Reklama
Reklama

Vtedy na Východe – 9. časť

Počet zobrazení: 6625

vtedy_na_vychode.jpgVladimír Petrík o románe napísal: „Autorka vyšla z vlastnej skúsenosti: individuálnej, novinárskej, politickej, ale i prozaickej. A tá dáva príbehu vierohodnosť. Keďže ide o sujet zobrazujúci politický prevrat, dôležitou rovinou románového príbehu je rovina reflexívna. Autorka sa pocitovo snažila zachytiť celé spektrum názorov a presvedčení v tom chaose doby, ich pohyb organický i neorganický v škále viery či kalkulácie, spojenej s obracaním kabátov. Pritom si zachovala kritický odstup nielen od minulosti, ale aj od prítomnosti.“

Vtedy na Východe – 1. časť
Vtedy na Východe – 2. časť
Vtedy na Východe – 3. časť
Vtedy na Východe – 4. časť
Vtedy na Východe – 5. časť
Vtedy na Východe – 6. časť
Vtedy na Východe – 7. časť
Vtedy na Východe – 8. časť


Arthur Miller: „... chytajú dym a vrhajú sieť na oblak. Svet vie, že budúcnosť je v Havlovej cele, okolo nej je minulosť.“


Nedeľa, 28. novembra 1989

Blahoželáme Henrietam, zajtra bude Vratka
Počasie: Chladno, severozápadný vietor, ktorý v horských oblastiach zosilnie, snehové prehánky, teplota mínus 5 až mínus 8 stupňov Celzia, na severe okolo desať

Varíme s novomanželmi makové rezance
Bratislavské divadlá nehrajú
Bratislavské kiná hrajú

V Bratislave od rána sneží. Pod snehom je už celá republika. Husté, huňaté vločky sadajú na hory, na lesy, na lúky i ulice. Sneh sa drží i v mestách.  Mrzne. Budú Vianoce. Príde Ježiško. Ale obchody sú prázdne. Kto cestuje do Bratislavy a do Prahy, chodí na námestie, nie po nákupoch. 

V budove Presscentra je ako na korze, pri vchode postávajú hlúčiky študentov. Prinášajú do zajtrajších vydaní novín svoje vyhlásenia. Žiadajú vyšetriť udalosti na Národnej triede v Prahe. Žiadajú slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania a slobodné voľby. Žiadajú zrušiť vedúcu úlohu strany. Plieskajú červenými občianskymi preukazmi pri okienku recepcie. Vyjednávajú s vrátnikmi, aby ich pustili cez strážený vchod. Hádajú sa, vyhrážajú a nakoniec dosiahnu svoje.

Na stene výťahu Presscentra už týždeň svieti nepoškvrnené meno Dubček. Už ho nikto v noci nezmýva, neprekrýva farbou, nešmirgľuje.

Dubček ožil.

Stál na bratislavskej tribúne, svietili na neho reflektory. Čítal pripravený prejav. Trochu sa zajakával. Snežilo, vločky snehu v teplom žltom svetle reflektora dopadali na papier v jeho ruke. Dubček mal na nose okuliare v hnedom ráme. Bol bez čiapky, mal dozadu sčesané vlasy a ostrý vtáčí profil. Oblečený v kabáte kontrastoval s revolucionármi v bundách.

„Dubček na Hrad! Dubček na Hrad!“ skandovali ľudia.

„Myslíte si, že bude Dubček prezidentom?“ pýtala sa v redakcii Marta Schmiedtová predsedu straníckej organizácie súdruha Palka.

„To dnes nikto nevie,“ odpovedal súdruh Palko.

Čosi sa muselo stať, ak súdruh Palko niečo nevie. Asi aj on čítal nápisy na budove Univerzity Komenského. Oblepená je celá. Označili aj miesto, kde okupačné vojská v šesťdesiatom ôsmom zastrelili šestnásťročnú Danku Košanovú. Básnik Vojtech Mihálik na jej počesť napísal nový Spev nad kolískou.

„Malí majú len pravdu

A horkosti kalich.

A žiaľ. Vo svete krutej moci

viac je tých malých.“

Koľkokrát sa strana oháňala ľudom! Raz ktosi na redakčnej porade povedal: „S ľudom si robte, čo chcete, ale ľuďom dajte pokoj“. Súdruh Palko vtedy vedel, čo treba – a dotyčný si nabudúce dobre rozmyslel, čo povie.

Dnes ráno zvolal súdruh Palko mimoriadnu  stranícku schôdzu a vzdal sa funkcie predsedu. Nechce vraj byť brzdou a brániť demokratickým zmenám.

