešti. Deje sa tak aj za cenu konfrontácie časti menšiny s jej vlastným štátom, v ktorom žije. Maďarsko koncom minulého storočia na mnohých medzinárodných fórach urputne presadzovalo koncept menšinovej autonómie, čo predstavovalo kľúčový právny nástroj v tomto programe. Napriek mimoriadnemu úsiliu Budapešť neuspela. Ani v Európe, ani v našom regióne a napokon neuspela ani bilaterálne voči Slovensku. Aj slovenská diplomacia zásadným spôsobom prispela k tomu, že sa ubránila integrita vtedy mladého štátu.
Po vyhodnotení tohto vývoja Maďarsko prišlo na prelome storočí s novým politickým programom a opäť s mimoriadne silným revizionistickým kontextom – zjednotením maďarského národa v Karpatskej kotline. Ergo spojením maďarského národa, žijúceho v Maďarsku s maďarskými menšinami v susedných štátoch. Novým právnym nástrojom k naplneniu tohto programu sa stalo maďarské štátne občianstvo ponúkané na etnickom základe občanom susedných krajín, patriacich k maďarskej menšine. Osobám, ktoré nikdy v Maďarsku nežili, nežijú a ani nebudú žiť!
V rodine (možno to znie príliš eufemisticky) štátov EÚ toto nikto nerobí! Inými slovami, táto politika Budapešti je v príkrom rozpore s duchom európskeho projektu, ktorého budovanie sa opieralo o tragickú skúsenosť európskych dejín. Súčasťou tejto skúsenosti bolo hrubé zneužitie menšinovej otázky pre mocenské ciele určitých štátov v minulosti. Čitateľ sa vôbec nemýli, ak jasne vidí, že z tejto skupiny štátov zostal jediný – náš južný sused. Sused, ktorý sa nielen slovom, ale najmä svojimi skutočnými aktivitami plne hlási k tej politike, o ktorej si mnohí z nás mysleli, že navždy zostane len v učebniciach dejepisu – ako memento pre budúce generácie. Maďarský národ si teraz vytvára svoj lebensraum v strednej Európe. Presne v duchu konceptu spomínaného nemeckého kaprála.
Politické a právne elity demokratickej Európy zreteľne vidia túto malígnu politiku Budapešti – pozri nižšie poskytnutú podporu zákonu SR. Sú však presvedčené, že SR sa bude správať tak ako aj iné štáty – suverénne. Nevedia zabrániť tomu, aby sa SR rozhodla sama, prostredníctvom slobodne zvolených zástupcov zdieľať svoju suverenitu na svojom území a voči svojim občanom so susedným štátom (rozumej deliť sa o svoj štát a svojich občanov). So štátom, o ktorom navyše deklaruje, že s ním má dobré vzťahy!?
Na jar v roku 2010 maďarský parlament schválil napriek ráznemu nesúhlasu SR nový zákon o štátnom občianstve v duchu spomínanej revizionistickej koncepcie. Keďže u nás vrcholila predvolebná kampaň, maďarská strana vôbec nerátala s tým, že Bratislava dokáže adekvátne zareagovať. Kde-kto môže všeličo vytknúť vtedajšej vláde SR, avšak jedno je isté a zostane to trvale zapísané v pozitívnych kapitolách slovenských dejín. Vtedajšia vláda jasne videla slona, o ktorom tu píšeme. Už rozpustená NR SR sa mimoriadne zišla na svojej schôdzi a prijatím slovenskej novely problém vyriešila – uchránila integritu vlastného štátu.
