Vyostrenie sporu o Ukrajinu je dôsledkom chýb Európskej únie

K vyhroteniu sporu medzi Európskou úniou a Ruskom vo veci Ukrajiny vôbec nemuselo dôjsť, keby Západ (USA+EÚ) bol lepšie využil svoj jestvujúci ekonomický a diplomatický potenciál. Stačí si všimnúť veľkosť záchranného balíčka, ktorý doteraz poskytla EÚ Grécku: niekde medzi 250 – 280 miliardami eur. Pričom podľa medializovaných informácií sa už zvažuje poskytnutie ďalšej pomoci Grécku v hodnote cca 10 – 20 miliárd eur. Stačilo by, ak by šéfka európskej diplomacie Catherine Ashtonová bola požiadala Európsku radu v roku 2013 o poskytnutie finančnej pomoci Ukrajine len na úrovni púhej jednej desatiny uvedenej sumy pomoci Grécku, teda cca 25 – 30 miliárd eur. Poskytnutím takejto pomoci ešte v lete roku 2013 by sa bolo dalo predísť eskalácii napätia ako vo vnútri Ukrajiny, tak aj v jej vzťahoch voči Rusku. Boli by získali tým všetky strany sporu, vrátane únie, pretože na báze zlepšenej hospodárskej situácie na Ukrajine by mali aj následné diplomatické rokovania pravdepodobne vyššiu nádej na úspech. Nemuselo by potom dôjsť ani k zhoršeniu vzťahov až do takej miery, že Rusko poslalo svoje vojenské jednotky na Krym, atď. Netreba široko rozvádzať, o koľko má Ukrajina väčší význam pre vzájomné vzťahy Západu (USA+EÚ) s Ruskom, než má pri všetkej úcte k turistike Grécko. No nestalo sa tak, čo ukazuje na strategické pochybenie Európskej komisie (EK), Európskej rady (ER), i Európskeho parlamentu (EP).

K tomu môžeme pripočítať aj stratégiu prezidenta USA Baracka Obamu, v rámci ktorej sa päť rokov usiloval o prioritné zlepšenie bilaterálnych vzťahov s Ruskom, ako však ukazuje kríza na Ukrajine, bez väčších výsledkov. Medzi faktory, ktoré k tomu viedli, o. i. môžeme spomenúť aj doteraz nedostatočne efektívnu spoluprácu diplomacie USA s krajinami Višegrádskej skupiny, ktoré majú bezprostredný hraničný kontakt s Ukrajinou.

V súčasnosti, keď sú už ruské vojská na Kryme, politici aj analytici pri hľadaní riešenia vzniknutej situácie rituálne zdôrazňujú, že hlavnú úlohu komunikačného kanála s Ruskom môže hrať Nemecko. Iste je dôležité pre východisko z terajšej vyhrotenej atmosféry, že ruský prezident Vladimir Putin súhlasí s iniciatívou nemeckej kancelárky Angely Merkelovej o vyslaní pozorovateľov Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) na Krym.  Opäť sa však musím spýtať, muselo to dôjsť až tak ďaleko? Bol to správny postup, že sa po parlamentných voľbách 2013 v Nemecku prakticky ochromila vláda krajiny pre siahodlhé koaličné rokovania medzi politickými stranami a Ukrajine sa venovala dlhé mesiace pramalá pozornosť ?

Úloha Nemecka v tejto súvislosti nadhadzuje aj tak povediac metodologické problémy o správnosti terajšieho systému deľby práce medzi jednotlivými vrcholnými orgánmi únie (EK, ER, EP). Spor o Ukrajinu ukazuje, že Rusko môže pri rokovaniach preferovať Nemecko. Lenže čo s aparátom vysokej predstaviteľky Catherine Ashtonovej pre zahraničnú politiku? Ten evidentne nezvládol svoje úlohy v agende Ukrajina. To isté platí aj pre aparát podpredsedu EK Maroša Šefčoviča pre koordináciu a zrejme aj pre celú Európsku komisiu.

Z uvedeného vyplýva, že funkciu vysokej predstaviteľky pre zahraničnú politiku EÚ nominálne síce vykonáva Catherine Ashtonová, no de facto ju vykonáva kancelárka Angela Merkelová, ktorej radí jej minister zahraničia Frank-Walter Steinmeier a tomu zasa pripravuje podklady špeciálny koordinátor politiky Nemecka voči Rusku Gernot Erler. Vojenská prítomnosť Ruska na Kryme (čiže na výsostne ukrajinskom území) však tým pádom svedčí aj o krachu doterajšej stratégie Gernota Erlera...

Ďalšou metodologickou otázkou potom je, či funkcia vysokej predstaviteľky pre zahraničnú politiku EÚ v Bruseli má vôbec zmysel a budúcnosť, ak sa o všetkom dôležitom v oblasti diplomacie rozhoduje v tíme kancelárky Angely Merkelovej v Berlíne?

Z uvedených koordinačných nedostatkov v únii je vidieť, že otázky deľby práce a kompetencií medzi jej vrcholnými predstaviteľmi môžu hrať v krízových situáciách rozhodujúcu úlohu. Teda by sa nemali len tak blahosklonne ponechávať na prebujnelú a neefektívnu bruselskú byrokraciu.

Tá nám v prípade Ukrajiny umožnila, nezodpovedne – pretože nie je dostatočne kontrolovaná verejnosťou, scenario hrozby vojenského konfliktu medzi Ruskom a Európou. A to si snáď ani jeden obyvateľ-volič 500 miliónovej Európy nemôže želať.