Včera bol v Prahe, spolu s vybranými novinármi sa dostal na prvé rokovanie predsedu federálnej vlády Ladislava Adamca s chartistami. Zišli sa vraj v Orientálnom salóniku v Obecnom dome. Fotoreportéri blýskali aparátmi. Kameramani vysielali do sveta obrázok, že už aj v Československu to praská. Vláda vzala na vedomie politickú opozíciu. Na dlhý stôl ktosi postavil československú vlajku. 

Na jednu stranu stola si sadli chartisti s Havlom na čele, oproti Adamec. Za jeho stoličkou stál poradca. Nadšene roztiahol ruky, keď Adamec vstal a podal ruku  Havlovi. Skrachovancovi a zapredancovi, ako ho dlhé roky označovali v Rudom práve a sesterskej Pravde.

„My sa ešte nepoznáme, pán Havel,“ povedal mu Adamec. Potom predstavil svoju delegáciu.

„Bol tam aj náš Mohorita,“ informuje v redakcii mládežníckeho denníka súdruh Palko. V tvári má nevyspytateľný výraz. Potom vytiahne kazetový magnetofón a pustí záznam. Nahrávka je zašumená, ale dobre sa dajú rozoznať jednotlivé hlasy.

„Za vládu minister bez kresla Marián Čalfa,“ hovorí z čiernej malej skrinky hlas Ladislava Adamca, „za mládežníkov Vasil Mohorita a Lubomír Lédl, za ženy Miroslava Němcová, za šport Jindřich Poledník, za socialistov Bohumil Kučera.“

Súdruh Palko na chvíľu vypne kazetový magnetofón a sleduje, aký účinok má nahrávka na redakčný kolektív. Výrobný sekretár je napálený, musí robiť noviny a nie počúvať Palkove nahrávky. Ale neodváži sa poslať ho, kam si myslí. Technický redaktor na zajtrajšie noviny kašle, sedí zaklonený na stoličke a v tvári má blažený výraz. Od sedemnásteho novembra každý večer buchne fľašu šampanského. Hovorí o tom na denných plánovačkách. Chodí do práce, ale duchom je na námestiach. Ostatní redaktori, ktorí nemajú službu, ale čosi ich ťahá do redakcie, dychtivo čakajú na ďalšie slová. Palko opäť spustí prístroj.

Akýsi odŕhajúci hlas predstavuje svoju delegáciu.

„To je Havel,“ povie zasvätene súdruh Palko a mrkne na prístroj.

„Pán ministerský predseda, dovoľte, aby som vám predstavil ústavného právnika, ktorý sa dvadsať rokov nemohol venovať svojmu odboru: doktor Zdeněk Jičínský,“ ráčkuje a hmká z kazetového magnetofónu neznámy revolucionár, ale známy recidivista Havel. „Dáma po mojej pravici je spisovateľka, ktorej diela tiež pravdepodobne nepoznáte, pretože dvadsať rokov nesmela publikovať, Eda Kriseová. Toto je kňaz, ktorý musel byť tajne vysvätený, Václav Malý. Pánov Kocába a Horáčka asi poznáte, snáď aj herca Petra Čepka, ktorý pripojil svoj hlas za moje prepustenie z väzenia.“ Hlas v magnetofóne zaodŕhal, a potom pokračoval: „Ďakujem Československej strane socialistickej a jej predsedovi doktorovi Kučerovi za sprostredkovanie stretnutia s vami.“

Odpovedá mu predseda vlády. Z hlasu Ladislava Adamaca nepoznať žiadne pohnutie. Hovorí vecne.

„Rokujme racionálne. Nechajme teraz bokom krivdy minulosti. Ľudia nás posúdia podľa toho, čo urobíme dnes. Generálnemu štrajku už nemožno zabrániť. Hovorme o jeho priebehu. Ako premiér trvám na tom, že nemožno pripustiť prerušenie práce.“

Havel: „Mali by sme si stanoviť časovú postupnosť. Po prvé, dnešná manifestácia. Po druhé, zajtrajší generálny štrajk. Po tretie, čo potom. O týždeň, o mesiac, o rok. V tejto súvislosti dovoľte jednu otázku: budete ochotný na manifestácii vystúpiť? Pochopiteľne, bez akýchkoľvek podmienok z našej strany na obsah prejavu.“

Adamec: „Na manifestácii vystúpim. Budem hovoriť o dialógu. A okrem iného o tom, čo som už hovoril. Generálny štrajk nesmie poškodiť národné hospodárstvo.“