Ad 2) Maďarsko bolo chvíľu zaskočené rýchlou a v zásadnej miere aj efektívnou reakciou slovenskej strany, keďže s ňou vôbec nepočítalo. Okamžite však v spolupráci s niektorými predstaviteľmi maďarskej menšiny začalo kampaň na očierňovanie slovenskej legislatívy (s čím má už bohatú prax) a napomáhalo aj jej obchádzanie. Sťažovalo sa na troch najvyšších európskych fórach, avšak všetky spory prehralo. Európsky parlament zmietol maďarskú sťažnosť zo stola. Podobne urobil aj Všeobecný súd EÚ. A napokon – všetci siedmi sudcovia, pochopiteľne zo siedmich rôznych štátov – v senáte Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu jednomyseľne rozhodli, že slovenský zákon z mája 2010 je v absolútnom poriadku. Sťažovatelia (výlučne z maďarského prostredia, ak niekomu ešte stále nebolo jasné, komu jedinému naša legislatíva prekáža) si sami slobodne zvolili štátne občianstvo iného štátu, čím urobili výber občianstva na základe vlastnej vôle – toto je právna argumentácia súdu v Štrasburgu (a nielen moja). Preto zákon SR nikomu neodníma občianstvo proti jeho vôli. Aby Budapešť lepšie pochopila svoju prehru – záujmy sťažovateľov zastupoval samotný predseda Najvyššieho súdu Maďarska – svoje rozhodnutie oznámil Štrasburg dňa 4. júna 2013. Chcem tu zdôrazniť, že európske politické a právne elity v našom spore s Maďarskom urobili maximum. Viac nám už pomôcť nemohli a ani nemôžu. Zrejme máloktorý štát v moderných európskych dejinách dostal takúto mohutnú politickú a právnu podporu v jednej jedinej kauze. Zdôrazňujem v susedskom spore s Maďarskom. Súčasne ale platí, že každý štát a najmä jeho politické elity si musia pri ochrane štátnej integrity a suverenity urobiť predovšetkým svoju domácu úlohu! Ak by sa SR správala prirodzene a teda tak ako ostatné normálne sa správajúce štáty sveta – nesedel by som teraz za počítačom.
Nežiadúcim dôsledkom slovenského zákona z roku 2010, ktorý priamo súvisel s tým, že zákon bol pripravovaný vo veľkom časovom strese a pod tlakom Budapešti, bola skutočnosť, že aj naši občania trvale žijúci v zahraničí začali prichádzať o slovenské občianstvo. Tento problém sa však dá elegantne vyriešiť aj bez toho, že by sme akceptovali maďarskú koncepciu druhého občianstva. Je chvályhodné, že vláda, ktorá vzišla z ostatných volieb si predsavzala vyriešiť problém slovenských občanov v zahraničí.
Na nemilé prekvapenie terajšia predkladaná novela – nechtiac, nevedomky (?) – otvára zadné dvierka aj tomu konceptu, ktorý sa po celý čas snaží presadzovať Budapešť. Pri splnení veľmi širokých, ba priam vágnych podmienok – o. i. nedefinovateľný pojem, akým je „inak evidovaný pobyt“ – nezabráni druhému štátnemu občianstvu podľa „maďarského receptu“. Navyše umožní (!!!) vrátiť spätne štátne občianstvo SR tým osobám, žijúcim trvale na našom území, ktoré oň prišli od júla 2010 v dôsledku svojej slobodnej voľby v prospech občianstva iného štátu. Slobodnou (politickou) vôľou SR retroaktívne vymaže účinky zákona, ktorý nám „odobrili“ najkompetentnejšie politické a právne inštancie v demokratickej Európe. Tie účinky zákona, ktoré chránili suverenitu a integritu SR! Je všeobecne známe, že za spomínané obdobie niekoľko tisíc našich občanov s trvalým pobytom v SR získalo štátne občianstvo susednej krajiny. Mohlo k tomu dôjsť pochopiteľne len tak, že tieto osoby vedome porušovali zákon SR a v utajovanom režime obdržali maďarské štátne občianstvo. Samozrejme v spolupráci s maďarskou štátnou mocou, prípadne aj z jej podnetu.
