Výsmech pre chameleónstvo, intrigy a sliziactvo na doskách Divadla Andreja Bagara

Picard-Schiller: Parazit alebo umenie preraziť
Počet zobrazení: 6396

parazit.jpgKatarziu môže človek prežiť dvomi diametrálne odlišnými spôsobmi. Buď vcítením sa do tragickej postavy alebo výsmechom z komickej postavy. V prípade „Parazita“ však ide o smiech cez slzy, pretože „spravodlivosť víťazí jedine  v divadle“. Dramaturg Svetozár Sprušanský v spolupráci s režisérom Lukášom Butovským pripravil podarenú politickú satiru, ktorá je výnimočná nielen svojou nadčasovosťou a aktuálnosťou, ale aj využitím špecifických humorných situácií, ktoré súvisia s intrigánstvom, sliziactvom a chameleónstvom.

Politická satira prechádza k prvkom absurdnej drámy. Už v úvode vylezie Juraj Ďuriš (predstavuje ministrovho asistenta Michela) z klavíra a upozorní obecenstvo v rozličných jazykoch na vypnutie mobilných telefónov s dôrazom na parodizujúci akcent. Scénografia inscenácie vyplýva z kauzálnych aspektov hry - percipient sa má zamerať najmä na dialógy. Výrazným prvkom je hudobná  zložka, ktorá vystupuje často ako parodizujúci prvok (štýlom „padouch nebo hrdina, my sme jedna rodina“ si na konci hry zaspievajú všetci „Ódu na radosť“). 

V úlohe slizkého záporáka Selicoura sa predstavil Jakub Rybárik. Svoju postavu zvládol excelentne, čoho dôkazom bol bujarý smiech publika pri využívaní podarených gagov. Vo fabule je výrazným prvkom akt pomsty za nespravodlivosť, ktorá je zastrešená aktom pomoci. Iniciátorom tohto aktu je ukrivdený La Roche (Marián Viskup), ktorého vyhodili z postu u Selicoura. La Roche je celkovo zaujímavá persona. Ide o tragikomickú postavičku plnú ideálov, ktorá má v sebe romantické črty (akt pomsty korunovaný vyšším spoločenským záujmom). Na jednej strane bojuje s nespravodlivosťou, ale zároveň vyznievajú všetky jeho kroky (pre nedostačujúce dôkazy a argumenty) ako podlé, očierňujúce, zbabelé a hlavne komické. Zahrať túto postavu vyžaduje skutočne kvalitného herca, čo Marián Viskup rozhodne je.

Kontrast medzi Selicourom a La Rochom je priam gnozeologickým konfliktom relatívnosť pravdy a práva medzi mocným (vplyvným) a slabým (človekom bez možnosti zmeniť veci). V kontexte fabuly ide skôr o rozprávku s dobrým koncom, ktorá má moralizujúce a zlo zosmiešňujúce črty. Na druhej strane tu je „forma zla“ sofistikovaná a argumentačne vyzbrojená relativizujúcimi argumentmi, ktorými úspešne ničí protivníkov. Keby sme veľmi chceli, nájdeme tu istú analógiu s postmoderným myslením nekonečného relativizovania ako obrany pred spravodlivosťou. Aj keď Selicour vyznieva komicky, v kľúčových situáciách ukáže, že je chytrý a vie sa argumentačne brániť (pri konfrontácii s La Rochom). Úspešne využíva intrigy a zahráva sa s emóciami (podlo zavádza a klame o skúšaní a povýšení La Rocha). Minister Narbonne (Martin Frátrič) je ťažko zaraditeľný. Naivne verí Selicourovi, avšak nemá dôvod mu neveriť a zdá sa, že všetko funguje. Je otázne, či nesie morálnu zodpovednosť za jeho činy a podlé záujmy.

