Vyslanec slovenskej kultúry

70-ročný Slovenský filharmonický zbor
Počet zobrazení: 3051

Na abonentnom koncerte v dňoch 18. a 19. februára si Slovenský filharmonický zbor pripomenul sedemdesiate výročie svojho založenia. Pôvodne pôsobil ako rozhlasový zbor, od roku 1957 tvorí súčasť Slovenskej filharmónie. V jeho vedení sa striedali významné zbormajsterské osobnosti, ako Jan Maria Dobrodinský, Valentin Iljin, Lubomír Mátl , Štefan Klimo, Pavol Baxa, Pavol Procházka, Marián Vach, Jan Rozehnal a Blanka Juhaňáková. Od minulého roku zbor vedie Jozef Chabroň, ktorý so svojím zborom  pripravil spomínaný slávnostný koncert. Zbor sa na ňom predstavil programom spievaným a capella deviatimi skladbami (resp. cyklami) autorov dvadsiateho storočia, najprv  z oblasti duchovnej zborovej tvorby, potom  tvorby inšpirovanej ľudovou piesňou, skladbami raz viac raz menej pretavenými do autentickej autorskej tvorby.

70_rokov_sfz.jpg

Hoci zbor vo svojej každodennej činnosti sa prezentuje skôr (ba takmer výlučne) symfonicko-oratoriálnymi alebo opernými opusmi, pokladám voľbu zborov spievaných a capella (bez sprievodu) za správnu, a tiež pre každé aj to najlepšie teleso ako prepotrebný návrat k podstate zborového spievania. Je to čosi podobné ako návrat operných spevákov k interpretácii Mozarta. Zato výber jednotlivých skladieb pre koncert bol už diskutabilnejší. Dramaturgia zrejme nechcela prezentovať „všehochuť“, no aj tak k základným znakom profesionality každého zboru patrí aj schopnosť načrieť do prebohatého materiálu renesančných či barokových polyfónnych skladieb.  Menej vhodné sa mi tiež zdalo, že bezprostredne po sebe šli sakrálne skladby Góreckeho a Messianea v základnej nálade takmer identické. Osviežením bolo kvalitne interpretované Cantate Domino Ivana Hrušovského a zaradenie  Janáčkovho viacčasťového Otčenáša pokladám za vrchol večera dramaturgicky aj interpretačne. Známy Suchoňov cyklus pre mužský zbor O horách vyznel trocha monotónne (zvukovo  zbor pôsobí lepšie v spodnej polovici dynamického rozpätia než vo forte, ktoré si táto skladba vyžaduje). Ďalej odznela hravá skladba predčasne (vo veku 43 rokov) zosnulého Petra Cóna a ako slovenská premiéra cyklus ženských zborov Viliama Gräffingera. Hoci nie som stúpencom avantgardnej hudby, skladba na mňa chvíľami pôsobila pomerne lacno. Záverom (ak nepočítame prídavok Hrušovského Ave Eva) odzneli známe skladby inšpirované folklórom: Fereczyho Verbunk a Mikulova Joj mamo. Tu v prevedení (ostatne ako pri samom úvode koncertu) chýbalo trochu viac presnosti, takže prelínanie hlasových skupín zavše pôsobilo chaoticky a dynamické vrcholy forsírovane. Okrem toho  namiesto Mikulovho načretia do cigánskej melodiky mohol zbor uviesť menej „ošúchanú“ skladbu autora, napríklad Lúčne hry alebo Štyri od Hrona.

Celkovo pokiaľ ide o kvalitu interpretácie, ide stále nepochybne o špičkové zborové teleso v európskych reláciách, ktoré sme však pri iných príležitostiach počuli spievať aj kvalitnejšie. Napriek tejto výhrade patrí Slovenský filharmonický zbor (podobne ako celá oblasť vážneho umenia) ku skvelým, no v širšej verejnosti nedoceneným reprezentantom slovenskej kultúry doma i v zahraničí. Svedčia o tom recenzie z jeho zahraničných vystúpení i mená svetoznámych dirigentov (Abbado, Gatti, Chailly, Lombard, z „domácich“ Košler a Lenárd), s ktorými spolupracoval. Za roky jeho existencie v ňom spievalo niekoľko generácií spevákov, ktorí sú zárukou (alebo aspoň nádejou?), že ich deti a vnuci budú holdovať aj náročnejším podobám umenia a nielen tomu, čo sa dnes často za umenie vydáva, no nemôže ním byť. Pretože umenie je mnohofunkčné a nemôže byť iba ľahkou zábavou. Ak hovoríme o pozitívnej diskriminácii v prípade ochrany sociálne slabších a neprispôsobivých skupín, možno by kultúrna politika štátu mala aj viac diferencovať medzi umením a „umením“.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984