Musíme tiež zohľadniť nasledujúce dva aspekty. Ad a) Maďarsko ako azda jediná krajina v EÚ neposkytuje informácie o tom, komu dáva svoje druhé občianstvo v zahraničí. Aby bolo jasné – dotknutý štát, v našom prípade SR sa nemá ako dozvedieť, koľko maďarských štátnych občanov žije na našom území. Spolupráca s južným susedom v kontexte „dobrých vzťahov“ neprináša žiaduci efekt. Ad b) slovenský zákon síce ukladá povinnosť nášmu občanovi oznámiť nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva, avšak túto povinnosť nijako nesankcionuje, resp. nepreveruje. Z týchto dôvodov zistíme až po prípadnom schválení predkladanej novely, koľko občanov SR, žijúcich na našom území má súčasne aj štátne občianstvo susedného štátu – resp. po tom, ako sa títo občania susedného štítu začnú prejavovať. Vyššie spomínané mimoriadne vágne podmienky predkladaného zákona tieto osoby veľmi poľahky splnia. Prípadne ich budú obchádzať – majú s tým už skúsenosť. Musíme si uvedomiť jednu zásadnú vec. Neurčitý počet slovenských občanov evidentne porušoval platnú slovenskú legislatívu z roku 2010, ktorá nepripúšťa druhé štátne občianstvo. Čo ich bude motivovať k tomu, aby rešpektovali podmienky v novej predkladanej novele, ktorá už umožňuje druhé občianstvo? Postupne tak zistíme koľko slovenských (?) poslancov, starostov, učiteľov, farárov, príslušníkov ozbrojených síl atď. má aj maďarské štátne občianstvo.
Ad 3) spomínam si na jeden rozhovor s novinárkou z Le Figaro (bola pozorovateľkou na voľbách do NR SR, tuším v roku 2010), ktorá sa pýtala, čo majú Slováci proti Maďarom/Maďarsku. Moja odpoveď, že NIČ, ju prekvapila, ale po chvíli to pochopila. My veru nemáme nič ani proti Maďarsku a už vôbec nie proti našim Maďarom. Maďarsko je náš historický sused, s ktorým nás veľa vecí spája a chceme mať s ním čo najlepšie vzťahy. Či ich aj také v skutočnosti máme, to už je iná otázka a nezávisí to len od nás. Nuž a príslušníci maďarskej menšiny sú predsa naši priatelia, kolegovia, životní partneri, susedia. Inými slovami, sú integrálnou súčasťou nášho života. Často sú aj ministrami vo vláde SR a riadia dôležité odvetvia celého štátu. Majú najvyššiu možnú dôveru slovenskej väčšiny. Zodpovedajú za chod celej krajiny! Ako teda môžu byť diskriminovaní? To vôbec nedáva zmysel.
Čo nám však prekáža a musí prekážať - sú niektoré politiky susedného štátu. Je to o. i. presne tá politika (štátneho občianstva), ktorú sme popísali vyššie. Politika, ktorá cielene antagonizuje našich občanov na našom území na etnickom princípe a voči svojmu vlastnému štátu. Už letmý pohľad na medzinárodné záväzky SR v menšinovej oblasti potvrdí, že maďarská menšina na Slovensku disponuje jedným z najvyšších štandardov v Európe. Okrem Slovenska v žiadnom inom štáte nie je univerzita, ktorá by z verejných zdrojov zabezpečovala vzdelávanie v maďarskom jazyku na najvyššom stupni. Národnostným menšinám v Maďarsku, najmä slovenskej sa ani nesníva o takej úrovni reálnych práv, ako majú Maďari na Slovensku.
Už dlhší čas počúvame vo verejnom priestore, že máme dobré, ba priam najlepšie vzťahy so susedom v histórii (?). Položme si otázku: z akých dôvodov sú najlepšie? Odpoveď bude mrazivo jednoduchá.