Havel: „To sme vždy zdôrazňovali. Generálny štrajk má politický, predovšetkým manifestačný charakter.“

Petr Čepek: „K štrajku sa možno pripojiť rôzne, napríklad zvukovým signálom, sirénou.“

Zdeněk Jičínský: „Predpokladáme, že priebeh bude vysielať aj televízia. Žiadame to.“

Adamec: „Vysielanie bude. Provokácie nie.“

Havel: „Štrajk, znova opakujem, chápeme ako manifestačný. Dodávam, že zároveň dúfame, že bude i posledný. Potom bude trvať štrajková pohotovosť. Náš hovorca Václav Malý teraz prečíta naše požiadavky v niekoľkých bodoch.“

Skoro detský hlas akéhosi Malého: „Po prvé. Odstúpenie skompromitovaných ľudí. Konkrétne, doktor Husák rezignuje na funkciu prezidenta do konca roka. Štěpán a Kincl ihneď ­– krátke zaváhanie. „Asi... sa to nedá stihnúť...“ Ale potom, možno sa dohovorili pohľadom, pokračuje: „Ešte do začiatku štrajku ustanoviť vyšetrovaciu komisiu na vyšetrenie zásahu na Národnej triede. V tejto komisii musia byť aj zástupcovia verejnosti. Žiadame tiež nie iba prepustenie, ale i zastavenie trestného stíhania väzňov svedomia. Sú to prípady Ruml, Zeman, Čarnogurský, Uhl a ďalší. Evidujeme osemnásť prípadov.“

Strmo ho preruší hlas Adamca, hovorí s výrazným moravským prízvukom:

„Žiadam vás o menšiu rezolútnosť. Vy nás tlačíte... O Husákovi vláda nerozhoduje.“ Vzápätí Adamec ostrý tón zmierni. „Pán Havel, keby ste sedeli na mojom mieste, asi by ste ako spisovateľ použili lepšie slovo ako... tlačíte...“

Z magnetofónovej pásky sa ozve uvoľňujúci smiech prítomných.

„Ale im už líže prdel,“ povie spokojne technický redaktor. Zakresľuje do zrkadla zajtrajšiu prvú stranu, hlavu má sklonenú nad hárok papiera, ale spokojne sa usmieva. „Skončili ste, súdruhovia,“ povie potichu a pozrie spod obočia na Palka. Ten vypne magnetofón, končí svoje číslo. Spokojne pozerá na tváre redaktorov a pohodlne sa usádza do kresla pred televízorom. Chystá sa v redakcii sledovať priamy prenos z Letenskej pláne.

Do redakcie sa dotiahlo inak dosť ležérne osadenstvo. Napriek tomu, že je nedeľa.

„Čo je tu, korzo?“ hnevá sa vedúci vydania. Inokedy chodí do práce v nedeľu iba služba, dnes sa sem dotrepalo pol redakcie. Ako na futbal.

Na výrobnom sekretariáte je zapnutý televízor neustále. Ako kulisa. Vysielanie vzrušovalo akurát tak počas futbalových majstrovstiev sveta. Vedúci vydania si na kulisu televízneho vysielania zvykol, pokojne čítal materiály do novín a jedným okom sem-tam kontroloval obrazovku. Zo správ sa nemohol dozvedieť nič, čo by mu už predtým neposlala faxom agentúra. Správy mali jeden prameň, roztekali sa už preverené do všetkých redakcií. Televízia nemohla prekvapiť redakciu. Technický redaktor kreslil zrkadlá, neustále gumoval a prekresľoval, podľa veľkosti hlavného článku-otvaráka.

Dnes je všetko iné. O osemnástej je prvá uzávierka, vedúci vydania dúfa, že všetko pochytajú a pre priamy prenos z Letnej plávať nebudú plávať. Z rotačky v tlačiarni musí prvé vydanie zliezť tak, aby balíky výtlačkov novín chytili odchod rýchlika na východ republiky. Kto spôsobí meškanie, má po prémiách. Idú Vianoce, peniaze sa zídu. Priamy prenos z pražskej Letnej je ohlásený na štrnásť nula nula. Doteraz tam po desaťročia bývali vojenské prehliadky na Deň víťazstva 9. mája. Nastali iné časy. Prenosový voz československej televízie postavili celkom pod tribúnou. Reportovať bude vysoký dobre stavaný redaktor Pavel Dumbrovský. Na hlave má až do čela narazenú pletenú lyžiarsku čiapku a oblečenú prešívanú tmavomodrú vetrovku. Husto sneží a fúka vietor. Ľudia na pláni podupávajú. Kamery ponúkajú na Letnú pohľad zhora, asi z tribúny. Hlava pri hlave. Na tribúne sa to tiež hemží vetrovkami a bundami. 

