Vyslanec slovenskosti, vyslanec ľudskosti

Vrátil som sa migrantským eurovlakom z Maďarska domov. Adjektívum migrantský spočíva v meškaní 45 minút – toľko trvalo vyprázdnenie vlaku od niektorých cestujúcich v maďarskej pohraničnej železničnej stanici Szob. V byte stlačil som spúšťače a štarty príslušných elektronických aparátov, vyvetral a po chvíli manželka volá: „Migaš zomrel“. „Ktorý Migaš?“ ja na to. „No, ten náš...“

Juraj Migaš na prvom ročníku výstupu na Pilíš 2009.

Takmer desaťročie aktívne prežívam radosti a strasti slovenskej menšiny v Maďarsku. Poznávam ostatky ich slovenskosti, niekedy ich vyhrabávam spod nánosu slovenského nezáujmu. Hľadám pomníky či pomníčky slovenskej slávy v Budapešti. Niekedy s krížikom po funuse – pamätná tabuľa na rodnom dome Laca Novomeského v Pešti „odišla do zabudnutia“. Tento rok som pochodil aj slovenský Hont v Maďarsku. Viete napríklad, že Szob, Naďmaroš (ten gabčíkovský) ležia v Honte tak ako napríklad Banská Štiavnica? A že tamojšie dedinky Kospallag, Márianosztra (a nielen ony) majú slovenskú minulosť? Dokonca si ju pripomínajú dodnes. V Kospallagu bol Slovenský deň pred desiatimi dňami.

Juraj Migaš sadí prvý strom na dnes už tradičnom podujatí.

Stredobodom môjho záujmu sú predovšetkým Pilíšania. Slováci žijúci okolo vrchu Pilíš, ktorý sa pyšne vypína nad Ostrihomom. Monumentálny je najmä pri pohľade zo Štúrova. Tamojší Slováci žijú asi v 14 obciach od Budapešti po Tatabáňu. Niekde viac, niekde menej, ale moja tamojšia generácia sa k svojmu „rodu“ hlási a nezapiera ho. Sú to výborní ľudia. Pochodil som všetky dediny, lesné cesty a cestičky medzi nimi. Zúčastnil som sa mnohých slovenských radovánok. Vždy sa na stretnutia s nimi teším. Zatiahol som do „toho“ aj rodinu. Moje objavovanie uvedeného kraja v druhej polovici prvého desaťročia 21. storočia často narážalo na meno Juraj Migaš. V tom čase bol našim veľvyslancom v Pešťbudíne. Bol to veľvyslanec, ktorého Slováci v Maďarsku poznali, ctili si ho. Priamo povedané, mali ho rovnako radi ženičky spod Pilíša či inde z roviny, ako seriózni funkcionári spolkov. Bol to vyslanec Slovenska a slovenskosti, ktorý pozdvihoval slovenské povedomie každého tamojšieho Slováka. Bol excelencia! Excelentnosť nebola v jeho funkcii, ale v jeho správaní.

V máji 2013 na vrchole Pilíša, sprava: J. Migaš, I. Fuhl a J. Havelka, pôvodní organizátori výstupu na Pilíš. (J. Havelka zomrel minulý rok.)

Každoročne koncom mája organizujú tamojší Slováci výstup na Pilíš – s podtitulom Spoločnými chodníkmi v znamení prehlbovania priateľstva.  Písal som o tom pravidelne pre Slovo, ktoré taktiež každoročne zverejňuje pozvánku. Výstup na Pilíš je vynález Juraja Migaša!  Samozrejme, v spolupráci  s domácimi organizátormi zo Združenia pilíšskych Slovákov. Myšlienka a čin sú stále úspešné. On sadil pod vrcholom prvý strom. Nezabudnem na „mobilovanie“ účastníkov výstupu s ním priamo z vrcholu v roku po jeho odchode z veľvyslanectva. Pozdravy a želania na oboch koncoch boli preplnené vzájomným porozumením a vôľou po spokojnom živote. Na vrchole som sa s ním stretol aj v roku 2013. Bol ako vždy plný optimizmu a dobrého slova.

Siesta v Blatnohrade v júli 2013 po odhalení pomníka, J. Migaš, I. Fuhl, funkcionár Slovákov v Maďarsku, E. Fabiánova, v súčasnosti šéfredaktorka Ľudových novín a vedľa nej autorova manželka.

V tom istom roku sa naše cesty opäť prekrížili: v Zalaváre – Blatnohrade, pri odhaľovaní sochy Cyrila a Metoda. Zo svojho veľvyslaneckého postu sa pričinil o postavenie základného kameňa, ktorý sa po rokoch konečne premenil v pomník. V závetrí miestneho bistra sa porozprával predovšetkým so svojimi „diplomatickými klientmi“, Slovákmi z Maďarska.

Opakujem: Juraj Migaš bol dobrý človek a výborný (veľ)vyslanec – reprezentant Slovenska v Maďarsku. Česť jeho pamiatke!

P.S.
Práve mi došiel mail  z Maďarska. Priateľ, Rudo Fraňo, pilíšsky Slovák, bez slovenských škôl, mi píše: „Jozko, Uz isto aj ti vies ze nás kamarád Migas umrel. ve stvrtok  bude rozlúcenié“.