Budapešť pri realizácii svojho projektu zjednocovania maďarského národa v Karpatskej kotline robí v rámci dobrých vzťahov to, čo chce. Pred niekoľkými dňami jeden z najčítanejších denníkov v SR zverejnil veľkorysé toky finančných prostriedkov z Maďarska na územie nášho štátu presne tam, kde to Budapešť potrebuje. Keďže nič na svete nie je zadarmo – okrem úsmevu našej matky – je na mieste otázka, akú protislužbu poskytujú slovenské (?) subjekty za tieto peniaze.
Bratislava sa v rámci dobrých vzťahov tvári ako tri známe opice, ktoré stratili tri dôležité zmysly – nevidia, nepočujú a nehovoria. Ako „bonus“ k tomu trpia aj stratou pamäti. Priamo pred našimi očami Maďarsko vytvára väzby s našimi občanmi a v rámci nich zrejme aj akési paralelné štruktúry. Po schválení predloženej novely budú na našom území v týchto štruktúrach sedieť už občania susedného štátu. Mnohým z nich je milšia hymna, zástava, štátne sviatky a iné symboly susedného štátu ako tie slovenské. Niektorí zasa za „odmenu alebo lojalitu(?)“ budú sedieť v štruktúrach susedného štátu. Ako napríklad v jednej osobe majiteľ najznámejšieho futbalového klubu na južnom Slovensku a zároveň Slovnaftu – vlajkovej lode slovenskej(?) energetiky. Keďže ho do týchto štruktúr nominovala maďarská vláda, je ťažké uveriť – pri dnešnom vývoji za Dunajom –, že tento vplyvný človek nemá maďarské štátne občianstvo. Silnou motiváciou FIDESZ-u pre získanie maďarských štátnych občanov v SR sú jeho noví voliči, ktorí mu v ďalších parlamentných voľbách na budúci rok zabezpečia víťazstvo. Žeby toto bolo jedným z cieľov peňažných tokov?
Ad 4) pouvažujme nad niektorými následkami schválenia predloženej novely. Najzávažnejším bude ten, že umožnením dvojakého občianstva na maďarský spôsob – síce s prekážkami, avšak zdolateľnými – sa územie SR stane súčasťou politického priestoru Maďarska. Veď už dnes vysvetľuje slovenský (?) poslanec GG svoje rokovanie s maďarským ministrom zahraničných vecí v Komárne, že je to v poriadku, keď sa maďarský minister zaujíma na Slovensku o svojich občanov. Keby som chcel byť sarkastický, mohol by som uviesť, že je „dobrou správou“ pre Slovensko, že ďalším koaličným partnerom budúcej slovenskej vlády môže byť FIDESZ. Prečo nie? V rámci dobrých vzťahov...
Mnoho ďalších následkov bude vyplývať zo samotnej skutočnosti, že veľkosť enklávy maďarských štátnych občanov na našom území a obsah ich vzťahov s Budapešťou bude formovať už priamo politika a štátne záujmy Maďarska – budú to predsa jeho občania. Slovenskej republike zostane úloha štatistu, prizerajúc sa ako jej občania s druhým občianstvom budú zakladať filiálky politických strán a štátnych štruktúr Maďarska na území SR. V rámci programu zjednocovania maďarského národa v Karpatskej kotline. Politici susedného štátu o tom už dlhší čas nahlas nielen hovoria. Iba my to nepočujeme alebo nechceme počuť – v rámci „dobrých vzťahov“. Súčasťou získania štátneho občianstva Maďarska je aj lojalita voči tomuto štátu. Vychádzajme z premisy, že jedinou predvídateľnou črtou dnešnej doby je jej nepredvídateľnosť. Ak bude Maďarsko v ozbrojenom konflikte s niektorým so svojich susedov, bude mobilizovať aj svojich občanov na našom území? Ocitne sa tak SR v konflikte s treťou krajinou proti svojej vôli?