„Ktorý je ten Havel,“ pýta sa redakčný šofér. Práve priviezol šéfredaktora, ani ten nevydržal doma.

„Ten, čo ide rečniť, v tej bunde,“ ukazuje na obrazovku súdruh Palko zasvätene.

„A veď vyzerá úplne normálne,“ začuduje sa šofér úprimne. „Skoro ako ja. Aj bundu máme rovnakú.“

K mikrofónu na tribúne pražskej Letnej pristupuje ten nevysoký človek, ktorého súdruh Palko rozpoznal ako Havla, a ráčkavo slávnostným hlasom deklamuje:

„Už sedem dní prežíva Praha i celá republika veľkú drámu. Po štyridsiatich rokoch totalitnej vlády začali doteraz manipulovaní občania slobodne myslieť a konať. Za Občianske fórum vám môžem oznámiť, že dialóg moci s verejnosťou sa začal. Dnes dopoludnia sa zišiel ministerský predseda pán Adamec s delegáciou Občianskeho fóra.“

Rečníka preruší výbuch potlesku, dav skanduje: „Ha-vel! Ha-vel!“

Havel sa popod fúz usmieva a pokračuje: „Verejne ďakujem za dobrú vôľu pánu premiérovi, ktorý o chvíľu ako hosť Občianskeho fóra prehovorí.“

Opäť potlesk.

Havel: „Zajtra prejavíme svoju túžbu po demokracii, slobode a mieri manifestačným generálnym štrajkom. Prosíme vás, aby tento štrajk neohrozil trvalé prevádzky, ľudské zdravie a životy,“ nabáda z tribúny ten dlhé roky zatracovaný chartista.

„Rečník to je taký nič moc,“ povie od svojho stola vedúci vydania.

Súdruh Palko však namieta: „Nepodceňujte ho. On iba vyzerá ako neviniatko. Nepodceňujte ho.“

„Myslíte, že ho za tie výpady proti strane zase zavrú?“ pýta sa Marta Schmiedtová.

„Teraz? Keď s ním rokuje predseda federálnej vlády? Prosím vás!“ zahriakne ju Palko.

„Ibaže by zavreli aj Adamca,“ smeje sa technický redaktor. „A pol republiky s nimi.“

„Prestaňte,“ zahriakne všetkých šéfredaktor.

Pozorne počúva, ako pol milióna ľudí na Letnej skanduje: „Di-a-lóg! Di-a-lóg!“

Kamery snímajú predsedu federálnej vlády. Pristupuje k mikrofónu. Zachováva  štýl, nepodľahol revolučnej vlne búnd a svetrov. Je v zimníku a na hlave má klobúk. Gorbačovovská móda. Odkedy sa Michail Sergejevič objavil v širáku, polovica predstaviteľov vo východnom bloku odložila ušianky a baranice. Adamcovi klobúk nepristane, jeho vajcovitá strýcovská hlava v klobúku vyzerá ako zrelý žaluď. Ale klobúk je znak príslušnosti. Adamec je Gorbačovov človek.

„Rád vysvetlím svoje názory a vypočujem požiadavky verejnosti všade tam, kde je záujem o nájdenie spoločných východísk. Preto som prišiel medzi vás.“

Potlesk. Dav na Letnej skanduje: „A-da-mec! A-da-mec!“

Na tvári rečníka vidno spokojnosť. Díva sa na zhromaždený ľud. Ten ľud, o ktorý mu po celý život šlo. Koľkokrát stál na rozličných tribúnach, koľkokrát videl mávadlá, transparenty, obrazy Marxa, Engelsa, Lenina, koľkokrát počul prevolávanie na slávu. Vie, ako sa takéto manifestácie organizujú. Dopredu treba rozostaviť školskú mládež, niekto musí pripraviť heslá, niekto ich zvolá a zbor sa pridá, dav heslo zopakuje. Davová psychóza je stav, ktorý opísali už mnohí. A funguje. I dnes funguje.

Premiér sa dneška trochu obával. Heslá rozdáva niekto iný a on nemal úplnú dôveru, že ho nepodrazia. Teraz je viditeľne rád.   