Zaujímavé sú postavy Firmina (March Ochránek) a jeho syna Charlesa. Starý Firmin je verný Selicourovi. Nesie tým morálnu zodpovednosť? Na Selicourovu podlosť ho upozorňuje jeho básnický syn, ten však sám neskôr naletí jeho ľstiam. Charles Firmin s La Rochom bojujú proti Selicourovi. Charlesov otec sa k nim pridá až vtedy, keď je sám obeťou podvodu, kedy je zneužitá jeho práca (analýza predchádzajúcej vlády) pod Selicourovým menom. Zaujímavý sémantický symbol je znak EU na Firminových dokumentoch s jednoduchým názvom „Die Analyse“. Do deja je zakomponovaná aj pravdovravná a jednoduchá postava sedliaka Robineua, ktorý je Selicourovým bratrancom a divákom prezrádza temné stránky jeho osobnosti. Prezradí pravdu o Selicourovej matke, ktorá je bedárka aj napriek jeho blahobytu. Aby toho nebolo málo, v hre vystupujú aj ženy, ktoré dej ešte viac komplikujú. Šarmantná Lenka Barlíková stvárnila madame Belmonotovú (ministrovu ženu), ktorá chce vydať dcéru Charlotte (Kamila Anatalová a. h.) za Selicoura. O Charlotte bojuje Charles Firmin, ktorý jej píše básne (tie potom šikovne zneužije Selicour). Herečky tu tiež prejavia svoj spevácky talent. Zlom v deji nastáva potom, ako spravodlivý La Roche začne bojovať tou istou zbraňou, čo Selicour – intrigárstvom: „Máme čakať kým vo svete zavládne spravodlivosť? Intrigujme aj my pre dobrú vec![1]“ zvolá La Roche štýlom romantického hrdinu. Pomocou nastraženej pasce súvisiacej s tzv. obracaním kabátov sa Selicour sám prezradí a La Roche sa konečne dočká víťazstva pravdy a pomsty.

Inscenácia je nadčasová a ukazuje zrkadlo súčasnému politickému systému, ktorý je podobne v rozklade, ako bol koncom 18. storočia v Nemecku (Svätá ríša rímska národa nemeckého). V bulletine je k dispozícii komentár Friedricha Engelsa, ktorý je nadčasový  a analogický k súčasnému úpadku globalizovaného, korporatívneho kapitalizmu, postavenom na konzumnom a neo-liberálnom modele spoločnosti: „Všetko bolo schátrané, na pokraji rozpadu, rútilo sa do záhuby a neexistovala najmenšia nádej na obrat k lepšiemu. V národe nebolo ani toľko sily, ktorá by mohla odstrániť hnijúce mŕtvoly prežitých inštitúcií. Bola to jedna živá masa hniloby a odpudzujúceho rozkladu,“ dodáva Engels. Inscenácie tohto druhu sú alternatívou voči televíznym „panem et circenses “ (z lat. chlieb a hry; výrok rímskeho satirika Juvenaliusa adresovaný súdobým vladárom, ktorý je chápaný v kontexte odvádzania más od reflektovania zhnitosti systému a revolty voči nemu – v spoločnosti antického Ríma bol reprezentovaný gladiátorskými zápasmi; v súčasnosti napríklad stupídnym televíznym programom a mediálnou masážou). Divadlo z obdobia prelomu osvietenstva a romantizmu by malo reflektovať súčasnú spoločnosť, ktorá stojí pred kolapsom. Zároveň by malo divadlo byť povznášajúcim fenoménom a veľkým kritikom, ktorý nastavuje zrkadlo. Rousseau povedal, že úpadok spoločnosti nastáva v tom momente, „keď najpodlejší záujem sa drzo zdobí posvätným menom obecného blaha.[2]“  a to sa v súčasnej spoločnosti deje až príliš často. Ako píše oficiálny popis Dab.sk: mobbing, korupcia a sprenevera, nestratila nič zo svojej aktuálnosti.[3]

Aj keď je počas celej inscenácie minister Narbonne vykreslený ako oportunista, na záver vyriekne hlavné ponaučenie a posolstvo, ktoré zamrazí diváka hneď po fiktívnom happy-ende: „Tých najlepších omotajú pavučinami lží; čestný človek sa nemôže presadiť; prízemná priemernosť predbehne vzletný talent; svetu vládne pretvárka. A spravodlivosť – je len na javisku.[4]

Foto zdroj: dab.sk


Poznámky

[1]  BRUTOVSKÝ, Lukáš: Parazit. Umenie preraziť. Divadelná inscenácia. Nitra: Divadlo Andreja Bagara. 2013
[2]  ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha: V. Linhart 1949. s.11
[3]   http://www.dab.sk/sk/hry/188
[4]   BRUTOVSKÝ, Lukáš: Parazit. Umenie preraziť. Bulletin. Nitra: Divadlo Andreja Bagara. 2013.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984