Výhry a prehry

Počet zobrazení: 2318

V ľudských dejinách nepochybne existujú víťazi aj porazení. Je to dosť smutné, pretože dejiny nie sú to isté ako šport, v ktorom si víťazi a porazení po zápase podávajú priateľsky ruky. Na druhej strane je to celkom prirodzené, pretože ľudia odjakživa bojujú jeden proti druhému, ba celé “hordy” proti tým druhým. A národy a štáty proti sebe, hoci ak by sme im všetkým položili otázku, prečo a v mene čoho bojujú, ich odpoveď by nás ani zďaleka nemusela uspokojiť. Najmä ak by sa v tej odpovedi odkryla nenávisť a nepriateľstvo voči tým druhým. Ale ani kvázi-pozitívne odpovede typu „boja za slobodu” či „šírenia pokroku” by nás nemali uspokojiť, pretože aj v týchto prípadoch išlo o boj človeka proti človeku” a nárok na nadvládu práve v mene „dobra” jedného nad „zlom” druhého. O tom, čo je dobro a zlo, však napokon rozhodovali vždy len víťazi.

Ľudské dejiny určite nie sú spravodlivé v tom zmysle, že by v nich ako v romantických rozprávkach vždy – alebo aspoň na konci ako v hollywoodskom „happy ende“ – vyhrávalo dobro nad zlom a spravodlivosť nad nespravodlivosťou. Aspoň do tejto miery by sme mali byť my, ľudia 21. storočia, konečne poučení vlastnými dejinami. Túto ilúziu, na ktorú ešte stále viac, zdá sa, trpí najmä politická ľavica všetkého druhu, treba konečne opustiť. Historická spravodlivosť je rovnaká ilúzia ako objektívna pravda. A nikto nepotrebuje ani jednu, ani druhú. Len sa nimi kde-kto zaštíťuje, aby vyhral svoj politický boj.

V ľudských dejinách určite neexistujú absolútni, ale len veľmi relatívni a dočasní víťazi. V tomto sú dejiny aj voči niektorým celé veky vzývaným hrdinom priam kruté. Ak napríklad Džingischán umieral v nádeji, že naveky ovládne Čínu, čo si máme o tom myslieť? Alebo keď sa Alexander Macedónsky nádejal šíriť helenizmus až do Indie, čoho znakom bola jeho rozpínavosť? A tak môžeme pokračovať: ani Pax Romana nepretrval večne, ani Napoleon nezvečnil svoju ríšu ideálov francúzskej revolúcie, nehovoriac už o Hitlerovej Tretej ríši či Stalinovom impériu. Pax Americana takisto nie je niečo, čo by mohlo byť nastolené pre celý svet raz a navždy.

Prejdime teraz k nám domov a položme si otázku: Pre koho bol November 1989 výhrou a pre koho prehrou?

Po 32 rokoch by sme už hádam mohli mať celkom dobrú odpoveď, aj keď isto nie definitívnu.

1. November 1989 bol výhrou pre všetkých, ktorí nesúhlasili s vedúcou úlohou komunistickej strany v spoločnosti a tiež jej metódami riadenia v podstate podľa sovietskeho, neostalinského vzoru, reprezentovaného Brežnevovou doktrínou. Bol výhrou pre všetkých, ktorí mali iné predstavy o živote a nechceli sa podriaďovať formálnemu a často aj hlúpemu ideologickému diktátu, ktorého historický zmysel dávno vyšumel. Bol výhrou pre mladé generácie (nielen študentov) a ich budúcnosť, pretože im otvoril svet, ktorý bol dovtedy za „železnou oponou”. Tento svet bol pre nich rovnako neznámy ako atraktívny a poskytol im perspektívy, o akých generácie ich otcov po roku 1948 či 1968 mohli len snívať alebo uskutočňovať len za cenu značných obetí. November 1989 bol historickou výhrou pre všetkých, ktorí chceli v duchu osvietenského odkazu zobrať svoj osud do vlastných rúk, stavať na svojej individuálnej slobode a vzoprieť sa iracionálnym autoritám. Všetky tieto i ďalšie výhry boli zaslúžené a oprávnené.