„Dnes dopoludnia som sa zúčastnil ďalšieho rokovania so zástupcami Občianskeho fóra...“

Opäť ho preruší mohutný potlesk, opäť skandované výkriky: „A-da-mec! A-da-mec!“

„... za účasti niektorých vedúcich funkcionárov Národného frontu. Zhodli sme sa na tom, že situácia je skutočne vážna. A čo musíme urobiť na jej upokojenie. Vystúpil som so stanoviskom, že nie je čas na nevraživosť a prestížne spory.“

Dav tlieska. Ale premiérovo ucho zachytí aj iný tón. Dupot? Kamera sleduje jeho tvár, pohľad, ktorý odtrhol od papiera. Vycítil, že sa víťazom odrazu nepáči. Chcel by udávať tón? To nepôjde.

„Do generálneho štrajku zostávajú už iba hodiny. Sú obavy, čo sa bude diať a čo prinesie. Osobne som presvedčený, že na prejavenie postojov netreba štrajkovať dve hodiny, stačí niekoľko minút...“

„Šibe mu?“ rozčúli sa v redakcii technický redaktor. „Svoje osobné presvedčenia nech si strčí za širák, šašo počmáraný.“

Ale ani Letná nie je spokojná s Adamcovým názorom, ruchové mikrofóny zaznamenávajú pískanie. Kamera zachytáva celú tribúnu. Vedľa Havla stojí Dubček, Havel sa k nemu nakláňa a hovorí mu čosi do ucha. Adamec v klobúku, zimník s raglánovým rukávom na mohutnom tele pozapínaný do posledného gombíka, pokračuje napriek piskotu.

„V celej krajine existuje zásadná zhoda o nutnosti urýchlenia všetkých reforiem. Na to je potrebné obmedziť čo najskôr spoločenské napätie, ukončiť štrajky a demonštrácie.“

Technický redaktor zlomí v prstoch tužku a zlostne ju šmarí na stôl.

„To by sa vám tak páčilo! Aby sme opäť držali hubu a krok!“

Teraz sa na neho so sykotom obracajú všetci redakční diváci. Slová premiéra aj tak zanikajú v piskote na Letnej, nechcú, aby ich rušil ešte aj kolega. Sledujú na obrazovke, ako sa Havel s Dubčekom o pár krokov posunuli dopredu, postavili sa za Adamaca. Akoby ho chceli pred pískajúcim davom ochrániť. Piskot sa zmierni.

„Presadzovanie oprávnených požiadaviek musí byť v plnom súlade so snahou o zlepšenie hospodárskej situácie. To považujem v súčasných podmienkach za zásadnú otázku. Na dnešnom rokovaní s predstaviteľmi Občianskeho fóra sme sa podrobne zaoberali požiadavkami štrajkujúcich študentov. K niektorým sa vyjadrila včerajšia schôdza vlády. V niečom musíme počkať na rozhodnutie ďalších orgánov, napríklad Federálneho zhromaždenia.“

V redakcii akoby vykypel kotol. Jeden cez druhého sa prekrikujú: „To sú kecy!“

„Schválne zdržujú!“

„Vy si to predstavujete ako Hurvínek vojnu. Predsa platia nejaké pravidlá hry.“

„Aké pravidlá hry, keď je revolúcia?“

„Ježiš, že revolúcia! Revolúcia má predsa nejaké príčiny. Hlad! Hladní sú vždy nasraní. A tu je kto hladný?“

„Ale nasraní sú všetci, kamarát.“

„To je revolúcia z dostatku.“

„Ide aj o slobodu, nielen o plný bachor!“
Do toho všetkého buchne po stole vedúci vydania.

 „Vypadnite,“ kričí na kolegov, „vypadnite všetci, lebo zajtra nevyjdeme! Tu sa nedá pracovať!“

Trocha stíšia hlasy, ale nikto neodíde.

Adamec ešte neskončil, napína strunu.

„So všetkými požiadavkami, ktoré som dostal, zoznámim dnešné zasadnutie Ústredného výboru KSČ.“ Piskot v televízore je taký silný, že takmer zaniká Adamcova ďalšia veta. „A budem požadovať, aby sa nimi zaoberali zodpovední funkcionári v čo najkratšom čase. Znova sa zídeme v utorok dopoludnia a spoločne posúdime, čo sa podarilo uskutočniť a čo treba ďalej robiť. Chcel by som vás ubezpečiť, vážení spoluobčania, že federálna vláda je rozhodnutá vyhovieť všetkým požiadavkám, ktoré sú v jej právomoci, a sleduje odstránenie kritizovaných nedostatkov. Verím, že v tom  získam aj vašu podporu.“

Letná Admacovi odpovie: „Ne-sko-ro! Ne-sko-ro!“

Nespokojný Adamec v klobúčiku odchádza, dav píska, kamera si všíma, ako si čosi hovorí s Dubčekom.

