Vyhlásenie o ničom a krok k vláde „junty“

Počet zobrazení: 4149

Okamžitým mediálnym hitom sa stal okázalý podpis nejakého vyhlásenia troch (ústavných činiteľov). Ide o veľmi pomýlený akt určený asi najmä médiám. Akoby títo politici už nevedeli čo robiť, tak robia – nič.

Na tejto akcii ma zaujali dve veci: spôsob vzniku vyhlásenia a jeho obsah.

Spôsob vzniku dokumentu je pravdepodobne protiústavný – prezidentka si môže podpisovať čo len chce, ale podľa ústavy vláda rozhoduje v zbore, takže predseda môže podpísať iba to, čo mu vláda schválila (nie dodatočne). No a parlament je kolektívny orgán ešte viac ako vláda, takže jeho predseda nemôže rozhodovať vo svojom mene, ale až po schválení NR SR. Chápem, že A. Danko trúsil reči ako „súkromný“ politik, no nepodpisoval (aspoň dúfam) žiadny politický dokument. Navyše sa táto vláda neustále zaväzuje, že bude právne čistejšia ako predchádzajúca – no a tu je prešľap ako hrom.

Zatiaľ sa ukazuje, že nová vládna moc veľmi zákony ani ústavu nepotrebuje, vie sa zaobísť aj bez nich.

traja_vyhlasovatelia.jpg
Foto: FB stránka I. Matoviča

Ďalším problémom je obsah „vyhlásenia“. Pripomína staré deklarovanie „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak“. Väčšia časť vyhlásenia je zbytočná – hovorí o tom, čo je buď zakotvené v ústave alebo v dohodách o vstupe do niektorej aliancie. Opakovanie ako matka múdrosti? Skôr to pripomína lokajské presviedčanie pána o vlastnej vernosti – psík vtedy vrtí chvostíkom. Zbytočné texty na jednej strane vyvolávajú úsmev nad nevedomosťou autorov a na druhej úškrn nad ich servilnosťou. Takto sa nesprávajú politici suverénnych štátov, za ktorých sa deklaratívne považujú autori dokumentu.

V dokumente sú aj chyby nevedomých – do aliancií sa nevstupuje zvonka, ale jednotlivé štáty sú pribrané. Tu určuje ich dôležitosť alebo jednoducho zámer rozširovania moci. Mimochodom, v dokumente sa nespomínajú iné dôležité medzinárodné organizácie: Organizácia Spojených národov, OBSE a V-4 iba okrajovo.

Ak mal dokument byť akousi parafrázou amerického dokumentu známeho ako Monroeova doktrína, ktorý predurčil medzinárodné správanie USA, tak to nedosiahol ani okrajovo. Monroe začal svoje vyhlásenie – mimochodom určené Kongresu – tým, že ide o záujmy Spojených štátov, a nie o záujmy veľmocí (v tom čase USA neboli veľmocou, mali iba 24 štátov). Sú tu definované záujmy aj potreby USA a z toho následne vzťah k ostatnému svetu. Hoci USA ešte neboli veľmocou, jasne dali najavo, že si svoje záujmy ctia nadovšetko a sú ochotné za ne aj bojovať. Hoci išlo „iba“ o správu o stave únie, ktorú prezident J. Monroe predložil Kongresu, stala sa nadčasovým východiskom pre tvorbu americkej zahraničnej politiky.

Komu je teda spomenuté vyhlásenie určené? Signatári hovorili o tom, že trvajú na zodpovednosti – komu? Musí najprv existovať nejaká autorita a teda nadradenosť, voči ktorej budú títo traja slovenskí politici zodpovední – teda budú sa zodpovedať. Je to Brusel alebo Washington? No voči národu – to sú politici zodpovední aj bez svojho vyhlásenia a národ im to „zráta“ po skončení funkčného obdobia: spokojnosť je vyjadrená opätovným zvolením a nespokojnosť odsunom do zákulisia.

Zdá a, že signatári potrebovali nejakú aktivitu – už nie je čas zákazov, nastáva čas tvorenia lepších časov. Na to treba tvorivého ducha a ten sa nenachádza v hlavnom hygienikovi a ani v „elitných“ politikoch. Na dokument by sa však mal opýtať parlament – komu je určený a na základe čoho (napríklad objednávky) bol vytvorený. No a, samozrejme, by sa v parlamente malo hovoriť o oprávnení šéfa Národnej rady a šéfa vlády podpisovať bez súhlasu parlamentu a vlády akýkoľvek dokument.

Ak si politici myslia, že môžu konať tak, že sa traja zídu a niečo vytvoria, čo bude záväzné pre celú Slovenskú republiku, tak ide o posúvanie podstaty systému od parlamentnej demokracie smerom k riadeniu „juntou“. To by však bola vlastizrada vo forme protiústavného konania. To určite signatári nechcú – veď sa vyjadrili v duchu zodpovednosti.

Z histórie vieme, že už antický Rím sa uchyľoval k diktatúre (je to latinské slovo) a to tak, že Senát poveril spravidla na pol roka niektorého politika, prípadne dvoch či troch, aby riadili štát v čase ohrozenia. Po skončení mandátu diktátora sa politik zodpovedal Senátu a mohol skončiť aj zle. Junta je zase španielske slovo, ktoré znamená výbor. Ide o výbor šéfov jednotlivých druhov vojska, ktorí sú spravidla traja. Tu však nejde o poverenie senátom, ale o uzurpáciu moci vojenskou silou – samozrejme, s odôvodnením potreby zachrániť spoločnosť. Zodpovednosť je v tomto prípade chimérická. Možno o nej hovoriť, ale je to politická metafora.

Chráňme sa vytvoreniu vlády „junty“, trvajme na tom, že podľa ústavy je vlastníkom moci ľud a ten poveruje voľbami niektorých ľudí spomedzi seba, aby vykonávali moc v jeho záujme. Takže nejde o poverenie niektorých troch ľudí, aby vládli, ale jadrom zostáva – trvalo – parlament.

Možno by mal niekto signatárom vysvetliť pojmy demokracia, ľud, zodpovednosť, dôvera, moc, vládnutie a pod. Že by sa ich poradcovia necítili komfortne pri takomto návrhu?

Médiá sa nepýtajú na zmysel vyhlásenia – adresát a zodpovednosť –, nepýtajú sa ani na oprávnenie signatárov podpísať takýto dokument a ľud pospolitý si opäť myslí, že mocní môžu všetko – naozaj?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984