Východná Ukrajina – ďalší zmrazený konflikt?
streda 15. október 2014
Sledujúc vývoj prímeria na východnej Ukrajine, zdá sa, že vývoj jednoznačne smeruje k zmrazeniu konfliktu. V dejinách medzinárodných vzťahov to nie je nič nové. Vinou dvojakých metrov v zahraničnej politike veľmocí boli na rozličných miestach sveta vyvolané konflikty, ktoré boli napokon „zmrazené“, no nie vyriešené.
Typickým príkladom takéhoto konfliktu je napríklad Podnestersko medzi Ukrajinou a Moldavskom, či Abcházsko a Južné Osetsko, pôvodne autonómne územia Gruzínska, v ktorých však žije negruzínske obyvateľstvo. Ďalej je to Náhorný Karabach, ktorý je de facto nezávislou republikou, v ktorej žijú prevažne Arméni napriek tomu, že je to enkláva Azerbajdžanu. V istom zmysle je vďaka Daytonským dohodám zmrazený aj konflikt v Bosne, čo je veľmi zvláštny štátny útvar na čele s európskym protektorom, ktorý je nad volenými politikmi a môže zrušiť akékoľvek ich rozhodnutie. Inak tento štát-neštát je vlastne federáciou moslimov a Chorvátov s voľne pridruženými, vlastne samostatnými Srbmi v Republike Srbskej Krajine. No a, samozrejme, asi najstarší zmrazený konflikt je rozdelenie Cypru na Severocyperskú tureckú republiku, ktorú okrem Turecka neuznal nijaký štát, a Cyprus, všeobecne uznaný štát, dokonca od roku 2004 aj člen Európskej únie. Do istej miery bol donedávna zmrazený konflikt aj v severnom Kosove, kde srbská menšina neuznávala vládu v Prištine a fungovala na akýchsi paralelných mocenských štruktúrach. Vráťme sa však k východnej Ukrajine a k dôsledkom, ktoré zmrazenie konfliktu bude mať pre Ukrajinu, ale aj pre Rusko.
Rusko po divokom rozpade Sovietskeho zväzu v čase jeľcinovskej éry bolo v najhlbšom ekonomickom a morálnom rozklade. Prejavilo sa to okrem iného aj tým, že sa početné ruskojazyčné menšiny v bývalých republikách Sovietskeho zväzu zväčša ocitli vo veľmi nedôstojnom postavení, ako občania druhej kategórie, ba dokonca bez občianstva krajiny, v ktorej sa narodili. Obzvlášť príkre to bolo v pobaltských štátoch – predovšetkým v Estónsku, ale aj v Lotyšsku. V Estónsku nemá dodnes množstvo príslušníkov ruskej menšiny volebné právo a napríklad vydanie živnostenského oprávnenia či iných dokladov je naviazané na zloženie jazykovej skúšky (predstavte si, že by sme vydanie živnosti pre príslušníkov maďarskej menšiny viazali na zloženie jazykovej skúšky). Početne veľmi silná je ruskojazyčná menšina aj v Kazachstane a, samozrejme, aj na Ukrajine.
Postavenie ruských menšín je samostatná téma, ale v zásade platí, že to, čo bolo začiatkom deväťdesiatych rokov prijateľné, dnes už v Rusku minimálne vnútropoliticky akceptovateľné nie je. Rusko jasne deklarovalo, že si bude chrániť svoje menšiny. Tento model politiky začalo Rusko uplatňovať najskôr v Podnestersku. Ak bolo jeho cieľom ochrániť ruskojazyčnú menšinu, tak sa to podarilo. Postupne si Rusko vypracovalo premyslený mechanizmus, ako chrániť nielen svojich krajanov, ale aj svoje geopolitické záujmy. Najlepšie sa to ukázalo v prípade Gruzínska. To, ako vieme, už od začiatku deväťdesiatych rokov malo problémy s odštiepeneckými republikami Adžarskom, Abcházskom a Južným Osetskom. Kým Adžarsko kapitulovalo pod pásmi tankov, ktoré tam tesne po svojom zvolení poslal proamerický diktátor Saakašvili, v prípade Abcházska a Južného Osetska to také jednoduché nebolo. Rusko totiž na rozdiel od Adžarska s týmito odštiepeneckými republikami priamo susedí. Rusko hromadne rozdávalo Osetom a Abcházcom svoje pasy, vďaka čomu ich vnímalo ako svojich občanov. Keď v čase olympiády v Pekingu diktátor Saakašvili zaútočil na Južné Osetsko, Ruská federácia, chrániac svojich občanov pred útokmi gruzínskych síl, poskytla Južnému Osetsku pomoc a gruzínsku armádu vytlačila.