„Musíte chápať pána Adamca,“ pokúša sa habkavo zhromaždenému davu vysvetliť reformný Alexander. „Pán Adamec musí rokovať aj s ústredným výborom strany. Pán Adamec je úprimný človek, snaží sa vychádzať v ústrety ľudu tejto krajiny, aj preto sem dnes prišiel,“ hovorí zajakavo. More pod ním sa vlní. Prijme rečníka. „Dub-ček! Dub- ček!“ skandujú ľudia.

Vzápätí ich pobaví Václav Malý. Do mikrofónu prezidentovi republiky odkazuje: „Pozri sa sem, Gusto, jak tu máš dnes husto!“ A keď začuje húkať sanitku, dodá: „Pošlite ju na Hrad!“

Dav sa baví, Malý povzbudzuje: „Možno vás sklamal prejav predsedu federálnej vlády. Ale rokovania, aj keď budú ťažké, budú pokračovať. A verte, že vás nedáme!“

Dav odpovie: „My vás tiež nie! My vás tiež nie!“

Malý pri mikrofóne predstavuje politických väzňov. Práve ich prepustili z Ruzyně.

„To sú tí kriminálnici?“ čuduje sa Marta v redakcii, keď pozorne sleduje tváre na obrazovke. Spýtavo sa zahľadí na súdruha Palka, ten však neodpovie.

Kamera sa pristavuje na chudej šľachovitej tvári Jiřího Rumla v kockovanom kabáte. „Šéfredaktor ilegálnych Lidových novín,“ predstavuje ho Malý. „A dostali sme správu, že na slobode je už aj slovenský intelektuál Ján Čarnogurský.“ Potom dáva slovo fúzatému a vlasatému človeku s gitarou v ruke. „Jaroslav Hutka,“ predstaví ho.

Dav na zimnej Letnej tlieska, Hutka si prevesí gitaru a brnkne do strún. Okolo fúzov sa mu od teplého dychu vytvoril srieň. V tej zime vyludzuje z nástroja tóny.  

„Krásny je vzduch.
Krásnější je moře.“

Dav spolu s ním v mohutnom chóre tie dva verše zopakuje.

„Co je nejkrásnější? Co je nejkrásnější?
Usměvavé tváře.

Pevný je stůl.
Pevnější je hora.
Co je nejpevnější? Co je nejpevnější?
Ta člověčí víra.
Mocná je zbraň.
Mocnější je právo.
Co je nejmocnější? Co je nejmocnější?
Pravdomluvné slovo.
Velká je zem.
Šplouchá na ni voda.
ňCo je však největší? Co je však největší?
Ta lidská svoboda.“

Vedúci redaktor sedí pri svojom stole, úchytkom číta správy do zajtrajších novín a zároveň sleduje televíznu obrazovku. Jaroslav Hutka drží gitaru pod krkom. Kamera kĺže po tvárach zababušených ľudí. Stále husto sneží.

„Jedno oko nezostalo suché,“ povie vedúci vydania. „Človek by sa z toho posral.“

Všetci sa dívajú na súdruha Palka. Sedí v kresle, holohlavý, nohu má preloženú cez nohu, tou preloženou hompáľa.

„Musíme sa zachovať štátnicky,“ povie. „Aj v tejto redakcii.“

Nikto nevie, čo tým myslí. Technický redaktor vstáva, a keď prechádza popri sediacom súdruhovi Palkovi, akoby nechtiac zakopne do holene jeho vystrčenej nohy. Palko sykne od bolesti a Marta sa zasmeje. Zakryje si ústa. Technický redaktor si s Palkom vymenia dlhé pohľady.

„Prepáčte,“ povie technický ironicky.

Vedúci vydania sleduje incident a konštatuje: „Kopeš? Už sa ho nebojíš? Teraz kopeš?“

Súdruh Palko však zarazí možnú hádku. Hladí si kopnutú nohu a povie: „Veď sa nič nestalo.“

„V tom prípade je to úplne v prdeli,“ pochopí situáciu vedúci vydania. Ide si zapáliť.

Ktosi drgne do stolíka s magnetofónom a mašinka sa samovoľne spustí. Znejú z nej dva hlasy. Rozprávajú sa po anglicky.

Zahraničiar Mišo Vrana spozornie a odrazu vyhŕkne: „Toho poznám, ticho, kurva, toto je zaujímavé. Kurva, počúvajte, to je David Aikman, toho ja poznám. Bol všade, kde to prdlo. Ticho, kurva,“ a plynule prekladá, čo mužský hlas hovorí po anglicky.

„Myslíte si, že by tunajší vývoj mohlo ešte niečo zvrátiť?“ pýta sa ktosi skúseného politického pozorovateľa.