2. November 1989 bol výhrou aj pre všetkých, ktorí chceli konečne slobodne podnikať, tvoriť materiálne bohatstvo takmer neobmedzene, čo im predošlý režim neumožňoval, ba priamo zakazoval. Bol výhrou pre ľudí, ktorých zmyslom života je čosi ako marxizmus naruby, teda absolútne podriadenie všetkého materiálnym hodnotám, pretože predsa „ekonomika určuje všetko”, a skôr než môžeme na čokoľvek iné čo i len pomyslieť, musíme sa zariadiť ekonomicky, existenčne. Ide o marxizmus práve kvôli absolutizácii materiálnych a ekonomických hodnôt, a „naruby” preto, lebo to, akokoľvek paradoxne, zodpovedá aj duchu kapitalizmu s jeho filozofiou ziskuchtivosti. November 1989 bol jednoducho výhrou pre všetkých, ktorí si želali túto reštauráciu kapitalizmu so všetkými dôsledkami, aj keď si to plietli a dodnes pletú s demokraciou. Kapitalizmus a demokracia však nie je to isté. Všetky tieto a ďalšie výhry sa preto po troch desaťročiach ukazujú v kritickom svetle.

3. November 1989 bol prehrou pre tých obhajcov starého režimu, ktorí dávno zaspali dobu, a tiež pre ich servilných nohsledov. Bol prehrou pre dogmatikov, straníckych byrokratov, ideologických príživníkov a iných prospechárov, nehovoriac už o tých, ktorým bolo jedno, akými prostriedkami upevňujú tento režim. November 1989 bol generálnou prehrou jednoducho pre všetkých, ktorí sa spoliehali iba na stranu a štát ako absolútne autority (na rozdiel od cirkvi), ktoré im všetkým zabezpečia raj na zemi. Všetky tieto a ďalšie prehry boli zaslúžené a oprávnené.

4. November 1989 bol prehrou pre všetkých romantikov a presvedčených socialistov (anti-kapitalistov) s ľudskou tvárou, ktorí uverili, že raj na zemi je možný a spočíva v humanizme, kooperácii a všeobecnom ľudskom priateľstve (sú-družstve) či dokonca v akomsi náboženstve lásky človeka k človeku bez cirkvi a boha a hoci aj pod menom komunizmus. Bol krutou prehrou pre mladé povojnové generácie, ktoré sa ešte stihli nadýchnuť v zlatých šesťdesiatych, keď im Beatles či hippies, hoci pochádzali z prehnitého kapitalistického Západu,  vôbec neprekážali, práve naopak, poskytovali im normálnu inšpiráciu pre normálny ľudský život. Bola to prehra všetkých neo-romantikov so zdravým rozumom, ktorí mali nádej v konvergenciu dvoch antagonistických systémov či v mierové spolužitie dvoch antagonistických systémov. Táto prehra znamenala zásadný otras všetkých antikapitalistických ideí, čo trvá dodnes. Všetky tieto a ďalšie prehry sa preto po troch desaťročiach ukazujú v kritickom svetle.      

Ako som už uviedol, v ľudských dejinách neexistujú absolútni víťazi ani absolútni porazení. Tí, čo sa raz tešili ako tí prví, mohli skončiť skôr či neskôr ako tí druhí, a neraz aj skončili. Kto dnes oslavuje výročie VOSR alebo Víťazného Februára, a ak, tak prečo vôbec? Takže ani ten, kto dnes oslavuje výročie Novembra 1989, si nemôže byť istý spravodlivosťou dejín. Skôr ich krutosťou. Jednoducho preto, lebo žiadne dejinné udalosti nie sú jednofarebné. Všetky majú svojich víťazov i porazených, no nikto z nich si nemôže byť istý, že takto to zostane naveky vekov. A možno práve v tom je jediná spravodlivosť dejín, že žiadni absolútni víťazi ani absolútni porazení neexistujú a nemajú existovať. Pretože akékoľvek rozdiely či hranice medzi starým a novým režimom, medzi nami a nimi, medzi svojimi a cudzími, vyššími a nižšími, vyspelejšími a zaostalejšími sú nielen relatívne, ale priamo smiešne, trápne a antihumánne. Nie sú modelom správania človeka k človeku, ani národa k národu či štátu k štátu, takým, ktorý by mal mať perspektívu. Z toho vyplýva, že aj každý revanš, hoci aj v mene nápravy krívd, je odsúdený buď na neúspech, alebo ešte na niečo horšie – na úplnú katastrofu, ktorou je revanš za revanš ad infinitum.    

     

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984