Podobný model rozdávania pasov ponad hranice Rusko aplikuje aj v Podnestersku a robilo to aj na Kryme. Nepríjemným dôsledkom takéhoto štýlu politiky pre Slovákov je fakt, že sa touto politikou inšpiroval aj Viktor Orbán, ktorý sa po vzore Ruskej federácie pokúša masívne rozdávať občianstvo Maďarom ponad hranice. Chvalabohu, pomer politickej a vojenskej sily Maďarska k svojim susedom je neporovnateľne menší ako Ruska k jeho problematickým susedom.
Vráťme sa však k sekundárnym dôsledkom tejto ruskej politiky. Gruzínsko v čase vládnutia proamerického diktátora Saakšviliho malo obrovskú ambíciu vstúpiť do NATO. A skutočne, sotva by si mohla Bushova administratíva želať servilnejšieho a bezškrupulóznejšieho spojenca než vtedajšie Gruzínsko. Všetko však stroskotalo na tom, že Gruzínsko nemalo vyriešené svoje teritoriálne spory. Angela Merkelová na jednom zo summitov NATO poslala Saakašvilimu jasný odkaz. Dokiaľ si Gruzínsko nevyrieši svoj problém s územnou celistvosťou, o členstve v NATO nemôže ani snívať. Z členstva štátu v NATO totiž vyplývajú jasné nároky na obranu územia takejto krajiny a európske štáty rozhodne nemienia prelievať krv svojich občanov na bojiskách Kaukazu. Saakašvili bol tak vystavený pred dilemu: alebo sa nadobro vzdá odštiepeneckých území (čo bolo po prehranej vojne vnútropoliticky neúnosné), alebo ostane mimo týchto štruktúr.
To isté sa, prirodzene, bude týkať aj Ukrajiny. Rusko už viackrát jednoznačne deklarovalo, že nemá, na rozdiel od Krymu, záujem integrovať (alebo anektovať) východnú Ukrajinu do Ruska. Na druhej strane existencia akýchsi, síce nikým neuznaných, entít v Luhanskej či Doneckej oblasti bez ohľadu na ich teritoriálny rozsah (stačí, aby boli sporné malé fliačiky územia) znamená, že dokiaľ sa tento konflikt nevyrieši, Ukrajina nemá šancu zapojiť sa do štruktúr NATO a Európskej únie.
Rusko tak dosiahne to, čo vždy bolo jeho dlhodobým politickým záujmom – neutrálnu Ukrajinu. Ukrajina mohla po Janukovyčovom odmietnutí asociačnej dohody s Európskou úniou na Vilniuskom summite profitovať zo zvýhodnených cien ruského plynu, ako aj veľkorysej dolárovej pôžičky od Ruska. Participáciou Ukrajiny na Eurázijskej ekonomickej únii mohla byť ekonomická a aj politická situácia jej občanov oveľa priaznivejšia. Tento scenár sa však vďaka „revolúcii“ na Majdane nenaplnil. Jednostrannou orientáciou ukrajinských politických elít reprezentujúcich len západnú časť Ukrajiny na Európsku úniu a NATO sa Ukrajina dostala na samotný pokraj ekonomického a politického rozvratu, nehovoriac o tom, že táto politika viedla ku krvavej občianskej vojne. Zároveň sa ukázalo, že pomoc európskych či amerických politických elít bude väčšmi deklaratívna ako reálna. Sankcie voči Rusku sú pravdepodobne len dočasné. Postihujú nielen Rusko, ale aj európske krajiny a ochota európskych lídrov uťahovať si opasky pre Ukrajinu je veľmi obmedzená. Čím skôr si to ukrajinskí politici, ale predovšetkým občania uvedomia, tým lepšie.