„Nemyslím,“ odpovedá. „Strana stratila sebadôveru, nemá vodcu. Keby ho ale mala, nebola by ešte stratená.“

„Vážne?“

„Určite. To predsa nie je nijaká veda. Byť šéfom, hľadal by som príznaky nejednotnosti v opozícii. Potom by som vyslal niekoho s dôkazmi o sporoch vo vnútri Občianskeho fóra. Vyrobil by som pár škandálov. Napríklad, že ten robotník – Miller sa volá? – bije svoju ženu. A tak podobne. Medzi študentov by som nasadil pár provokatérov a tí by zmlátili pár policajtov. Na komunistický sprievod v nejakom menšom meste by ako Občianske fórum hádzali napríklad kamene. Niekoho by to vážne zranilo, možno smrteľne. Prezident by vyhlásil výnimočný stav a zrušil všetky verejné mítingy pre hroziace nebezpečné antinárodné sily. Pritom by zdôraznil, že to vôbec nie je myslené proti OF. Naopak. Vyhlásil by, že ďalšie rokovania budú, lenže pre vzrušenú dobu až tak za týždeň, za dva. Povedzme na budúcu stredu dopoludnia. V utorok by agenti Štátnej bezpečnosti prepašovali – a podľa toho, čo som videl, by to nebol nijaký kumšt – do Laterny niekoľko kufríkov plných dolárov. Okamžite nasleduje záťah, sú nájdené cudzie peniaze a aj zbrane, odhalení sú americkí agenti. Vodcovia OF a študentskí predáci sú odvezení z dohľadu. Tlač a televízia prechádzajú pod zvláštnu dôkladnú kontrolu...“

Vedúci vydania sa oprie o operadlo stoličky, zavráti sa dozadu, až sa skoro prekopŕcne. Súdruh Palko sa vráti zo záchoda a zastaví magnetofón. Všetci sa tvária vyjavene.

„Keď toto vie skúsený politický pozorovateľ z Ameriky, tak to vie aj naša Štátna bezpečnosť,“ povie zahraničiar Mišo. „Kurva, keď nič nerobia, tak je to v p...,“ dodá presvedčene a je spokojný.

„A čo strana?“ pýta sa Palka vedúci vydania.

Všetky zraky sa pristavia na jeho okrúhlej tvári.

„Neviem, ale je mi to úplne jedno.“

Všetci stíchnu a dívajú sa, či to povedal ten istý Palko, čo ich neustále nabádal k uvedomelosti. Ten istý Palko, ktorý mal moc nad ich prácou aj životom, ten istý Palko, ktorý rozhodoval o kvalite ich tvorby i služobných cestách. Ten istý...

On sa však díva všetkým spokojne do očí.

„Mňa tá strana absolútne nezaujíma, nech si robí čo chce,“ dodá rezolútne doterajší predseda straníckej organizácie. Po chvíli si na niečo spomenie a opýta sa:

„Viete, čím bol generálny tajomník Urbánek?“ Obráti sa tvárou k Marte. Asi ju zase skúša.

„Viem. Železničiar. Výpravca,“ povie Marta, aby súdruhovi Palkovi ukázala, že sa vyzná.

„No. V obci Bojkovice,“ povie technický redaktor a strašne sa rozosmeje. Zlomí ceruzku v prstoch, hodí ju na stôl a rehoce sa až do sĺz.

„Čo ti je?“ chce vedieť vedúci vydania.

„Vieš, kde to je?“

„Neviem.“

„Vedie tade jedna koľaj,“ smeje sa technický redaktor.

„Súdruh Palko, vážne?“ začuduje sa Marta.

„Prečo ma stále oslovujete súdruh Palko? Som Pavol,“ povie. „Súdruhovia skončili, ale pán Pavol Palko nie. To si zapamätajte, priatelia.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Dolina
#1
Peter Dolina
26. december 2014, 02:09

Ja mam otazku pre pani Rothmayerovu, su tie monology z tribuny autenticke, alebo je to skor spomienka, kde na presnosti nezalezi?

Pretoze sa mi nechce verit, ze by Vaclav Havel oznacil Vaclava Maleho za tajne vysvateneho knaza.  Pravda je ta, ze v tom case Vaclav Maly ale aj vsetci ini knazi a duchovni, co podpisali Chartu boli "bez statneho suhlasu" cize nemohli oficialne ako duchovni posobit.  To je ine nez byt "tajne vysvateney" to bol povedzme kardinal Korec za biskupa ale myslim si, ze Vaclav Maly bol vysvateny uplne verejne biskupom Tomaskom.  Iste, velky rozdiel v tom nie je, pretoze mal Vaclav Maly a vsetci ostatni zakaz verejneho posobenie, ale taky vyrok by bol nepresny a od sefa opozicie by som cakal presnost.