Je paradoxom, že pred rokom občania-voliči SR, príslušníci maďarskej menšiny, povedali vo voľbách jasné NIE etnickým maďarským politickým stranám. Prvýkrát po tridsiatich rokoch! Urobili tak zrejme preto, lebo vidia relatívny komfort pre svoj národnostný život na Slovensku a chcú byť naďalej integrálnou súčasťou našej spoločnej vlasti. Súčasne nechcú, aby ich zradikalizovaní menšinoví politici, nabádaní Budapešťou, tlačili do konfrontácie s ich „spolubývajúcimi“ v spoločnom dome – SR. Tiež nevidia v ružových farbách vývoj u našich južných susedov. Nechcem byť zlým prorokom, ale zrejme najväčšou obeťou tohto Budapešťou naprogramovaného konfliktu so štátnym občianstvom bude samotná maďarská menšina. Jej príslušníci sa budú deliť na tých, ktorí budú mať štátne občianstvo Maďarska a budú chcieť byť súčasťou ďalšieho vývoja susednej krajiny a tých, ktorí dajú prednosť Slovensku. Pre mnohých s ohľadom na ich konkrétne osobné väzby to môže byť akási obdoba Sofiinej voľby.
Paradoxom je aj to, že stačí jeden etnický a zradikalizovaný poslanec, ktorý sa dostal do NR SR pod krídlami „občianskej“ strany, aby všetko otočil naruby. A propos – počet volebných hlasov, ktoré GG získal, je pod názvom tohto článku. Na vysvetľovanie záujmov Budapešti má v slovenských médiách poslanec GG neuveriteľne veľký priestor. Dokonca aj bez oponentov. Niekedy sa človek neubráni pocitu, že je na obrazovke častejšie ako reklama na slovenské výrobky. Keďže slovenské politické elity sa menšinovej téme z odborného pohľadu dlhodobo nevenujú, môže tento asertívny poslanec pohodlne fabulovať, zavádzať, nehovoriť pravdu – bez adekvátnej reakcie zo slovenskej strany. Argumenty na presadzovanie maďarských záujmov v SR nachádza neprekvapujúco - v maďarskej ústave. Maďarský národ je podľa nej nedeliteľný bez ohľadu na to, kde sa Maďari nachádzajú - podľa toho aj pán poslanec koná. Takticky navonok prejavuje nespokojnosť s návrhom zákona, čím naivných slovenských politikov utvrdzuje v tom, že našli to správne riešenie. A títo sa ponáhľajú schváliť zákon – práve teraz.
To, čo nedokázala od vzniku samostatnej SR – máme tu na mysli zlomiť väzy slovenskej štátnosti na etnickom princípe – celá generácia menšinových politikov na čele so skúseným politickým lišiakom, dnes už exposlancom BB, za niekoľko týždňov „vyrieši“ jeden poslanec. Ak sa mu táto hra podarí, bude to najefektívnejší poslanec (pôvodne len náhradník!) v dejinách nielen Slovenska, ale minimálne celej strednej Európy a zaslúži si sochu nadživotnej veľkosti v Kráľovskom Chlmci. Alebo ešte lepšie v Košiciach vedľa J. Esterházyho – žánrovo by to lepšie ladilo. Hnutie 64 žúp a možno aj priamo vláda v Budapešti s radosťou takúto sochu, možno aj pozlátenú, zafinancujú.
P.S: Môj menovec pred viac ako sto rokmi prvý rečnil po slovensky v uhorskom sneme v Budapešti. Na pobúrenie maďarských politikov si dovolil hovoriť o osude slovenského národa. V októbri 1918 sa mu nemohlo ani snívať, že ešte koncom toho istého storočia, vďaka priaznivým historickým okolnostiam budú mať Slováci vlastný, samostatný štát. Dnes sa musí chudák Ferdiš obracať vo svojom hrobe v Martine, ak sa na nás pozerá, ako ľahkovážne narábame s našou štátnosťou...