Ruml bol predsa do vylucenia z KSC komunista, ano bol myslim v tom case vo vysetrovacke, keby som ho mal predstavit, tak by som povedal, "ano politicky vazen, ovsem sefredaktor Reportera najvynikajucejsieho magazinu, ktory som kedy mal v ruke".  Cim chcem povedat, ze to predstavovanie mi pripada tendencne a neprofesionalne.  Bolo to naozaj tak?

Viete, pani a damy, mna by zaujimalo preco uz nieco podobne ako Reporter neexistuje.  Alebo snad ano?  Ono asi taky magazin potrebuje aj urcitu uroven publika, neviem, mozno ta uroven v SK chyba.  V Amerike?  Naprosto.  Nemate tusenia, co sa tu cita.  Je tu popularny magazin "US" a jeho obsahom su rozne udalosti typu "celebritka X sa asi rozide s celebrikom Y pretoze bola videna na party, ze sa tuli k celebrikovi Z." Navyse su tam rozne zivotne mudrosti, ktore su bazovane na tom, ze ak niekto povedzme zahra dobre dajaku rolu, alebo vie hrat hokej ci americky fotbal, ma opravnenie davat vseobecne rady do zivota.

Samozrejme, ze su aj solidne magaziny, lenze Reporter siel svojho casu na dracku a neverim, ze kraviny typu "US" by niekoho zaujali.  Teraz je to aspon v USA opacne a to ma mrzi, robi nas to manipulovatelnymi, skoda.

Obrázok používateľa Peter Dolina
#3
Peter Dolina
27. december 2014, 22:33

Pani Rothmayerova: Diky velmi za odpoved, osobne som poslal cez linkedin takze teraz to vseobecne:

Dami a pani, zle sa mi to pise a iste sa dam aj opravit, ale mam dojem, ze ste na namestiach strngali klucami v prospech totalne nekvalifikovaneho vedenia, respektive modelu, ktory, zial, pracuje v Amerike, ze do popredia sa vystrci Reagan, ktory je fesak, vie krasne rozpravat, ma uzasnych "script writers" ludia ho lubia, ale on v podstate len plni akysi skript, respektive o hlavnych veciach ani nerozhoduje ani nevie, prosto hra jedno velke predstavenie a zatial sa skutocne veci deju v skryte.

Iste Havel nebol Reagan, ale uz z tychto kratkych ukazok sudim, ze nebol dostatocne kvalifikovany na vedenie opozicie, uz aj to, ze delegacia ziada odstupenie prezidenta od predsedu vlady, ktory o tom nerozhoduje zavana amaterizmom.  On mal iste dojem Havel, ze robi spravne veci, obavam sa vsak, ze nemal ani tusenie, rovnako ako jeho druzina, aky dopad ten cely vyvoj bude mat, ja blbec som mu zazlieval, ze uz ako prezident vystupoval v US kongrese a senate a velebil USA (no ono je aj za co velebit) ale ovsem asi 2 ci 3 tyzdne potom, co v San Salvadore zavrazdili arcibiskupa Romera a predtym zavrazdili 6 jezuitov a pritom tisicky civilistov pod "ochranou" USA.  Ja som si myslel, ze Havel to zo zbabelosti vynechal a nezmienil sa o tom (od autora Moci Bezmocnych by som to samozrejme cakal) teraz som ochotny uverit, ze o tom ani nevedel.

Rovnako Vasek Maly "buril" proti porusovaniu nabozenskej slobody na Kube: furt a furt, pritom v tom San Salvadore sa diali veci, o ktorych je tazko aj pisat, neuveritelne surovosti, ano, ano proti katolickej cirkvi, ani 50 roky u nas sa s tym nedaju ZDALEKA porovnavat a on stale o Kube!  Ja uz teraz verim, ze tie "ozajstne" veci nevedel alebo nepoznal, ci neveril (ono sa to fakt tazko veri).

Potom ale tazko cakat od takeho vedenia odhad nasledkov privatizacie, ked sa zbadali, uz asi bolo neskoro, zial.  Alebo sa dakde mylim?

Obrázok používateľa Ivan Špáni
#4
Ivan Špáni
28. december 2014, 23:59

Je to absolútne presný, dokumnetárny zápis, inak tie dialógy z rokovaní už vyšli dávnejšie.

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama